Prvá pôstna kázeň kard. Cantalamessu: „Ja som chlieb života“

„JA SOM CHLIEB ŽIVOTA“

P. Raniero Card. Cantalamessa, OFMCap

Prvá pôstna kázeň 2024

Na začiatku týchto pôstnych kázní vychádzame z dialógu medzi Ježišom a apoštolmi v Cézarei Filipovej:

Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ (Mt 16, 13 - 16). 

Z celého dialógu nás v tejto chvíli zaujíma len a výlučne Ježišova druhá otázka: „Za koho ma pokladáte vy?“ Neberieme ju však v tom zmysle, ako sa táto otázka zvyčajne chápe, teda akoby Ježiša zaujímalo, čo si o ňom myslí Cirkev alebo čo nám o ňom hovoria naše teologické štúdie. Nie! Túto otázku chápeme tak, ako sa má chápať každé slovo, ktoré vychádza z Ježišových úst, teda ako adresované, hic et nunc (tu a teraz), poslucháčovi, individuálne, osobne.

Pri tomto skúmaní nám pomôže evanjelista Ján. V jeho evanjeliu nájdeme celý rad Ježišových výrokov, známych ako Ego eimi, „Ja som“, ktorými odhaľuje, čo si myslí on sám o sebe, keď hovorí: „Ja som chlieb života“, „Ja som svetlo sveta“ atď. Preberieme si päť týchto seba zjavení a zakaždým si položíme otázku, či je pre nás naozaj tým, čím hovorí, že je, a ako ho môžeme urobiť ešte viac takým.

Bude to chvíľa, ktorú treba prežiť osobitným spôsobom. Nie s pohľadom na zovňajšok, na problémy sveta a samotnej Cirkvi, ako je to nutné robiť v iných kontextoch, ale s introspektívnym pohľadom. Čiže je to vnútorný a odosobnený moment, a teda celkovo egoistický? Ani zďaleka! Je to evanjelizácia slúžiaca pre evanjelizáciu, naplnenie sa Ježišom, aby sme o ňom hovorili „z prekypujúcej lásky“, ako to kazateľom odporúčali prvé konštitúcie môjho kapucínskeho rádu; teda z vnútorného presvedčenia, nie len preto, aby sme splnili mandát.

* * *

Začnime prvým z týchto Ježišových „Ja som“, s ktorým sa stretávame vo štvrtom evanjeliu v šiestej kapitole: „Ja som chlieb života“. Najprv si vypočujme tú časť úryvku, ktorá nás bezprostredne zaujíma:

Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia jedli na púšti mannu, ako je napísané: Dal im jesť chlieb z neba“. Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“. Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb“. Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízni“! (Jn 6, 30-35).

Pár slov o kontexte. Ježiš predtým rozmnožil päť jačmenných chlebov a dve ryby, aby nasýtil päťtisíc ľudí. Potom sa utiahol, aby unikol nadšeniu ľudí, ktorí ho chcú urobiť kráľom. Zástup ho hľadá a nachádza ho na druhej strane jazera.

Na tomto mieste sa začína dlhá reč, ktorou sa Ježiš snaží vysvetliť „znamenie chleba“. Chce objasniť, že treba hľadať iný chlieb, ktorého „znamením“ je práve hmotný chlieb. Je to ten istý postup, ktorý použil pri Samaritánke vo štvrtej kapitole evanjelia. Tam chce Ježiš priviesť ženu k tomu, aby objavila inú vodu, než je tá fyzická, ktorá uhasí smäd len na krátky čas; tu chce priviesť zástup k tomu, aby hľadal iný chlieb, než je ten hmotný, ktorý nasýti len na jeden deň. Samaritánke, ktorá si žiada tajomnú vodu a čaká na príchod Mesiáša, aby ju získala, Ježiš odpovedá: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Jn 4, 26). Zástupu, ktorý sa teraz pýta tú istú otázku ohľadom chleba, odpovedá: „Ja som chlieb života!“ (Jn 4, 14).

