Druhá pôstna kázeň kard. Cantalamessu: „Ja som svetlo sveta“

„JA SOM SVETLO SVETA“

P. Raniero Card. Cantalamessa, OFMCap, Druhá kázeň, pôst 2024

V týchto pôstnych kázňach sme navrhli rozjímať o veľkom „Ja som“ (Ego eimi), ktoré vyslovil Ježiš v Jánovom evanjeliu. V súvislosti s nimi sa však vynára otázka: vyslovil ich skutočne Ježiš, alebo sú výsledkom neskoršej úvahy evanjelistu, podobne ako mnohé časti štvrtého evanjelia? Odpoveď, ktorú by dnes na túto otázku dali prakticky všetci exegéti, je druhá možnosť. Ja som však presvedčený, že tieto výroky sú „Ježišove“, a pokúsim sa vysvetliť prečo. 

Existuje historická pravda a pravda, ktorú môžeme nazvať skutočnou alebo ontologickou. Vezmime si jedno z týchto Ježišových „Ja som“, napríklad to, ktoré hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Ak by sa nejakým nepravdepodobným novým objavom ukázalo, že túto vetu v skutočnosti a historicky vyslovil pozemský Ježiš, ešte by to z nej nerobilo „pravdivú“. Vždy sa totiž dá predpokladať, že ten, čo ju vyslovil, je oklamaný a podvedený! (Toľkí sa pred ním a po ňom považovali za svetlo sveta!). To, čo ju robí „pravdivou“, je fakt, že – v skutočnosti a nad všetky historické náhody – on je cesta, pravda a život.

V tomto najhlbšom a najdôležitejšom zmysle je každý Ježišov výrok v Jánovom evanjeliu „pravdivý“, dokonca aj ten, v ktorom hovorí: „Prv ako bol Abrahám, Ja Som.” (Jn 8, 58). Klasická definícia pravdy je „zhoda medzi vecou a predstavou, ktorú o nej človek má“ (adaequatio rei et intellectus); zjavená pravda je zhoda medzi skutočnosťou a inšpirovaným slovom, ktoré ju ohlasuje. Veľké slová, o ktorých budeme meditovať, sú teda Ježišove: nie historického Ježiša, ale Ježiša, ktorý – ako prisľúbil učeníkom (Jn 16, 12-15) – k nám hovorí s autoritou Zmŕtvychvstalého, prostredníctvom svojho Ducha.

* * *

Zo synagógy v Kafarnaume v Galilei sa dnes presunieme do chrámu v Jeruzaleme v Judei, kam Ježiš prišiel na Sviatok stánkov. Tu sa odohráva debata so „Židmi“, do ktorej je zahrnuté aj Ježišovo sebavyjadrenie, o ktorom chceme v tejto meditácii uvažovať:

Ja som svetlo sveta.

Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách,

ale bude mať svetlo života (Jn 8, 12).

Toto slovo je veľmi výstižné a tak krásne, že si ho kresťania okamžite vybrali ako jedno z najobľúbenejších označení Krista. V mnohých starovekých bazilikách – ako napríklad v katedrále v Cefalù a v Monreale na Sicílii – je Ježiš na mozaike v apside zobrazený ako Pantokrator alebo Pán vesmíru. Drží pred sebou otvorenú knihu a ukazuje stránku, na ktorej sú napísané práve tieto slová v gréčtine a latinčine: „Egô eimi to phôs tou cosmou – Ego sum lux mundi“: „Ja som svetlo sveta“.

Ježiš – svetlo sveta: pre nás sa to dnes stalo pravdou, v ktorú veríme a ohlasujeme ju, ale boli časy, keď to nebolo len tak; bola to skôr skúsenosť, ktorú zažívali, ako sa nám niekedy stáva, keď sa po výpadku prúdu zrazu vráti svetlo, alebo keď ráno otvoríme okno a zaplaví nás denné svetlo. Prvý Petrov list o tom hovorí ako o „povolaní z tmy do obdivuhodného svetla“ (porov. 1 Pt 2, 9; Kol 1, 12 a nasl.). Tertulián, spomínajúc na okamih svojho obrátenia a krstu, opisuje ho obrazom dieťaťa, ktoré vychádza z temného lona matky a ktoré sa zľakne kontaktu so vzduchom a svetlom. „Vynárajúc sa,“ píše, „zo spoločného lona tej istej nevedomosti sme vyskočili do svetla pravdy: ad lucem expavescentes véritatis“[1] .

