Hľadaj

Vatican News

Druhá adventná kázeň kardinála Cantalamessu: „Zvestujeme vám večný život“

Vo svojej druhej adventnej kázni v piatok 11. decembra dal kardinál Raniero Cantalamessa podnet na posilnenie viery vo večný život. Za nadpis si zvolil citát z Prvého Jánovho listu: „Zvestujeme vám večný život“ (1 Jn 1,2).

V druhý decembrový piatok bola Aula Pavla VI. o 9. hodine vyhradená pre adventnú kázeň pápežského kazateľa. Svätého Otca, členov Rímskej kúrie, ako aj zamestnancov Vatikánu a Rímskeho vikariátu v sále opäť privítal vystavený veľký drevený kríž s trpiacim Kristom, v úzadí mali zas pre svojím zrakom známe umelecké stvárnenie vzkrieseného Pána.

Kapucínsky páter Raniero Cantalmessa tentoraz zdôraznil potrebu obnoviť sa vo viere vo večný život. Ako pripomenul, táto je pre kresťana aj prostriedkom vlastného posväcovania, kráčania cestou k svätosti. Prinášame vybrané myšlienky z jeho príhovoru:

Viera vo večný život ako prostriedok posväcovania

„Obnoviť sa vo viere vo večnosť nám neslúži len na evanjelizáciu, teda na ohlasovanie pre druhých. Ešte skôr nám to pomáha k novému rozbehu na našej vlastnej ceste za svätosťou. Jej prvým ovocím je to, že nás robí slobodnými, aby sme sa nenaviazali na veci, ktoré sa pomíňajú, na zväčšovanie majetku alebo vlastnej prestíže.

Predstavme si takúto situáciu. Nejaký človek 

dostal nájomnú výpoveď a musí v krátkom čase zanechať svoje bývanie. Našťastie sa mu predstavuje možnosť mať hneď nový dom. A čo urobí? Minie všetky svoje peniaze, aby zmodernizoval a skrášlil dom, ktorý musí zanechať, než aby si zariadil ten nový, do ktorého má ísť? Nebolo by to pochabé? Teraz sme my všetci „vypovedaní“ z tohto sveta a podobáme sa tomu pochabému človeku, ak si myslíme, že iba skrášlime náš pozemský domov, bez starostí konať dobré skutky, ktoré pôjdu s nami aj po smrti. 

Oslabenie myšlienky na večnosť vplýva na kresťanov tak, že sa v nich znižuje schopnosť čeliť odvážne utrpeniam a skúškam života. Musíme tak trochu nanovo objaviť tú vieru sv. Bernarda a sv. Ignáca z Loyoly: oni si v každej situácii a pred každou prekážkou povedali: „Quid hoc ad aeternitatem?“ - „Čože je toto oproti večnosti?“

Páter Cantalamessa v tejto súvislosti citoval slová sv. Pavla z listu Rimanom: «Myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť» (Rim 8,18). Ďalej predstavil večnosť v zmysle budúcej nádeje, ale aj v zmysle prítomnosti.

Večnosť: nádej i prítomnosť

„V Kristovi, stelesnenom Slove, urobila večnosť prielom v čase. Zakúšame to zakaždým, keď pravdivo vyznáme vieru v Krista, pretože kto verí v neho, už vlastní večný život (porov. 1 Jn 5,13). Zakaždým, keď prijímame sväté prijímanie, pretože v ňom „nám prichádza záloh budúcej slávy“. Zakaždým, keď počúvame slová Evanjelia, ktorú sú „slovami večného života“ (porov. Jn 6,68). Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že „milosť je začiatkom slávy“ (Summa Theologiae, II-II, q. 24, a. 3, ad 2).

