Pápež slávil s Filipíncami 500-ročnicu ich kresťanstva: S radosťou prinášajte vieru iným

«Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna...» (Jn 3,16). Tu je srdce Evanjelia, tu je podstata našej radosti. Obsahom evanjelia v skutočnosti nie je nejaká myšlienka alebo doktrína, ale Ježiš, Syn, ktorého nám Otec dal, aby sme mali život. Ježiš je základ našej radosti: nejde o krásnu teóriu o tom, ako byť šťastnými, ale o zakúsenie toho, že sme na ceste života sprevádzaní a milovaní. „Tak miloval svet, že dal svojho Syna“. Bratia a sestry, pozastavme sa na chvíľu nad týmito dvomi aspektami: „tak miloval“ a „dal“.

Predovšetkým, Boh tak veľmi miloval. Tieto slová, 

ktorými sa Ježiš obracia na Nikodéma – jedného zo židovský staršinov, ktorý chcel spoznať Učiteľa – nám pomáhajú všimnúť si pravú Božiu tvár. Boh na nás vždy hľadel s láskou a z lásky prišiel medzi nás v tele svojho Syna. V Ňom prišiel sem, aby nás hľadal na miestach, kam sme zablúdili; v Ňom prišiel, aby nás znovu postavil z našich pádov; v Ňom plakal našimi slzami a uzdravil naše rany; v Ňom neustále požehnával náš život. Ktokoľvek v neho verí, nezahynie (tamtiež). V Ježišovi Boh vyslovil definitívne slovo o našom živote: nezahynieš, si milovaný. Vždy milovaný.

Ak nám počúvanie Evanjelia a praktizovanie našej viery nerozširujú srdce, aby nám umožnilo prijať veľkosť tejto lásky, a azda sa skĺzavame do akejsi strohej, smutnej a uzatvorenej nábožnosti, tak potom je to znak, že sa musíme trochu zastaviť a načúvať novému ohlasovaniu tej dobrej správy: Boh ťa miluje tak veľmi, že ti dal celý svoj život. Nie je to taký boh, čo na nás hľadí ľahostajne z výšky, ale Otec, zamilovaný Otec, ktorý sa zapája do nášho príbehu; nie taký boh, ktorý sa teší zo smrti hriešnika, ale Otec ustarostený o to, aby nik nezahynul; nie taký boh, ktorý odsudzuje, ale Otec, ktorý nás zachraňuje žehnajúcim objatím svojej lásky.

A dostávame sa k druhému slovu: Boh „dal“ svojho Syna. Práve preto, že nás tak veľmi miloval, dáva Boh sám seba a obetuje nám svoj život. Kto miluje, vždy sám zo seba vychádza. Na toto nezabudnite: kto miluje, vždy vychádza von zo seba samého. Láska sa vždy obetuje, dáva sa, vynakladá sama seba. Sila lásky je práve toto: rozláme pancier sebectva, prelomí hrádze príliš vypočítavej ľudskej bezpečnosti, zbúra múry a prekoná obavy, aby sa darovala. Toto je dynamika lásky: stať sa darom, dávať sa.

Kto miluje, je taký: uprednostňuje riskovať v sebadarovaní, radšej než zakrpatieť staraním sa o seba. Pre toto Boh vychádza zo seba samého: pretože „tak veľmi miloval“. Jeho láska je tak veľká, že nemôže robiť iné, než sa nám darovať. Keď bol ľud kráčajúci po púšti napadnutý jedovatými hadmi, Boh dal Mojžišovi urobiť bronzového hada; avšak v Ježišovi vyzdvihnutom na kríži to On sám prišiel, aby nás uzdravil od jedu, ktorý prináša smrť; urobil sa hriechom, aby nás zachránil od hriechu. Boh nás nemiluje slovami: dáva nám svojho Syna, aby ktokoľvek, kto ho uzrie a uverí v neho, bol zachránený (porov. Jn 3,14-15).

Čím viac milujeme, tým viac sa stávame schopnými dávať. Toto je tiež kľúčom k pochopeniu nášho života. Je krásne stretnúť ľudí, ktorí sa ľúbia, majú sa radi a zdieľajú život; o nich sa dá povedať ako o Bohu: milujú sa tak veľmi, že by dali aj vlastný život. Nezáleží len na tom, čo dokážeme vyprodukovať alebo zarobiť, záleží predovšetkým na láske, ktorú dokážeme darovať.