Pýtame sa: ako a kde sa požíva tento chlieb života? Cirkevní otcovia odpovedali: na dvoch „miestach“ alebo dvoma spôsobmi: vo sviatosti a v Božom slove, teda v Eucharistii a v Písme. Je pravda, že sa na to kládli rôzne dôrazy. Niektorí, ako Origenes a spomedzi západných Ambróz, trvali viac na Božom slove. „Tento chlieb, ktorý Ježiš láme,“ píše svätý Ambróz, keď komentuje rozmnoženie chlebov, „mysticky znamená Božie slovo, ktoré sa rozdávaním zväčšuje. Dal nám svoje slová ako chleby, ktoré sa rozmnožujú v našich ústach, keď ich zakúšame.“[1] Iní, ako napríklad Cyril Alexandrijský, zdôrazňujú eucharistický výklad. Nikto z nich však nemal v úmysle hovoriť o jednom spôsobe s vylúčením toho druhého. Hovorí sa o Slove a Eucharistii ako o „dvoch stoloch“, ktoré pripravil Kristus. V knihe Nasledovanie Krista čítame:

Uznávam, že potrebujem dve veci: pokrm a svetlo. Preto si dal mne slabému svoje sväté Telo na posilnenie duše i tela a svoje slovo za «svetlo pre moje nohy» (Ž 119,105). Bez týchto dvoch darov by som nemohol dobre žiť; lebo Božie slovo je svetlo mojej duše a tvoja Sviatosť chlieb života. Možno ich nazvať i dvoma stolmi postavenými na dvoch stranách pokladnice tvojej svätej Cirkvi. [2]

Jednostranné potvrdenie jedného z týchto dvoch spôsobov prijímania chleba života na úkor druhého je dôsledkom nešťastného rozdelenia, ku ktorému došlo v západnom kresťanstve. Na katolíckej strane eucharistický výklad natoľko prevládol, že šiesta kapitola Jánovho evanjelia sa stala takmer ekvivalentom správy o ustanovení Eucharistie. Luther v reakcii na to tvrdil opak, a to, že chlieb života je Božie slovo; podáva sa prostredníctvom kázania a požíva prostredníctvom viery[3] .

Ekumenická klíma, ktorá sa vytvorila medzi veriacimi v Krista, nám umožňuje znovu zostaviť tradičnú syntézu, ktorú nachádzame u otcov. Niet pochýb o tom, že chlieb života k nám prichádza prostredníctvom Božieho slova a najmä Ježišových slov v evanjeliu. Pripomína nám to aj jeho odpoveď pokušiteľovi: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4, 4). Ako však nevidieť v Ježišovej reči v kafarnaumskej synagóge aj odkaz na Eucharistiu? Celý kontext evokuje hostinu: hovorí sa o pokrme a nápoji, o jedení a pití, o tele a krvi. Slová: „Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv...“ veľmi pripomínajú slová ustanovenia („Vezmite, jedzte, toto je moje telo“ a „Vezmite, pite, toto je moja krv“), aby sme mohli poprieť akýkoľvek vzťah medzi nimi.

Ak v exegéze a v teológii dochádza k polarizácii a niekedy - ako som povedal - k protikladu medzi chlebom slova a eucharistickým chlebom, v liturgii sa ich syntéza vždy prežívala pokojne. Od najstarších čias, napríklad u svätého mučeníka Justína, sa omša skladá z dvoch momentov: z liturgie slova s čítaniami zo Starého zákona, z „rozprávania apoštolov“ a z eucharistickej liturgie s konsekráciou a svätým prijímaním.

Dnes sa môžeme vrátiť, ako som hovoril, k pôvodnej syntéze medzi slovom a sviatosťou. V tomto smere musíme skutočne urobiť krok vpred. Spočíva v tom, že požívanie Kristovho tela a pitie jeho krvi neobmedzíme len na Slovo a sviatosť Eucharistie, ale budeme ho vidieť realizované v každom okamihu a aspekte nášho života milosti.

Keď svätý Pavol píše: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21), nemyslí na konkrétny okamih. Kristus je preňho skutočne vo všetkých spôsoboch jeho prítomnosti chlebom života; človek ho „prijíma“ s vierou, nádejou a láskou, v modlitbe a vo všetkom. Ľudská bytosť je stvorená pre radosť a nemôže žiť bez radosti alebo bez nádeje na ňu. Radosť je chlebom srdca. A pravú radosť hľadá aj apoštol - a nabáda svojich, aby ju hľadali - v Pánovi Ježišovi Kristovi: „Gaudete in Domino semper, iterum dico, gaudete“: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4, 4). 

