Hľadaj

Vatican News

Prvá adventná kázeň kardinála Cantalamessu: Nauč nás rátať naše dni

„Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90,12) - to je téma prvej adventnej kázne pápežského kazateľa kardinála Raniera Cantalamessu OFM Cap, ktorú predniesol v piatok 4. decembra v Aule Pavla VI. vo Vatikáne.

Tohtoročnému adventnému cyklu dal páter Raniero Cantalamessa názov „Pandémia: príležitosti meditovať o niektorých večných pravdách“. V prvej z trojice kázní sa zameral na skutočnosť smrti. Prinášame preklad jeho príhovoru.

„Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90,12)

Prvá adventná kázeň 2020

Jeden náš básnik, Giuseppe Ungaretti, opisuje duševný stav vojakov v zákopoch počas Prvej svetovej vojny básňou len zo siedmich slov:

Máme sa / ako v jeseni / na stromoch / lístie. (Si sta / come d’autunno / sugli alberi / le foglie.)

Dnes je to celé ľudstvo, čo zakusuje tento pocit pominuteľnosti života z dôvodu pandémie.  „Pán“ – píše sv. Gregor Veľký – „nás neraz vyučuje slovami, niekedy však cez udalosti“ (Homílie o Evanjeliu, XVII). V roku poznačenom veľkou a strašnou „udalosťou“ koronavírusu sa pousilujeme zozbierať ponaučenia, ktoré si z nej môže každý z nás vziať pre svoj osobný a duchovný život. Sú to úvahy, ktoré môžeme robiť medzi nami veriacimi, avšak bolo by azda kontraproduktívne príliš naliahať na ľudí, aby sme nezvyšovali ťažkosti, s ktorými sa viera stretáva z dôvodu pretrvávania pandémie.   

Večné pravdy, nad ktorými chceme uvažovať sú: po prvé to, že všetci sme smrteľní a „nemáme tu dolu trvalý príbytok“; po druhé, že život veriaceho sa nekončí smrťou, pretože nás očakáva večný život; po tretie, že nie sme osamotení na malej lodi našej planéty, pretože „Slovo sa stalo telom a prišlo prebývať medzi nami“. Prvá z týchto právd je predmetom skúsenosti, ďalšie dve sú predmetom viery a nádeje.

„Memento mori!“

Začíname meditujúc dnes nad prvou z týchto „večných maxím“: nad smrťou. „Memento mori“: pamätaj na to, že zomrieš. Trapistickí mnísi si to zvolili za motto svojho rádu a píšu ho na miestach prechodu kláštorom.

O smrti sa dá hovoriť dvoma odlišnými spôsobmi: 

buď v kerygmatickom pohľade, alebo v pohľade sapienciálnom.  Prvý spôsob spočíva v hlásaní, že Kristus zvíťazil nad smrťou; že ona nie je viac múrom, proti ktorému sa všetko roztriešti, ale mostom k večnému životu. Spôsob sapienciálny alebo existenciálny spočíva naopak v reflexii o realite smrti tak, ako sa prezentuje ľudskej skúsenosti, s cieľom vziať si z nej ponaučenia pre dobrý život. Je to perspektíva, ktorú zaujmeme v tejto meditácii.

Práve týmto druhým spôsobom sa hovorí o smrti v Starom zákone a osobitne v sapienciálnych, múdroslovných knihách: «Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca», prosí Boha žalmista (Ž 90,12). Takýto spôsob pohľadu na smrť sa nekončí Starým zákonom, ale pokračuje aj v Kristovom Evanjeliu. Spomeňme si na jeho napomenutie: «Bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny» (Mt 25,13). Spomeňme si aj na záver podobenstva o boháčovi, ktorý plánoval stavať väčšie sýpky pre svoju úrodu: «Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?» (Lk 12,20), a tiež aj na jeho výrok: «Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!» (Mt 16,26).

Tradícia Cirkvi si osvojila toto učenie. Púštni otcovia pestovali myšlienku na smrť až tak, že z nej nakoniec urobili neustálu praktiku a udržiavali ju živou všetkými prostriedkami. Jeden z nich, ktorý spriadal vlnu, si osvojil zvyk nechať niekedy vreteno padnúť na zem a „postaviť pred svoje oči smrť prv než ho znova zdvihne“ (Apoftegmy, Coislin 126, č. 58). Nasledovanie Krista vyzýva: „Ráno počítaj s tým, že nedospeješ k večeru. Keď zas nastane večer, netrúfaj si sľubovať si ráno“ (I, 23). Svätý Alfonz Mária de Liguori napísal traktát nazvaný Príprava na smrť (Apparecchio alla morte), ktorý bol po stáročia klasikou katolíckej spirituality. Mnohí svätci sú počnúc od 16. storočia zobrazovaní ako meditujú pred lebkou.