Táto prítomnosť večnosti v čase sa nazýva Duch Svätý. On je definovaný ako «závdavok nášho dedičstva» (Ef 1,14; 2 Kor 5,5), a bol nám darovaný, aby sme po zakúsení prvotín dychtivo túžili po plnosti.“

Pápežský kazateľ použil prirovnanie, vychádzajúc z myšlienky veľkého byzantského teológa stredoveku Nicolasa Cabasilasa, že vzťah medzi životom viery v čase a večným životom je porovnateľný s tým, aký je medzi životom dieťaťa v materskom lone pred narodením a jeho životom po narodení. Na ilustráciu toho porozprával nasledujúci príbeh v podobe rozprávky:

„Boli raz jedny dvojičky, chlapček a dievčatko, tak múdre a vyspelé, že ešte v materskom lone medzi sebou rozprávali. Dievčatko sa pýtalo brata: „Podľa teba bude nejaký život po narodení?“. On odpovedal: „Nebuď smiešna. Čo ťa núti myslieť si, že by niečo bolo mimo tohto tesného a tmavého priestoru, v ktorom sme?“.

Dievčatko nabralo odvahu: „Ktovie, možno existuje nejaká matka, skrátka niekto, kto nás sem dal a kto sa o nás stará“. A on na to: „Vidíš tu snáď niekde matku? To, čo vidíš, je všetko, čo existuje“. Ona však znovu: „Ale necítiš aj ty niekedy akoby nejaký tlak na hrudi, ktorý každým dňom vzrastá a posúva nás vpred?“.

„Keď dobre premýšľam – odpovedá chlapec – je to pravda; cítim to po celý čas“. „Vidíš – uzatvára víťazne sestrička – táto bolesť nemôže byť pre nič za nič. Ja myslím, že sa to tu pripravuje pre niečo väčšie od tohto maličkého priestoru“.

Páter Cantalamessa uzavrel príbeh poučením:

„Cirkev by mala byť tým dievčatkom, ktoré pomáha ľuďom, aby si uvedomili túto svoju dychtivú túžbu, o ktorej sa nehovorí a neraz sa dokonca berie na smiech.“

Sv. František a jeho chválospev na Stvoriteľa

Na záver svojej druhej adventnej kázne Raniero Cantalamessa pripomenul veľkú postavu svätca z Assisi:

„Málokto vie, že Františkov Chválospev na stvorenie sa zrodil z poryvu viery vo večný život. Takto opisujú genézu chválospevu františkánske zdroje. Raz v noci, keď František zvlášť trpel v dôsledku svojich početných a bolestivých nemocí,  povedal si v srdci: „Pane príď mi na pomoc v mojich neduhoch, aby som ich mohol znášať s trpezlivosťou!“

A hneď mu bolo v duchu povedané: „František, povedz mi: ak by ti niekto ako vynáhradu za tvoje choroby a utrpenia daroval veľký vzácny poklad, nepovažoval by si zem a skaly i vody za nič v porovnaní s takým pokladom? Nebol by si z toho veľmi šťastný?“ František odpovedal: „Pane, toto by bol poklad naozaj veľký a neporovnateľný, vzácny a milý i vytúžený“.

Hlas urobil záver: „Takže buď šťastný a plesajúci v tvojich chorobách a súženiach; odteraz ži s takým pokojom, akoby si už bol v mojom Kráľovstve“.

Keď ráno František vstal, povedal svojim spoločníkom: „Musím sa teraz veľmi tešiť uprostred mojich chorôb a bolestí, a vzdávať vždy Bohu vďaku za tak veľkú milosť a požehnanie, ktoré mi udelil. On totiž ráčil vo svojom milosrdenstve darovať mne, svojmu malému nehodnému sluhovi, čo ešte žije tu dolu, istotu vlastniť jeho večné Kráľovstvo.

Chcem teda na jeho chválu a na moju útechu a na povzbudenie blížneho zložiť nový chválospev na Pána za jeho stvorenia. Každý deň užívame zo stvorení a bez nich nemôžeme žiť. A každý deň sa ukazujeme nevďačnými za toto veľké dobrodenie, a nevzdávame zaň  chválu, tak ako by sme mali, nášmu Stvoriteľovi.“

A keď sa posadil, sústredil sa v uvažovaní, a potom povedal: „Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane...“ (Perudžská legenda, 43, Františkánske pramene, 1591-1592).

Svoju druhú adventnú kázeň zakončil kardinál Cantalamessa slovami omšovej kolekty z liturgie 21. nedele cez rok:

„Nebeský Otče, ty zjednocuješ mysle veriacich v spoločnom úsilí o dobro; pomôž nám milovať, čo prikazuješ, a túžiť po tom, čo sľubuješ, aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

Videozáznam
11 decembra 2020, 21:28