Ježiš je chlebom večného života nielen preto, čo dáva, ale aj - a predovšetkým - preto, čím je. Slovo a sviatosť sú prostriedkami; žiť z neho a v ňom je cieľom: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). V hymne Adoro te devote (Klaniam sa ti vrúcne), ktorý už po stáročia živí katolícku zbožnosť a eucharistickú adoráciu, sa nachádza strofa, ktorá je parafrázou týchto Ježišových slov. V origináli, ktorý si mnohí z nás určite pamätajú, znie takto:

O memoriále mortis Dómini,

Panis vivus vitam praestans hómini,

praesta meae menti de te vívere,

et te illi semper dulce sápere.

V taliančine sa dá preložiť takto

Ó, pamiatka Pánovej smrti

Živý chlieb, ktorý dáva život svetu,

daj, nech sa tebou živím

a zakúsim sladkosť, ktorá pochádza z teba

V slovenčine:

Ó, pamiatka smrti Krista Ježiša,

chlieb náš živý, sladkosť sveta najvyššia,

daj, nech duch môj vždy len tebou sa živí,

po sladkosti tvojej vždy je dychtivý. (pozn. prekladateľa)

* * *

Celá Ježišova reč teda smeruje k objasneniu toho, čo je život, ktorý dáva: nie život tela, ale život Ducha, večný život. Nie v tomto duchu by som však chcel pokračovať vo svojich úvahách počas zopár minút, ktoré mi zostávajú. V súvislosti s evanjeliom je vždy potrebné vykonať dve operácie, pričom treba prísne dodržiavať ich poradie: najprv osvojenie, potom napodobňovanie. Doteraz sme si chlieb života privlastňovali prostredníctvom viery a robíme tak pri každom prijímaní. Teraz ide o to, aby sme sa pozreli na to, ako ich uviesť do praxe v našom živote.

Na to si položíme jednoduchú otázku: Ako sa on, Ježiš, stal pre nás chlebom života? On sám nám dal odpoveď, a to práve v Jánovom evanjeliu: „Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). Dobre vieme, na čo narážajú obrazy padania do zeme a odumierania (hnitia). Je v nich obsiahnutý celý príbeh umučenia. Musíme sa pokúsiť pochopiť, čo tieto obrazy znamenajú pre nás. Ježiš totiž obrazom pšeničného zrna nenaznačuje len svoj osobný údel, ale osud každého svojho pravého učeníka.

Nemožno počúvať slovo, ktoré adresoval biskup Ignác Antiochijský rímskej cirkvi, bez toho, aby sme neboli dojatí a udivení, keď vidíme, čo je Kristova milosť schopná urobiť s ľudským stvorením:

Nechajte, aby som bol pokrmom divej zveri, pomocou ktorej možno dosiahnuť Boha. Som Božou pšenicou, nech ma teda rozomelú zuby divej zveri, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom. (...) Modlite sa za mňa ku Kristovi, aby som sa pomocou týchto nástrojov stal obetným darom pre Boha. Neprikazujem vám ako [Peter a Pavol]: oni boli apoštoli, ja odsúdenec[4] .

Pred zubami divej zveri zažil biskup Ignác iné zuby, ktoré ho brúsili, nie zuby šeliem, ale ľudí: „Od Sýrie až po Rím,“ píše, „bojujem s divou zverou, po súši i po mori, vo dne i v noci, priviazaný k desiatim leopardom, hŕstka vojakov, z ktorých mám prospech, sa stáva horšou“[5] . Aj toto nám má čo povedať. Každý z nás má vo svojom prostredí tieto zuby divej zveri, ktoré ho drvia. Svätý Augustín povedal, že my ľudia sme „hlinené nádoby, ktoré sa navzájom zraňujú“: lutea vasa quae faciunt invicem angustias.[6] Musíme sa naučiť urobiť z tejto situácie prostriedok posväcovania, a nie zatvrdzovania našich sŕdc, nenávisti a sťažovania sa!

V našich rehoľných komunitách sa často opakuje výrok Vita communis mortificatio maxima: „život v komunite je najväčším zo všetkých umŕtvovaní“. Nielen najväčším, ale aj najužitočnejším a najzáslužnejším z mnohých iných umŕtvovaní, ktoré si človek sám vyberá. Táto zásada platí nielen pre tých, ktorí žijú v rehoľných spoločenstvách, ale v každom ľudskom spolužití. Tam, kde sa realizuje najnáročnejším spôsobom, je podľa môjho názoru manželstvo a musíme byť naplnení obdivom pred manželstvom, ktoré sa verne udržiava až do smrti. Stráviť celý život, dňom i nocou, vyrovnávaním sa s vôľou, charakterom, citlivosťou a zvláštnosťami druhého človeka, najmä v spoločnosti, akou je tá naša, je niečo veľké, a ak sa to robí v duchu viery, malo by sa to už kvalifikovať ako „hrdinská čnosť“.