Takýto sapienciálny spôsob rozprávania o smrti stretávame vo všetkých kultúrach, nielen v Biblii a v kresťanstve. Je prítomný v sekularizovanej forme aj v modernom myslení. Stojí za to krátko načrtnúť uzávery, ku ktorým došli dvaja myslitelia, ktorých vplyv je až dodnes silný v našej kultúre.

Prvým je Jean-Paul Sartre. On obrátil na ruby klasický vzťah medzi súcnom (esenciou) a existenciou, tvrdiac, že existencia je prvá a že je dôležitejšia než esencia. Preložené do jednoduchých výrazov to znamená, že neexistuje poriadok a rebríček objektívnych hodnôt, ktoré sú pred všetkým – Boh, dobro, hodnoty, prirodzený zákon – ktorým sa človek musí prispôsobiť, ale že všetko má začať od vlastnej individuálnej existencie a od vlastnej slobody. Každá osoba má vymyslieť a uskutočniť svoj osud, tak ako si rieka napredujúc sama vyhlbuje svoje koryto. Život je projekt, ktorý nie je nikde napísaný, ale sa preň rozhodneme prostredníctvom vlastných slobodných rozhodnutí.

Tento spôsob vnímania existencie kompletne ignoruje fakt smrti a je preto popieraný samotnou realitou existencie, ktorú chce potvrdiť. Čo môže plánovať človek, ak ani len nevie, a ani to od neho nezávisí, či bude zajtra ešte pri živote? Jeho snaha pripomína snahu väzňa, ktorý celý čas trávi plánovaním toho najlepšieho itinerára, ktorým sa bude riadiť pri chodení od jednej steny svojej cely k tej druhej.

Hodnovernejšou je v tomto bode myšlienka iného filozofa, Martina Heideggera, ktorý tiež vychádza z podobných predpokladov a pohybuje sa v rovnakom riečisku existencializmu. Definujúc človeka ako „bytie-k-smrti“ (porov. M. Heidegger,  Bytie a čas, § 51, Longanesi, Milano 1976, s. 308 n), neberie smrť ako incident, ktorý urobí životu koniec, ale ako samotnú podstatu života, ako to, z čoho život pozostáva. Žiť znamená zomrieť. Človek nemôže žiť bez toho, aby si spaľoval a a skracoval život. Každá minúta, ktorá uplynie, sa odoberá životu a odovzdáva smrti, tak ako keď pri ceste autom vidíme domy a stromy rýchlo miznúť za nami. Žiť pre smrť znamená, že smrť nie je len koncom, ale aj cieľom života. Rodíme sa, aby sme zomreli, nie pre iné.

Aké je teda – kladie si otázku filozof – to „pevné, isté a nezdolateľné jadro“, ku ktorému svedomie volá človeka a na ktorom sa musí zakladať jeho existencia, ak chce byť „autentická“? Odpoveď znie: jeho ničota! Všetky ľudské možnosti sú v skutočnosti nemožnosťami. Každý pokus o sebaprojektovanie a sebapozdvihnutie je skokom, ktorý vychádza z ničoty a končí v ničote (tamtiež, II. c. 2, § 58, s. 346). Nezostáva iné, než vzdať sa, urobiť - ako sa hovorí - z núdze cnosť, ba dokonca milovať vlastný osud. Je to istá moderná verzia onoho „amor Fati“ (milovať osud) u stoikov.

Svätý Augustín predbehol aj túto intuíciu moderného myslenia o smrti, avšak tak, že z nej vyvodzuje úplne odlišný záver: nie nihilizmus, ale vieru vo večný život. Píše takto:

„Keď sa rodí nejaký človek, robia sa mnohé hypotézy: možno bude pekný, možno bude škaredý, možno bude bohatý, možno bude chudobný, možno bude dlho žiť, možno nie. Ale o žiadnom sa nepovie: možno zomrie alebo možno nezomrie. Toto je jediná absolútne istá vec v živote. Keď vieme, že niekto je chorý na vodnatieľku [vtedy to bola neliečiteľná choroba, dnes máme iné], hovoríme: „Úbožiak, musí zomrieť, je odsúdený, niet pomoci!“ Nemali by sme však to isté povedať o tom, kto sa rodí? „Úbožiak, musí zomrieť, niet pomoci, je odsúdený!“ - Aký je rozdiel, či za dlhší, alebo za kratší čas? Smrť je smrteľná choroba, ktorá sa získava narodením“ (porov. Sv. Augustín, Sermo Guelf. 12, 3 (Miscellanea Agostiniana, I, s. 482 n).

