Hľadaj

Svätý Otec káže v 33. cezročnú nedeľu - Svetový deň chudobných Svätý Otec káže v 33. cezročnú nedeľu - Svetový deň chudobných 

Bez rizika niet vernosti - homília na 4. svetový deň chudobných

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka na 4. svetový deň chudobných, v nedeľu 15. novembra 2020. Svätú omšu s liturgickými čítaniami 33. cezročnej nedele (Prís 31,10-13.19-20.30-31; 1 Sol 5,1-6; Mt 25,14-30) slávil v Bazilike sv. Petra pri Oltári katedry o 10. hodine.

Podobenstvo, ktoré sme si vypočuli má začiatok, stred a koniec, ktoré osvetľujú začiatok, stred a koniec nášho života.

Začiatok. Všetko sa začína veľkým dobrodením: domáci pán nedrží pre seba svoje bohatstvá, ale ich dá sluhom; niekomu päť, niekomu dva, niekomu jeden talent, «každému podľa jeho schopností» (Mt 25,15). Bolo vypočítané, že jeden talent zodpovedal približne pláci za dvadsať rokov práce: bolo to mimoriadne hojný majetok, vystačujúci na celý život.

Hľa, tu je začiatok: aj pre nás sa všetko začalo Božou milosťou – všetko sa vždy začína milosťou, nie našimi silami –  milosťou Boha, ktorý je Otcom, a vložil do našich rúk toľko dobra, zverujúc každému rozličné talenty. Sme nositeľmi veľkého bohatstva, ktoré nezávisí od toho, koľko vecí máme, ale od toho, kto sme: od prijatého života, od dobra, ktoré je v nás, od nepotlačiteľnej krásy, ktorou nás Boh obdaril, pretože sme na jeho obraz, každý z nás je vzácny v jeho očiach, každý z nás je jedinečný a nenahraditeľný v dejinách! Takto na nás hľadí Boh, takto nás Boh vníma.

Aké dôležité je na toto pamätať: príliš veľa krát 

hľadiac na náš život vidíme iba to, čo nám chýba a lamentujeme nad tým. Tak podliehame pokušeniu „keby“: Keby som mal tú prácu, keby som mal ten dom, keby som mal peniaze a úspech, keby som nemal ten a ten problém, keby som mal okolo seba lepších ľudí!... No ilúzia tohto „keby“ nám zabraňuje vidieť dobro a dáva nám zabúdať na talenty, ktoré máme. Ale Boh nám ich zveril, pretože každého z nás pozná a vie, čoho sme schopní; dôveruje nám napriek našim slabostiam. Dôveruje aj tomu sluhovi, ktorí talent ukryje: Boh dúfa, že napriek jeho strachom, aj on dobre použije to, čo dostal.

Skrátka Pán nás žiada, aby sme sa angažovali v prítomnom čase bez nostalgií za minulosťou, ale v usilovnom očakávaní jeho návratu. Bez tej mrzkej nostalgie, ktorá je ako čierna nálada, ktorá otravuje dušu a núti ju hľadieť neustále dozadu, neustále na iných, ale nikdy nie na vlastné ruky, na možnosti práce, aké nám Pán dal v našich podmienkach, aj v našej chudobe.

Takto prichádzame k stredu podobenstva: je to práca sluhov, teda služba. Služba je aj našou prácou, tým, čo rozmnožuje talenty a dáva zmysel životu: vskutku neosoží životu ten, kto nežije pre službu. Musíme si to často opakovať, veľa ráz: neosoží životu ten, kto nežije pre službu. Potrebujeme si to premeditovať: neosoží životu ten, kto nežije pre službu.

Ale aký je štýl tejto služby? V Evanjeliu dobrí sluhovia sú tí, ktorí riskujú. Nie sú opatrnícki, nezakonzervujú to, čo dostali, ale to investujú. Pretože vlastníctvo, ak ho neinvestujeme, sa stratí; pretože veľkosť nášho života nezávisí od toho, koľko si odkladáme, ale aké ovocie prinášame. Koľko ľudí trávi život len hromadením, mysliac viac na „mať sa dobre“ než na „konať dobro“. Ale aký prázdny je taký život, ktorý sa ženie za svojimi potrebami, nehľadiac na potreby iných! Ak máme dary, je to pre to, aby sme my boli darom pre druhých.

A tu si, bratia a sestry, položme otázku: sledujem len svoje potreby, alebo dokážem vidieť toho, kto potrebuje? Toho, kto je v núdzi? Je moja ruka [pápež robí gesto rukou] otvorená, alebo zavretá?

Treba zdôrazniť, že tí sluhovia, ktorí investujú, ktorí riskujú, 

po štyri razy sú nazvaní „vernými“ (v. 21.23). Pre Evanjelium niet vernosti bez riskovania. „Ale otče, byť kresťanom znamená riskovať?“ – „Áno drahý, či drahá, riskovať. Ak neriskuješ, skončíš ako ten tretí [sluha]: zahrabeš tvoje schopnosti, tvoje  duchovné i materiálne bohatstvá, všetko.“ Riskovať: bez rizika niet vernosti. Byť verní Bohu znamená vynaložiť život, znamená to nechať si narušiť plány službou. „Ja mám ten a ten plán, no ak slúžim...“ Nechaj, nech sa ten plán zneistí, ty slúž.