My sme tu však v kontexte kúrie, ktorá nie je rehoľným alebo manželským spoločenstvom, ale spoločenstvom služby a cirkevnej práce. Je tu veľa príležitostí, ktoré netreba premárniť, ak sa aj my chceme stať rozomletou Božou múkou, a každý musí identifikovať a posvätiť tú, ktorá sa mu ponúka na jeho mieste služby. Spomeniem len jednu alebo dve, ktoré sú podľa mňa platné pre každého.

Jednou z príležitostí je prijať protirečenie, prestať sa ospravedlňovať a chcieť mať vždy pravdu, keď si to dôležitosť veci nevyžaduje. Inou príležitosťou je zmieriť sa s niekým, koho povaha, spôsob reči alebo konania nám lezie na nervy, a to bez toho, aby nás to vnútorne iritovalo, skôr s myšlienkou, že aj my sme možno pre niekoho takým človekom. Apoštol napomínal veriacich v Kolosách týmito slovami: „Oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému“ (Kol 3, 12 - 13). To, čo je v nás najťažšie „rozdrviť“, nie je telo, ale duch, t. j. sebaláska a pýcha, a tieto malé cvičenia na to skvele slúžia.

Žiaľ, v dnešnej spoločnosti existuje druh zubov, ktoré nemilosrdne drvia, krutejšie ako leopardie zuby, o ktorých hovoril svätý mučeník Ignác. Sú to zuby médií a takzvaných sociálnych sietí. Nie vtedy, keď poukazujú na deformácie spoločnosti alebo Cirkvi (v tom si zaslúžia všetku úctu a rešpekt!), ale vtedy, keď sa z predpojatosti obrátia proti niekomu len preto, že nepatrí na ich stranu. So zlým úmyslom, s deštruktívnym zámerom, nie konštruktívnym. Chudák ten, kto dnes skončí v takomto mlynčeku na mäso, či už je to laik alebo duchovný!

V takom prípade je legitímne a správne predniesť svoj prípad na príslušných fórach, a ak to nie je možné, alebo sa ukazuje, že je to zbytočné, veriacemu neostáva nič iné, len sa zjednotiť s Kristom zbičovaným, tŕním korunovaným a opľúvaným. V Liste Hebrejom čítame toto povzbudenie prvým kresťanom, ktoré môže pomôcť v podobných prípadoch: „Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu“ (Hebr 12, 3).

Je to nanajvýš ťažké a bolestivé, najmä ak ide o prirodzenú alebo rehoľnú rodinu, ale Božia milosť z toho môže urobiť - a často aj urobila - príležitosť na očistenie a posvätenie. Ide o to, aby sme verili, že nakoniec, tak ako sa to stalo Ježišovi, pravda zvíťazí nad lžou. A zvíťazí možno lepšie mlčaním ako najzúrivejšou sebaobranou.

* * *

Konečný cieľ nechať sa rozomlieť však nie je asketickej povahy, ale mystickej; neslúži ani tak na umŕtvovanie, ako na vytváranie spoločenstva. Toto je pravda, ktorá sprevádza eucharistickú katechézu od prvých dní Cirkvi. Je prítomná už v Didaché (IX, 4), spise z apoštolských čias. Svätý Augustín túto tému nádherným spôsobom rozvíja v jednej zo svojich rečí k ľudu. Porovnáva proces, ktorý vedie k formovaniu chleba, ktorý je eucharistickým telom Krista, a proces, ktorý vedie k formovaniu jeho mystického tela, ktorým je Cirkev. Povedal:

„Spomeňte si na chvíľu, čo bolo kedysi, keď bolo ešte na poli, toto stvorenie, ktorým je obilie: zo zeme vyklíčilo, dážď ho živil; potom prišla práca človeka, ktorý ho priniesol na humno, vymlátil, preosial a uložil do sýpok; odtiaľ ho vyniesol, aby ho zomlel a upiekol, a tak sa z neho napokon stal chlieb. A teraz si spomeňte na seba: neboli ste stvorení, boli ste prinesení na Pánovo humno, boli ste mlátení... Keď ste dali svoje mená na krst, začali ste sa mlieť pôstom a exorcizmom; potom ste konečne prišli k vode, boli ste miesení a stali ste sa jedno; keď prišiel oheň Ducha Svätého, boli ste upečení a stali ste sa Pánovým chlebom. To je to, čo ste dostali. Ako teda vidíte, že pripravený chlieb je jeden, tak aj vy buďte jedno, milujte sa navzájom, zachovávajte tú istú vieru, tú istú nádej a nerozdielnu lásku“[7] .