Dante Alighieri skoncentroval túto augustínovskú víziu do jediného verša. Definuje ľudský život na zemi ako «život, ktorý je len behom k smrti» (Očistec 33,54).

V škole „sestry smrti“

Vezúc sa na vlne pokroku technológie a výdobytkov vedy sme riskovali, že budeme ako ten človek z podobenstva, ktorý si hovoril: «Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!» (Lk 12,19). Súčasná pohroma nám prišla pripomenúť, ako málo závisí od človeka „plánovanie“ vlastnej budúcnosti a rozhodovanie o nej, mimo viery.

Sapienciálne uvažovanie nad smrťou si zachováva, po Kristovi, tú istú funkciu, akú má zákon po príchode milosti. Aj on slúži na chránenie lásky a milosti. Zákon - ako je napísané - bol daný hriešnikom, (porov. 1 Tim 1,9) a my sme ešte hriešnici, čiže podriadení vábeniu sveta a viditeľných vecí, pokúšaní zakaždým „pripodobniť sa tomuto svetu“ (porov. Rim 12,2). Niet lepšieho bodu, kam sa postaviť, aby sme videli svet, seba samých a všetky udalosti v ich pravde, než je bod smrti. Vtedy všetko nadobúda správne miesto.

Svet sa častokrát javí ako neoddeliteľná spleť nespravodlivostí a neporiadku. Zdá sa, že všetko sa deje náhodou a že tu niet nejakej koherentnosti či nejakého  plánu. Ako istý druh maľby bez formy, v ktorej sa zdá, že všetky elementy a farby sú umiestnené náhodne, ako na istých moderných obrazoch. Častokrát vidíme triumfovať podlosť a nevinnosť je potrestaná. Ale aby sa neverilo, že na svete je niečo pevné a stále, nuž pozrime – poznamenal Bossuet –, že občas vidno opak, a teda nevinnosť na tróne a neprávosť na šibenici!

Je tu bod, z ktorého môžeme pozorovať tento obrovský obraz a dešifrovať jeho význam. Je ním „koniec“, čiže smrť, za ktorou hneď nasleduje Boží súd (porov. Hebr. 9,27). Pri pohľade odtiaľto všetko naberá svoju správnu hodnotu. Smrť je koncom všetkých rozdielov a nespravodlivostí, ktoré existujú medzi ľuďmi. Smrť, hovorieval náš komický herec Totò, je „vodováha“, vynuluje všetky privilégiá. O koľko menej vojen, o koľko menej krutostí by sa páchalo na zemi, ak by násilníci a utláčatelia národov pomysleli, že aj oni čoskoro budú musieť zomrieť!

Hľadieť na život z pozorovacieho bodu smrti dodáva neobyčajnú pomoc lepšie žiť. Si utrápený problémami a ťažkosťami? Zamier vpred, zaujmi ten správny bod: pozri sa na tieto veci zo smrteľnej postele. Ako by si vtedy spätne chcel, aby si konal? Akú dôležitosť by si dal týmto veciam? Máš s niekým nezhody? Pozri sa na to zo smrteľnej postele. Čo by si si vtedy spätne prial: že si zvíťazil, alebo že si sa ponížil? Že si ho premohol, alebo že si odpustil?

Myšlienka na smrť nám zabraňuje pripútať sa k veciam, upnúť si srdce na príbytok tu dolu, zabúdajúc, že «tu nemáme trvalé mesto» (Hebr 13,14). Človek, ako hovorí žalm, «keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde» (Ž 49,18). V dávnych dobách bolo zvykom pochovávať kráľov s ich šperkami. Toto prirodzene povzbudzovalo prax znesväcovania hrobiek kvôli zmocneniu sa ich pokladov. Boli nájdené takéto hrobky, v ktorých na odradenie vykrádačov umiestňovali nad sarkofágom nápis: „Tu som len ja“. Ako pravdivý bol ten nápis, aj keď hrob v skutočnosti ukrýval šperky! Človek, «keď zomrie, nič si nevezme so sebou».