Je smutné, keď kresťan vsadí na defenzívu a upne sa len na dodržiavanie pravidiel a rešpektovanie prikázaní. Sú to tí „odmeraní“ kresťania, ktorí nikdy neurobia krok mimo pravidiel, nikdy, pretože majú strach z rizika. A títo, dovoľte mi prirovnanie, títo, ktorí sa tak starajú o seba, že nikdy neriskujú, títo začínajú počas života proces mumifikácie duše, a skončia ako múmie.

Toto nestačí, nestačí dodržiavať pravidlá; vernosť Ježišovi, to nie je iba nedopustiť sa chýb, toto je negatívne. Takto premýšľal aj lenivý sluha v podobenstve: bez iniciatívy a kreativity sa ukrýva za zbytočným strachom a pochová získaný talent. Pán ho definuje dokonca ako „zlého“ (v. 26). Napriek tomu, že nespáchal žiadne zlo! Avšak neurobil nič dobré. Uprednostnil radšej zhrešiť zanedbávaním než riskovať, že spraví chybu. Nebol verný Bohu, ktorému sa páči utrácať; a spravil mu tú najväčšiu urážku: vrátiť prijatý dar. „Ty si mi toto dal, ja ti toto dávam“, nič viac.

Pán nás naopak pozýva veľkoryso sa vložiť do hry, zvíťaziť nad strachom odvahou lásky, prekonať pasivitu, ktorá sa stáva spoluvinou. Dnes, v týchto neistých časoch, v časoch krehkosti, nepremárnime život tak, že budeme myslieť len na seba samých, s postojom ľahostajnosti. Nenechajme sa oklamať rečami: „Je pokoj a istota!“ (1 Sol 5,3). Sv. Pavol nás pozýva hľadieť do tváre realite, nenechať sa nakaziť ľahostajnosťou.

Ako máme teda konať službu, tak aby to bolo podľa Božej túžby? [V podobenstve] to pán vysvetľuje nevernému sluhovi: „Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom, a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi“ (v. 27). Kto je pre nás týmito peňazomencami – bankármi, ktorí dokážu zabezpečiť trvácny zisk? Sú to chudobní.

Nezabudnite: chudobní sú v centre Evanjelia. Evanjelium nepochopíme bez chudobných. Chudobní sú v samotnej osobnosti Ježiša, ktorý hoci bol bohatý, zriekol sa seba samého, stal sa chudobným, urobil sa hriechom, čo je tá najmrzkejšia chudoba.

Chudobní nám garantujú večný zisk a už teraz nám umožňujú obohatiť sa v láske. Pretože tá najväčšia chudoba, s ktorou treba bojovať je naša chudoba na lásku. Najväčšia chudoba, s ktorou máme bojovať je naša chudoba v láske.

Kniha Prísloví chváli ženu činorodú v láske, ktorej cena je väčšia nad perly. Hodno napodobňovať túto ženu, ktorá, ako hovorí text, „k chudobnému ruky vystiera“ (Pr 31,20): toto je to veľké bohatstvo tejto ženy. Podaj ruku tomu, kto je v núdzi, a nepredstieraj, že máš nedostatok: takto znásobíš talenty, ktoré si dostal.                   

Približuje sa doba Vianoc, čas sviatkov. Koľkokrát si nejeden človek kladie otázku: „Čo by som mohol kúpiť? Čo by som mohol ešte mať? Musím to ísť do obchodov nakúpiť.“ – Povedzme si inak: „Čo môžem darovať druhým?“ Aby sme boli ako Ježiš, ktorý dal seba samého a práve preto sa narodil v tých jasličkách.“

Prichádzame takto k záveru podobenstva: budú takí, čo budú mať hojnosť, i takí, čo premárnili život a zostanú biedni (porov. v. 29). Na konci života bude skrátka odhalená skutočnosť: rozplynie sa fikcia sveta, podľa ktorej úspech, moc a peniaze dávajú zmysel existencie, zatiaľ čo láska, tá, ktorú sme darovali, sa vyjaví ako skutočné bohatstvo. Tamtie veci upadnú, láska naopak vyjde na povrch.

Jeden veľký cirkevný otec napísal: „Takto sa to deje v živote: potom, čo sa dostaví smrť a predstavenie je skončené, všetci si snímu masky bohatstva a chudoby a odídu z tohto sveta. A sú súdení len na základe ich skutkov, niektorí naozaj bohatí, iní chudobní“ (sv. Ján Zlatoústy, Príhovory o chudobnom Lazárovi, II, 3). Ak nechceme žiť úboho, prosme o milosť vidieť Ježiša v chudobných, slúžiť Ježišovi v chudobných.

Chcel by som poďakovať mnohým služobníkom verným Bohu, 

ktorí nehovoria o sebe, ale žijú takto, službou. Myslím napríklad na dona Roberta Malgesiniho. Tento kňaz neteoretizoval; jednoducho videl Ježiša v chudobnom človeku a zmysel života v službe. Osúšal slzy miernosťou, v mene Božom, ktorý utešuje. Začiatkom jeho dňa bola modlitba, aby prijal dar od Boha; stredom dňa bola dobročinnosť, aby zúročil prijatú lásku; záverom bolo priezračné svedectvo evanjelia. Tento človek pochopil, že musí podať ruku mnohým chudobným, ktorých každodenne stretával, pretože v každom z nich videl Ježiša.

Bratia a sestry, prosme o milosť, aby sme neboli kresťanmi v slovách, ale v skutkoch. Aby sme priniesli ovocie, ako po tom túži Ježiš. Nech je tak.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

16 novembra 2020, 20:47