Medzi dvoma telami - eucharistickým telom a mystickým telom Cirkvi - existuje nielen podobnosť, ale aj závislosť. Práve vďaka veľkonočnému tajomstvu Krista, ktorý pôsobí v Eucharistii, môžeme nájsť silu, aby sme sa deň čo deň nechali zomlieť v malých (a niekedy aj veľkých!) okolnostiach života.

* * *

Končím epizódou, ktorá sa skutočne stala, opísanou v knihe s názvom „Cena, ktorú treba zaplatiť“, napísanou vo francúzštine a preloženou do viacerých jazykov. Lepšie ako dlhé reči poslúži na uvedomenie si sily obsiahnutej v Ježišovom slávnostnom „Ja som“ v evanjeliu a najmä v tom, ktoré som komentoval v tejto prvej meditácii.

Pred niekoľkými desaťročiami boli v istom štáte na Blízkom východe dvaja vojaci - jeden kresťan a druhý nie - spolu na stráži v sklade zbraní. Kresťan často vytiahol, niekedy v noci, malú knižku a čítal si z nej, čím vzbudil zvedavosť a iróniu svojho spolubojovníka. Jednej noci sa mu prisnil sen. Ocitá sa pred potokom, ktorý však nedokáže prekročiť. Vidí postavu zahalenú svetlom, ktorá mu hovorí: „Aby si ním prešiel, potrebuješ chlieb života“. Hlboko pod dojmom tohto sna ráno, nevediac prečo, žiada, ba priam núti svojho spoločníka, aby mu dal tú svoju tajomnú knihu. (Boli to, samozrejme, evanjeliá). Otvorí ju a padne mu do rúk Jánovo evanjelium. Jeho kresťanský priateľ mu radí, aby začal Matúšovým, ktoré je ľahšie pochopiteľné. On však, nevediac prečo, trvá na svojom. Číta ho celé jedným dychom, až sa dostane k šiestej kapitole. Tu je však dobré počúvať priamo jeho rozprávanie:

„Keď som došiel k šiestej kapitole, zastavil som sa, zasiahnutý silou jednej vety. Na chvíľu si pomyslím, že som sa stal obeťou halucinácie, a vrátim sa pohľadom späť na knihu, kde som sa zastavil... Práve som čítal tieto slová: ‚...chlieb života‘. Tie isté slová, ktoré som pred niekoľkými hodinami počul vo sne. Pomaly si znovu čítam úryvok, v ktorom sa Ježiš obracia na učeníkov a hovorí: ‚Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, už nebude hladovať‘. V tej chvíli sa vo mne rozpúta niečo mimoriadne, ako výbuch tepla a pohody... Mám dojem, že som unesený do výšav silou pocitu, ktorý som nikdy predtým necítil, prudkou vášňou, bezhraničnou láskou k tomuto mužovi Ježišovi, o ktorom hovoria evanjeliá“[8] .

To, čo musel tento človek následne vytrpieť pre svoju vieru, potvrdzuje pravosť jeho skúsenosti. Božie slovo nepôsobí vždy takýmto výbušným spôsobom, ale tento príklad, opakujem, nám ukazuje, aká božská moc je obsiahnutá v Kristových slávnostných výrokoch „Ja som“, ktoré s Božou milosťou budeme komentovať v tomto pôstnom období.

(Slovenský preklad pripravil Andrej Klapka pre Televíziu LUX, ktorá cyklus pôstnych kázní kard. Cantalamessu pravidelne vysiela vždy v nedeľu o 14.00., text upravil Martin Jarábek)

[1] Ambróz, In Lucam, VI, 86.

[2] Nasledovanie Krista, IV, 11.

[3] Luther, O Jánovom evanjeliu, 231.

[4] Ignác Antiochijský, List Rimanom, IV, 1.

[5] Ib. V, 1.

[6] Augustín, Rozpravy, 69.1 (PL 38, 440).  

[7] Augustín, Sermo 229 (Denis 6) (PL 38, 1103)

[8] Joseph Fadelle, Le prix à payer. Les Editions de l'Œuvre, Paris 2010 (Trad. Ital. The Price to Pay, São Paulo 2011; angl. trans. The Price to Pay, Ignatius Press, 2012.