„Bdejte!“

Sestra smrť je skutočne dobrá staršia sestra a dobrá učiteľka. Učí nás mnohým veciam, len keby sme ju vedeli učenlivo počúvať. Cirkev nemá strach poslať nás k nej do školy. V liturgii Popolcovej stredy je jedna antifóna mocných tónov, ktorá znie ešte silnejšie v originálnom latinskom texte. Hovorí: „Napravme, čím sme z nevedomosti zhrešili, aby sa nestalo, že keď nás prekvapí deň smrti, budeme hľadať priestor na pokánie, a už ho nebudeme môcť nájsť.“ (Emendemus in melius quae ignoranter peccavimus; ne subito praeoccupati die mortis, quaeramus spatium poenitentiae, et invenire non possimus.) Jeden deň, jediná hodina, jedna dobrá spoveď: aké odlišné by sa nám zdali tieto veci v tom momente! Ako by sme ich len uprednostnili pred žezlami a kráľovstvami, pred dlhým životom, pred bohatstvom a pred zdravím!

Mám na mysli ešte ďalšiu oblasť, v ktorej urgentne potrebujeme sestru smrť ako učiteľku, okrem oblasti asketickej: je ňou evanjelizácia. Myšlienka na smrť je takmer jediná zbraň, ktorá nám zostala, aby sme prebrali z hlbokých driemot opulentnú spoločnosť, ktorej sa stalo to, čo vyvolenému národu vyslobodenému z Egypta: «jedol a nasýtil sa... zanechal Boha, svojho Tvorcu» (Dt 32,15).

V chúlostivom momente dejín vyvoleného ľudu Boh povedal prorokovi Izaiášovi: «Volaj!» Prorok odpovedá: «Čo mám volať?» a Boh: Že «každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet: Tráva uschne, kvet zvädne, lebo ho ovial Pánov dych» (Iz 40,6-7). Myslím, že Boh dnes dáva ten istý príkaz svojim prorokom a robí tak preto, že miluje svoje deti a nechce, aby sa „ako ovce hnali do priepasti a smrť bola ich pastierom“ (porov. Ž 49,15).

Otáznik o zmysle života a smrti zohrával značnú rolu počas prvej evanjelizácie Európy a nie je vylúčené, že ju podobne môže zohrať v súčasnom úsilí o jej reevanjelizáciu. Ak totiž existuje nejaká vec, ktorá sa nijako nezmenila od tých čias až podnes, je ňou práve toto: že ľudia musia zomrieť. Ctihodný Béda rozpráva, ako kresťanstvo vstúpilo do severného Anglicka, víťaziac nad odporom kladeným zo strany pohanstva. Kráľ zvolal veľký snem svojho kráľovstva, aby rozhodol o otázke, či nechať vstúpiť alebo nie kresťanských misionárov. Boli tam protichodné mienky, keď sa však postavil jeden z hodnostárov a predniesol v princípe takúto reč:

„Život človeka na zemi, kráľu, môžeme opísať takto. Predstav si, že je zimné obdobie. Sedíš pri večeri s tvojimi vojvodami a služobníctvom. V strede sály horí oheň, ktorý zohrieva priestor, zatiaľ čo vonku zúri zimná víchrica s dažďom i snehom. Odrazu priletí k tvojmu palácu vrabec; vojde jedným otvorom a urýchlene vyjde na opačnej strane. Kým je vo vnútri, je chránený od chladu a zimy, avšak po chvíľke, pozri ho, opäť vpadne do tmy, z ktorej prišiel a zmizne z dohľadu. Taký je náš život! Ignorujeme to, čo mu predchádza i to, čo po ňom nasleduje... Ak je táto nová náuka schopná povedať nám o ňom niečo istejšie, myslím, že by sme ju mali počúvať“ (Béda Ctihodný, Cirkevné dejiny, II, 13).

Práve otáznka kladená smrťou otvorila cestu Evanjeliu, ako štrbina neustále otvorená v srdci človeka. Odmietanie smrti, a nie sexuálny inštinkt je pri koreni všetkého ľudského konania, napísal istý významný psychológ oponujúc Freudovi (porov. E. Becker, Odmietnutie smrti - Il rifiuto della morte, Paoline, Roma, 1982).

„Buď pochválený, Pane, za sestru telesnú smrť“

Takýmto spôsobom neobnovujeme strach zo smrti. Ježiš, hovorí List Hebrejom, prišiel «vyslobodiť tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou» (Hebr 2,15). Prišiel nás oslobodiť od strachu zo smrti, a nie ho zväčšiť. Je však treba poznať tento strach, aby sme z neho boli vyslobodení. Ježiš prišiel vyučovať strachu z večnej smrti tých, ktorí poznali len strach z časnej smrti.