* * *

Položme si hneď otázku: Čo pre nás znamená Ježišovo slovo „Ja som svetlo sveta“ tu a teraz? Výraz „svetlo sveta“ má dva základné významy. Prvý význam spočíva v tom, že Ježiš je svetlom sveta v tom zmysle, že je najvyšším a posledným zjavením Boha ľudstvu. V úvode Listu Hebrejom sa to uvádza v najjasnejšom a najslávnostnejšom tóne:

Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet (Hebr 1, 1-2).

Novosť spočíva v jedinečnej skutočnosti, že ten, kto sa zjavuje je sám zjavením! „Ja som svetlo“, nie ja prinášam svetlo na svet. Proroci hovorili v tretej osobe: „Toto hovorí Pán!“, Ježiš hovorí v prvej osobe: „Ja vám hovorím!“. V roku 1964 Marshall McLuhan povedal slávny slogan: „Prostredník je posolstvom“, čo znamená, že mediátor, prostredníctvom ktorého sa posolstvo šíri, podmieňuje samotné posolstvo. Tento výrok sa jedinečným a transcendentným spôsobom vzťahuje na Krista. V ňom je mediátor skutočne posolstvom; posol je posolstvom!

To je, ako som povedal, prvý význam výrazu „svetlo sveta“. Druhý význam je, že Ježiš je svetlom sveta, pretože vrhá svetlo na svet, to znamená, že zjavuje svet sám sebe; robí všetko viditeľným v jeho pravom svetle, takým, akým je pred Bohom. Zamyslime sa nad každým z týchto dvoch významov, pričom začnime prvým, teda Ježišom ako najvyšším zjavením Božej pravdy.

Z tohto pohľadu malo svetlo, ktorým je Kristus, vždy tvrdého konkurenta: ľudský rozum. Nehovoríme o tom s polemickým alebo apologetickým zámerom, teda aby sme vedeli, čo odpovedať odporcom viery, ale aby sme sa vo viere utvrdili. Diskusie o viere a rozume – presnejšie o rozume a zjavení – sú poznačené radikálnou odlišnosťou. Veriaci zdieľa rozum s ateistom; ateista nezdieľa vieru v zjavenie s veriacim. Veriaci hovorí jazykom ateistického diskutujúceho; ateista nehovorí jazykom veriacej protistrany.

Preto je najspravodlivejšia diskusia o viere a rozume tá, ktorá sa odohráva v rámci jedného človeka, medzi jeho vierou a rozumom. V dejinách ľudského myslenia máme známe prípady ľudí, u ktorých nemožno pochybovať o rovnakom nadšení pre rozum i vieru: Augustín z Hippo, Tomáš Akvinský, Blaise Pascal, Søren Kierkegaard, John Henry Newman, a mohli by sme pridať Jána Pavla II., Benedikta XVI....

Každý z nich dospel k záveru, že najvyšším činom ľudského rozumu je uznať, že existuje niečo, čo ho prevyšuje. Je to zároveň to, čo najviac zušľachťuje rozum, pretože poukazuje na jeho schopnosť prekonať sám seba. Viera nie je v protiklade k rozumu, ale predpokladá rozum, rovnako ako „milosť predpokladá prirodzenosť“.[2]

V súvislosti s dialógom medzi vierou a rozumom je potrebné objasniť ďalšie nedorozumenie. Bežná kritika, ktorá sa vznáša na veriacich, spočíva v tom, že nemôžu byť objektívni, pretože ich viera im od začiatku vnucuje záver, ku ktorému majú dospieť. Inými slovami, pôsobí ako pred-poznanie a predsudok. Nevenuje sa pozornosť skutočnosti, že ten istý predsudok pôsobí v opačnom zmysle aj na neveriaceho vedca alebo filozofa, a to ešte silnejšie. Ak sa považuje za samozrejmé, že Boh neexistuje, že neexistuje nadprirodzeno a že zázraky sú nemožné, záver je tiež od začiatku predurčený.

