Hľadaj

Vatican News
Ilustračná snímka Ilustračná snímka 

„S pohľadom Ježiša“ – zamyslenie z novej knihy pápeža Františka

„Byť ľuďmi znamená komunikovať, vstúpiť do kontaktu so svetom a s druhými a budovať vzťahy“, píše pápež František v novej knihe „Rozdielni a jednotní. Komunikujem, teda som“. Zdôrazňuje Ježišov pohľad lásky, s akým hľadel na človeka.

Markovo evanjelium v 10. kapitole zachytáva práve tento postoj v Ježišovom pohľade, ktorý uprel pri stretnutí na bohatého mladíka: «Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok» (Mk 10,21-22).

Možno predpokladať, že Ježiš rovnakým pohľadom lásky 

hľadel i na iné postavy z Evanjelia. A ako sa to týka nás samých? Pápež František ponúka cestu k odpovedi vo svojej meditatívnej úvahe, ktorej dal názov „S pohľadom Ježiša“ (Diversi e uniti, LEV 2020, s. 189 -199). Nechajme sa viesť jeho myšlienkymi:

„Kresťanská viera je založená na tomto jednoduchom tvrdení: Ježiš má božskú prirodzenosť a Boh je láska. Tento fundament určuje celý rad dôsledkov a pre kresťana celkom mení spôsob jeho prítomnosti vo svete.  Bez toho pohľadu lásky sa môže ľudská komunikácia, medziľudský dialóg, ľahko stať len akýmsi dialektickým súbojom; ten pohľad naopak zjavuje, že v hre je tu iná, závratná otázka, ktorej stredom nie je vec  diskusie, ale oveľa viac, samotný zmysel existencie, mojej vlastnej i toho, s kým sa zhováram.“

Ako píše Svätý Otec, sloveso „zahľadieť sa“, ktoré používa evanjelista Marek, nesie v sebe kontemplatívny postoj. No ten sa už akoby vytratil z nášho každodenného života:

„Niečo sa vytratilo, nikto už nehľadí do očí toho druhého, už nestojíme jeden pred druhým, zastavujúc na chvíľu frenetický beh času, ktorému sme podriadení“.

Preto po svojej novembrovej návšteve Ázie pápež vyjadril prianie, aby sa Západ inšpiroval Východom a znovuobjavil zmysel pre „poéziu“, čiže zmysel pre kontempláciu, aby sa opäť naučil „zastaviť sa a darovať si moment otvorenosti voči sebe samým i druhým v zmysle nezištnosti, čistej nezaujatosti“.

„Bez toho „viac“ od poézie, bez tohto daru, bez nezištnosti, sa nemôže zrodiť skutočné stretnutie, ani skutočne ľudská komunikácia. Ľudia komunikujú nielen preto, aby si vymenili informácie, ale aby sa pokúsili budovať spoločenstvo. Slová teda musia byť ako mosty postavené preto, aby priblížili rozličné pozície, aby vytvorili spoločný terén, miesto stretnutia, konfrontácie a rastu.“

Základnou podmienkou priblíženia sa k druhému je ochota trpezlivo ho počúvať, píše Svätý Otec a poukazuje na príklad veľkej osobnosti 19. storočia, anglického mysliteľa, konvertitu a oratoriánskeho rehoľníka Johna Henryho Newmana:

„Na túto tému sa máme veľa čo učiť z lekcie svätého kardinála Johna Henryho Newmana. Jeho reflexia sa sústredila osobitne na dimenziu predstavivosti a „dispozície“ srdca, ktoré zohráva dôležitejšiu úlohu než rozum, aby človek mohol byť skutočne dotknutý skúsenosťou viery. Newman si uvedomoval, že ľudia sa častokrát pohádali a ocitli v šarvátke nie kvôli otázkam týkajúcim sa predmetu diskusie, ale kvôli predispozícii  väčšej či menšej otvorenosti voči partnerovi v dialógu.

Jeho reflexia nebola abstraktná, vychádzal zo skúsenosti neustáleho dialógu s mladším bratom Charlesom, ktorý sa stal ateistom. «Nemáš stav duše toho, kto je disponovaný počúvať argumenty, nech sú akékoľvek», píše bratovi, ktorý upadol do neviery kvôli «neadekvátnosti srdca, nie intelektu», pretože keď ide o náboženské argumenty, ľudia majú tendenciu vidieť všetko «cez optiku predchádzajúcich návykov».

To, čo platilo pre brata Charlesa, platí dnes pre súčasnú spoločnosť, v ktorej ťažko nájdeme taký ateizmus, ktorý by bol plodom otvoreného nepriateľstva k Evanjeliu, no oveľa ľahšie je natrafiť na ľahostajnosť, ktorá sa rodí z radu predsudkov a z predstavivosti, ktorá zostáva na úrovni povrchnosti a nenechá sa zasiahnuť priebojnou silou symbolov a odkazov kresťanstva.   

Ak má osobná dispozícia zásadný význam, potom je nevyhnutné pri každej príležitosti na komunikáciu vyvinúť úsilie prežívať ju ako skutočné a nie povrchné stretnutie, otvárajúce človeka k plodnému, životodarnému dialógu, ktorý uvedie do pohybu dynamiku schopnú rozrušiť a premeniť „pre-dispozície“ (predpojatosti), inými slovami: ktorý otvára ku konverzii.“

„To si žiada odvahu,“ pokračuje Svätý Otec vo svojej úvahe a vracia sa v pamäti ku stretnutiu v Abú Zabí 4. februára 2019, kde sa v prejave na medzináboženskom podujatí vyjadril, že skutočný dialóg «predpokladá vlastnú identitu, ktorej sa neslobodno vzdávať v snahe zapáčiť sa druhému.