Večná smrť! Apokalypsa ju nazýva «druhou smrťou» (Ap 20,6). To je tá jediná, ktorá si zasluhuje skutočne meno smrť, pretože nie je prechodom, Paschou, ale strašnou konečnou stanicou. Práve pre to, aby sme ľudí zachránili od tejto pohromy, musíme sa vrátiť ku kázaniu kresťanom o smrti. Nik viac než František z Assisi nepoznal novú, veľkonočnú tvár kresťanskej smrti. Jeho smrť bola skutočne veľkonočným prechodom, „tranzitom“, ako sa to slávi vo františkánskej liturgii. Keď sa cítil blízko konca, František („Poverello“) zvolal: „Len poď, moja sestra smrť!“ (Celano, Vita seconda 163, 217 - Fonti Francescane, 808-809). A predsa, vo svojom Chválospeve stvorenia, popri milých slovách o smrti, má tam aj niekoľko slov, ktoré sú z tých najstrašnejších:

«Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch; blažení tí, ktorých nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži».

Beda tým, ktorí zomrú v smrteľných hriechoch! «Ostňom smrti je hriech», hovorí apoštol (1 Kor 15,56). To, čo dáva smrti tú naobávanejšiu moc trýzniť veriaceho človeka a vyvolať v ňom strach, je hriech. Ak niekto žije v smrteľnom hriechu, preňho má ešte smrť osteň a jed, ako pred Kristom. Zraňuje, zabíja a posiela do Gehenny. Nebojte sa – povedal by Ježiš – tej smrti, ktorá zabíja telo, no potom už nemôže urobiť nič viac. Bojte sa tej smrti, ktorá po tom, ako zabila telo, má moc uvrhnúť do Gehenny (porov. Lk 12,4-5). Odstráň hriech, a odstránil si aj smrti jej osteň!

Ustanovujúc Eucharistiu, Ježiš anticipoval svoju vlastnú smrť. My môžeme urobiť to isté. Ba Ježiš vynašiel tento prostriedok, aby nás urobil účastnými na svojej smrti, aby nás zjednotil so sebou. Mať účasť na Eucharistii je tým najpravdivejším, najsprávnejším a najúčinnejším spôsobom „vystrojenia sa“ na smrť. V nej slávime aj našu smrť a obetujeme ju, deň za dňom, Otcovi. V Eucharistii môžeme nechať vystúpiť k Otcovi naše „amen, áno“ tomu, čo nás čaká, tomu druhu smrti, ktorý on bude pre nás chcieť pripustiť. V Eucharistii „robíme testament“: rozhodujeme sa, komu zanechať život, pre koho umrieť.

Narodili sme sa, aby sme mohli zomrieť, to je pravda; smrť nie je len koniec, ale aj cieľ života. Toto však má ďaleko od toho, aby sa to javilo odsúdením, ako hovorieval vyššie spomenutý filozof, naopak, javí sa to ako privilégium. „Kristus - hovorí sv. Gregor Nysský - sa narodil, aby mohol zomrieť“ (Sv. Gregor z Nyssy, Or. cat., 32 – PG 45, 80), čiže aby mohol dať život ako výkupné za všetkých. Aj my sme prijali do daru život, aby sme mali niečo jedinečné, vzácne, hodné Boha, aby sme mu to mohli z našej strany ponúknuť do daru a na obetu. Na aké krajšie využitie života môžeme pomýšľať, než urobiť ho darom z lásky pre Stvoriteľa, ktorý nám ho z lásky daroval? Môžeme si osvojiť slová prednášané kňazom pri omši počas obetovania, nad chlebom a vínom, a povedať: „Z tvojej štedrosti sme prijali tento náš život; predkladáme ti ho, aby sa stal živou, svätou a tebe milou obetou“ (porov. Rim 12,1).

S týmto všetkým sme neodstránili myšlienke na smrť jej osteň – jej schopnosť spôsobovať nám úzkosť, čo aj Ježiš dobrovoľne zakúsil v Getsemanoch. Sme však aspoň pripravenejší prijať to utešujúce posolstvo, ktoré k nám prichádza z viery a ktoré liturgia ohlasuje v prefácii omše za zosnulých: «Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach».

O tomto večnom príbytku v nebi budeme hovoriť, ak Pán Boh dá, v budúcej meditácii.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Zuzana Klimanová)

Skompletizované: 4.12.2020, 23:03

04 decembra 2020, 12:23