Uvediem jeden z mnohých príkladov. Mohol by Freud, keď poznáme jeho pohľad na realitu,  pripustiť, že „univerzálna láska“ Františka z Assisi mala nadprirodzenú zložku zvanú milosť? Samozrejme, že nie, a preto z nej robí „derivát pohlavnej lásky“. Svätý František je podľa neho – citujem – „ten, kto zašiel najďalej vo využívaní lásky v prospech svojho vnútorného pocitu šťastia“[3]. Inými slovami, miloval Boha, ľudí, celé stvorenie a osobitným spôsobom aj ukrižovaného Krista, pretože mu to prinášalo potešenie a cítil sa dobre!

Moderný človek namiesto pravdy kladie za najvyššiu hodnotu honbu za pravdou. Lessing napísal: „Keby Boh držal v pravej ruke všetku pravdu a v ľavej ruke len večne živú snahu o pravdu, aj keby to malo znamenať, že sa budem večne mýliť, a povedal by mi: „Vyber si!“, pokorne by som sa sklonil k ľavici a povedal: „Toto, Otče! Čistá pravda patrí len tebe“[4] .

Dôvod je celkom jednoduchý. Pokiaľ si vo fáze hľadania, si tým, kto vedie hru, protagonistom, zatiaľ čo v prítomnosti Pravdy, ktorá je za takú uznaná, už nemáš úniku a musíš pripustiť „poslušnosť viery“. Viera predpokladá absolútno, zatiaľ čo rozum by rád pokračoval v diskusii bez konca. Podobne ako krásna Šeherezáda z Tisíc a jednej noci, ľudský rozum má vždy nový príbeh, aby oddialil svoju kapituláciu.

Existujú len dve možné riešenia napätia medzi vierou a rozumom: buď obmedziť vieru „v medziach čistého rozumu“, alebo prekročiť hranice čistého rozumu a „vydať sa na more“. Trochu ako keď Danteho Odyseus dosiahol „Herkulove stĺpy“, ktoré kedysi považoval za krajnú hranicu zeme, a rozhodol sa nezastaviť a radšej si vyrobil veslá, teda „krídla k šialenému letu“[5] .

* * *

Musím sa však držať prístupu, ktorý som zvolil na začiatku. Diskurz o viere a rozume, skôr než sa stane diskusiou medzi „nami a nimi“, medzi veriacimi a neveriacimi, musí byť diskusiou medzi samotnými veriacimi. Najhorší druh racionalizmu v skutočnosti nie je ten vonkajší, ale ten vo vnútri teológie. Svätý Pavol napísal Korinťanom:

Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci (1 Kor 2, 4-5).

A znova:

Zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha. Pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi (2 Kor 10, 3-5).

To, čoho sa apoštol obával, sa často vyskytuje aj medzi nami. Teológia, najmä na Západe, sa čoraz viac odkláňa od moci Ducha Svätého a spolieha sa na ľudskú múdrosť. Moderný racionalizmus požadoval, aby kresťanstvo predstavilo svoje posolstvo dialektickým spôsobom, to znamená, aby ho vo všetkých aspektoch podrobilo výskumu a diskusii, aby mohlo zapadnúť do všeobecného, filozoficky prijateľného úsilia o spoločné a vždy provizórne chápanie ľudského osudu a vesmíru. Ale takto sa ohlasovanie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania podrobuje inej inštancii, ktorá je považovaná za nadradenú. Už to nie je kerygma, ale len jedna hypotéza spomedzi mnohých.

Nebezpečenstvo tohto prístupu k teológii spočíva v tom, že Boh je objektivizovaný. Stáva sa objektom, o ktorom hovoríme, a nie subjektom, s ktorým – alebo v ktorého prítomnosti – hovoríme. „On“ – alebo ešte horšie, „ono“ – nikdy nie „ty“! Toto je dôsledok skutočnosti, že sme z teológie urobili „vedu“. Prvou povinnosťou tých, ktorí robia vedu, je byť neutrálni vo vzťahu k predmetu svojho výskumu; ale môže byť človek neutrálny, keď má do činenia s Bohom? To bol hlavný dôvod, ktorý ma v istom okamihu môjho života viedol k tomu, aby som zanechal akademické vyučovanie teológie a venoval sa na plný úväzok kázaniu. Dôsledkom takéhoto spôsobu vykonávania teológie je, že sa stáva čoraz viac dialógom s akademickou elitou tých čias a čoraz menej je živnou pôdou pre vieru Božieho ľudu.