A toto je zdroj radosti! Boh tak miloval svet, že dal svojho Syna. V tomto tkvie zmysel pozvania, ktorým sa Cirkev obracia na nás v túto nedeľu: «Raduj sa, […] jasajte, čo ste boli zarmútení, plesajte a čerpajte z bohatých zdrojov útechy» (Vstupná antifóna; porov. Iz 66,10-11). Znovu myslím na to, čo sme prežili minulý týždeň v Iraku: zmučený ľud zaplesal v radosti; vďaka Bohu, jeho milosrdenstvu.

Niekedy hľadáme radosť tam, kde nie je, hľadáme ju v ilúziách, ktoré sa rozplývajú, v snoch o veľkosti nášho ja, v zdanlivej bezpečnosti materiálnych vecí, v kulte nášho imidžu, a v toľkých veciach... Ale skúsenosť života nás učí, že skutočná radosť je cítiť sa nezištne milovaní, cítiť sa sprevádzaní, mať niekoho, kto zdieľa naše sny a kto vtedy, keď stroskotávame, príde, aby nám pomohol a zaviedol nás do bezpečného prístavu.

Drahí bratia a sestry, prešlo 500 rokov odkedy po prvý raz kresťanské ohlasovanie prišlo na Filipíny. Dostali ste radosť evanjelia: že Boh nás miloval až do tej miery, že dal svojho Syna za nás. A táto radosť sa vidí vo vašom národe, vidí sa vo vašich  očiach, na vašich tvárach, vo vašich piesňach a vašich modlitbách. Tá radosť, s ktorou prinášate vašu vieru do iných krajín.

Koľkokrát som vravel, že tu v Ríme sú filipínske ženy „pašeráčkami“ viery! Pretože tam, kde prichádzajú pracovať, pracujú, ale zasievajú vieru. Toto je – dovoľte mi to slovo – jedna dedičná choroba, ale je to blažená choroba! Udržiavajte ju! Prinášajte vieru, to ohlasovanie, ktoré ste prijali pred 500 rokmi, a ktoré prinášate teraz.

Chcem vám poďakovať za radosť, ktorú prinášate do celého sveta a do kresťanských komunít. Myslím, ako som už povedal, na mnohé krásne skúsenosti v rímskych rodinách – ale je to tak v celom svete –, kde vaša diskrétna a pracovitá prítomnosť vedela vydať i svedectvo o viere. Máriiným a Jozefovým štýlom: Bohu sa páči, keď sa prináša radosť z viery pokornou a skrytou službou, odvážnou a vytrvalou.

V tomto tak významnom výročí pre svätý Boží ľud na Filipínach by som vás tiež chcel vyzvať, aby ste neustávali v diele evanjelizácie – ktorá nie je prozelytizmom, je niečím iným. To kresťanské ohlasovanie, ktoré ste prijali, je vždy na to, aby sa nieslo ostatným; evanjelium o blízkosti Boha si vyžaduje, aby sa vyjadrovalo v láske k bratom; Božia túžba, aby nikto nezahynul požaduje od Cirkvi, aby sa starala o toho, kto je ranený a žije na okraji. Ak Boh tak veľmi miluje, že nám daroval seba samého, aj Cirkev má toto poslanie: nie je poslaná posudzovať, ale prijímať; nie nanucovať, ale rozsievať; Cirkev je povolaná nie odsudzovať, ale prinášať Krista, ktorý je spása.

Viem, že toto je pastoračný plán vašej Cirkvi: misionárska angažovanosť, ktorá zapája všetkých a prichádza ku všetkým. Nikdy nestrácajte odvahu v kráčaní po tejto ceste. Nebojte sa ohlasovať Evanjelium, slúžiť a milovať. A s vašou radosťou dokážete to, aby sa hovorilo aj o Cirkvi: „tak veľmi milovala svet!“. Aká krásna a príťažlivá je taká Cirkev, ktorá miluje svet bez toho, aby ho súdila, a ktorá pre svet dáva sama seba. Drahí bratia a sestry, žičím tomu, aby to tak bolo, na Filipínach i v každom kúte zeme.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-