No zároveň si to vyžaduje odvahu k inakosti, ktorá zahŕňa plné uznanie toho druhého a jeho slobody  – [...] bez slobody nie sme viac synmi a dcérami ľudskej rodiny, ale otrokmi. Odvaha  k inakosti je dušou dialógu, ktorý sa zakladá na úprimnosti úmyslov [...]. A v tomto všetkom je neodmysliteľná modlitba: ona zároveň stelesňuje odvahu k inakosti vo vzťahu k Bohu, v úprimnosti úmyslu, a tiež očisťuje srdce od zakuklenosti do seba».

Identita a inakosť existujú spolu a môžu spolunažívať jedine v kontexte odvahy, slobody a modlitby. Inakosť je pre identitu životne dôležitá. «Nikdy bez toho iného» – tento titul peknej eseje od Michaela De Certeau je krásnym „mottom“, ktoré môže charakterizovať ľudskú existenciu, ktorá nachádza vo vzťahu svoje naplnenie a konečný zmysel. Srdce zakuklené do seba chorľavie a „zanáša sa” odpadom, ktorý bráni v jeho zdravom a životodarnom pulzovaní.

Vzťah má svoje „dýchanie“, ktoré potrebuje istý rytmus a čistý kyslík - podmienky, ktoré zabezpečí jedine prítomnosť druhého. Moja identita je východiskovým bodom, no bez inakosti padá do prázdna, vädne a riskuje odumretie. Bez uznania inakosti umiera nielen ten druhý, ale aj ja sám. Dôležitým aspektom je však to, že na to, aby bolo toto uznanie „plným“, musí sa otvoriť uznaniu slobody toho druhého. Tento bod je kľúčový. Tu sa opäť pohybujeme v srdci kresťanstva.“

Po týchto slovách sa pápež František vo svojej úvahe opäť vracia k východiskovému biblickému textu z Markovho evanjelia:

„«Ježiš naňho pozrel s láskou» (Mk 10,21). Ježiš nehľadí na druhého ako na nejaké „divadlo“, ale ako na osobu, ako na dar, ako na bytosť, ktorú chcel Boh stvoriť slobodne (z lásky) a dať jej kráčať jej cestou. V jeho pohľade lásky je už vložená dimenzia slobody. Milujeme jedine v slobode a jedine skutočná láska robí a necháva druhých slobodnými.“

Toľko slová pápeža Františka, ktorý sa v závere svojej úvahy zamýšľa nad tým, že príbeh o bohatom mladíkovi má smutný koniec, končí sa zosmutnením a odchodom mladého muža: «Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“  On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok» (Mk 10,21-22).

Evanjelistovo vysvetlenie o dôvode odchodu mladého muža, „lebo mal veľký majetok“ sa dá podľa slov pápeža Františka formulovať aj takto: „Pretože nebol slobodnou osobou“. Majetky ako keby zabraňovali dobru, vysvetľuje Svätý Otec a upozorňuje tu na polyteizmus: „Polyteistický život udúša možnosť života plného, večného“. Kľúčovú úlohu tu zohráva práve sloboda, vysvetľuje pápež:

„Sloboda je uzlovým bodom tohto existenciálneho príbehu, tie mnohé majetky nedovoľujú prístup ku skutočnej slobode. Práve sloboda je tým nevyhnutným „korením“, ktoré robí život ľudí na zemi plne ľudským, a teda aj každý akt komunikácie.

Bez slobody neexistuje pravda, každý vzťah sa stáva fikciou, pokrytectvom, skĺzava do povrchnosti alebo ešte horšie, do manipulovania. Zbližujem sa s druhým, aby som ho „použil“, a dopadne to tak, že ho oberiem o slobodu. Naopak, vzťahu založenému na láske je vlastné, že garantuje slobodu vlastnú i toho druhého, aj keď to znamená vystaviť sa riziku. Milovať znamená byť otvorenými pre riziko.

Ježiš vo chvíli, keď uprie pohľad na mladíka pred sebou, „nepremeriava“ si ho, aby našiel jeho slabé miesta, ale ho kontempluje akoby bol práve vyšiel zo stvoriteľských rúk Boha Otca a teší sa z jeho existencie, miluje ho a volá ho prekonať všetky väzenia a rany minulosti, pre budúcnosť v naplnení, odpovedajúc tak na jeho otázku o možnosti večného života.

Ježiš sa v tomto geste vystavuje riziku, vsádza na druhého, na človeka a teda možnosť zlyhania je reálna.“

Záver príbehu sa zdá byť práve zlyhaním, píše pápež. Ježišove slová nepriniesli efekt. Avšak túto drámu môže prekonať gesto modlitby. Markovo rozprávanie tohto príbehu sa končí pohľadom Ježiša na jeho učeníkov: «Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné“» (Mk 10,27).

Svätý Otec zamyslenie ukončil prianím: „Kiež môže pohľad Boha vždy spočinúť na našom živote, a kiež my z našej strany, keď vstupujeme do vzťahu a komunikujeme s druhými ľuďmi, máme ten istý pohľad Ježiša, ktorý na nás hľadí  očami nezištnej a veľkodušnej lásky, až po totálne sebadarovanie.“

(Preklady: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-

26 mája 2020, 13:59