Z tejto situácie sa dá dostať len modlitbou, rozhovorom s Bohom, ešte predtým, než sa o Bohu začne hovoriť. „Ak si teológ, budeš sa naozaj modliť, a ak sa budeš naozaj modliť, budeš teológ,“ povedal staroveký púštny otec[6]. Svätý Augustín vytvoril svoju najtrvalejšiu teológiu – a môžeme dodať, že aj najistejšiu – tým, že sa rozprával s Bohom vo svojich Vyznaniach. Pomáha mu v tom aj kontemplácia a napodobňovanie Božej Matky. Nikdy nemala nič spoločné s abstraktnými predstavami o Bohu a jej Synovi Ježišovi, ale len s ich živou skutočnosťou.

* * *

Vyššie som spomenul druhý význam výrazu „svetlo sveta“ a práve jemu by som chcel venovať poslednú časť svojej úvahy, aj preto, že sa nás týka najviac. Ako som povedal, ide o takpovediac inštrumentálny význam, v ktorom je Ježiš svetlom sveta: pokiaľ to znamená, že vrhá svetlo na všetky veci; vo vzťahu k svetu robí to, čo robí slnko vo vzťahu k zemi. Slnko neosvetľuje ani nezjavuje seba samého, ale osvetľuje všetky veci, ktoré sú na zemi, a spôsobuje, že všetko vidíme v správnom svetle.

Aj v tomto druhom zmysle má Ježiš a jeho evanjelium konkurenta, ktorý je najnebezpečnejší zo všetkých, pretože je vnútorným konkurentom, nepriateľom, ktorý je u nás doma. Výraz „svetlo sveta“ úplne mení svoj význam v závislosti od toho, či výraz „sveta“ chápeme ako objektívny genitív, alebo ako subjektívny genitív; teda v závislosti od toho, či je svet objektom, ktorý osvetľuje, alebo naopak subjektom, ktorý osvetľuje. V druhom prípade to nie je evanjelium, ale svet, ktorý robí všetky veci viditeľnými vo svojom vlastnom svetle. Evanjelista Ján nabádal svojich učeníkov týmito slovami:

Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela ani žiadostivosť očí ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta (1 Jn 2, 15-16).

Nebezpečenstvo prispôsobenia sa tomuto svetu – svetonázor – je v náboženskej a duchovnej oblasti ekvivalentom toho, čo v sociálnej oblasti nazývame sekularizáciou. Nikto (a najmenej ja) nemôže povedať, že toto nebezpečenstvo nevisí aj nad ním. Výrok pripisovaný Ježišovi v starovekom nekanonickom spise hovorí: „Ak sa nepostíte od sveta, neobjavíte Božie kráľovstvo“[7]. Toto je dnes najpotrebnejší pôst zo všetkých: postiť sa od sveta, nesteuein tô kosmô, podľa citovaného výroku!

Svet, o ktorom hovoríme a ktorému sa nesmieme prispôsobovať, nie je svet stvorený a milovaný Bohom; nie sú to ľudia tohto sveta, ktorým, naopak, musíme vždy vychádzať v ústrety, najmä chudobným, posledným, trpiacim. „Zmiešať sa“ s týmto svetom utrpenia a marginalizácie je paradoxne najlepší spôsob, ako sa „oddeliť“ od sveta, pretože to znamená ísť tam, čomu sa svet vyhýba všetkými silami. Znamená to oddeliť sa od samotného princípu, ktorý vládne svetu, a tým je sebectvo.

Predtým, ako sa to podarí, musí dôjsť k zmene myslenia. Svätý Pavol napomínal kresťanov v Ríme slovami:

Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé. (Rim 12, 2).

Svetskosť má mnoho príčin, ale tou hlavnou je kríza viery. Práve viera je hlavným bojiskom medzi kresťanom a svetom. Práve vďaka viere už kresťan nie je „zo“ sveta. V morálnom zmysle je „svet“ všetko, čo sa stavia proti viere. „Tým víťazstvom, ktoré premohlo svet,“ píše Ján v Prvom liste, „je naša viera“ (1 Jn 5, 4). V Liste Efezanom sa v tejto súvislosti nachádza slovo, ktoré stojí za to, aby sme sa nad ním dlhšie pozastavili. Píše sa v ňom:

Aj vy ste boli mŕtvi pre svoje poklesky a hriechy, v ktorých ste kedysi žili podľa ducha tohoto sveta, podľa kniežaťa vzdušnej mocnosti, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlušných synoch. (porov. Ef 2,1-2).

Exegéta Heinrich Schlier urobil prenikavú analýzu tohto „ducha sveta“, ktorého Pavol považuje za priameho protivníka „Ducha, ktorý je z Boha“ (1 Kor 2, 12). Rozhodujúcu úlohu v nej zohráva verejná mienka. Dnes ho môžeme nazvať – aj v doslovnom zmysle – „duchom, ktorý je vo vzduchu“, pretože sa šíri najmä vzduchom, prostredníctvom virtuálnych médií.

„Vytvára sa duch veľkej historickej intenzity,“ píše Schlier, „z ktorého jednotlivec len ťažko unikne. Človek sa pridŕža všeobecného ducha, považuje ho za samozrejmý. Konať, myslieť alebo povedať niečo proti nemu sa považuje za hlúposť alebo dokonca za nespravodlivosť či zločin. Človek sa potom už neodváži konfrontovať veci a situácie a najmä život inak, ako ich prezentuje... Jeho charakteristickým znakom je interpretovať svet a ľudskú existenciu po svojom“[8].

Je to to, čo nazývame „prispôsobenie sa duchu doby“. Morálka Mozartovej opery Così fan tutte – tak robia všetky. Dnes máme nový obraz na opis korozívneho pôsobenia ducha sveta, počítačový vírus. Pokiaľ viem, vírus je zlomyseľne navrhnutý program, ktorý preniká do počítača tými najnetušenejšími cestami (výmena e-mailov, internetové stránky...), a keď sa dostane dovnútra, zmätie alebo zablokuje normálne operácie, pričom zmení tzv. operačné systémy.

Duch sveta sa správa podobne. Preniká do nás tisíckami kanálov ako vzduch, ktorý dýchame, a keď sa dostane dovnútra, mení naše modely fungovania: model „Kristus“ je nahradený modelom „svet“. Aj svet má svoju „trojicu“, svojich troch bôžikov alebo modly, ktorým sa klania: pôžitok, moc, peniaze. Všetci odsudzujeme katastrofy, ktoré v spoločnosti vytvárajú, ale sme si istí, že my sami, sme voči nim imúnni?

Našou najväčšou útechou v tomto zápase so svetom, ktorý nás obklopuje i s tým, ktorý je v nás, je poznanie, že Kristus sa ako zmŕtvychvstalý naďalej modlí k Otcovi za nás slovami, ktorými sa rozlúčil so svojimi apoštolmi:

Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde. No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa (Jn 17, 15-20).

A my z celého srdca hovoríme: Amen!

(Slovenský preklad pripravil duchovný otec Cyril Jančišin pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.00., text upravil o. Martin Jarábek)

[1] Tertulián, Apologeticum, 39, 9.

[2] Tomáš Akvinský, S.Th. I, q.2, a.2, ad 1.

[3] Sigmund Freud, Zlý stav civilizácie, IV.

[4] Gotthold Lessing, Eine Duplik, I, in Werke 3, Zrich 1974, s. 149.

[5] Dante Alighieri, Peklo, XXVI, 125            

[6] Evagrius Ponticus, De oratione, 60 (PG 79, 1180).

[7] Porovnaj Klement Al., Stromati, 111, 15; A. Resch, Agrapha, 48 (TU, 30, 1906, s. 68).

[8] H. Schlier, Demons and Evil Spirits in the New Testament, in Riflessioni sul Nuovo Testamento, Paideia, Brescia 1976, s. 194 f. (Pôvodné vydanie v Geist und Leben 31 (1958), s. 173-183.