Hľadaj

Vatican News

Slová pápeža Františka diplomatickému zboru v úvode roka 2020

Vo štvrtok 9. januára prijal pápež František celý diplomatický zbor akreditovaný pri Svätej stolici. Na začiatku kalendárneho roka pomenoval celý rad problémov a kríz, ktoré sužujú svet a budú vážnou výzvou v začatom roku. Uprostred napätej medzinárodnej situácie dal vo svojom príhovore hlavný dôraz na „nádej“. Na stretnutí nechýbal ani veľvyslanec Slovenskej republiky Marek Lisánsky.

Svätý Otec František dopoludnia prijal na zvyčajnej novoročnej audiencii diplomatický zbor akreditovaný pri Svätej stolici. V Kráľovskej sále Apoštolského paláca pápeža v mene dvoch stoviek prítomných pozdravil dekan diplomatického zboru, cyperský veľvyslanec pri Svätej stolici Georgios F. Poulides.

Svätý Otec sa obrátil k prítomným v 48 minútovom príhovore, v ktorom sa zameral na pálčivé situácie súčasného sveta ako výzvy pre medzinárodnú diplomaciu. Ako povedal, „pokoj a integrálny ľudský rozvoj sú základným cieľom Svätej stolice v oblasti jej diplomatickej práce“. Zhrnul tiež svoje skúsenosti z uplynulého roka, v ktorom navštívil celkovo 11 krajín Európy, Afriky, Ameriky a Ázie. Nasledujú vybrané časti jeho príhovoru:

Úvodné slová pápeža Františka: Nádej si vyžaduje odvahu

„Excelencie, dámy a páni, nový rok sa otvára pred nami a ako plač práve narodeného dieťaťa nás pozýva k radosti a k prijatiu postoja nádeje. Chcel by som, aby toto slovo – nádej –, ktoré pre kresťanov predstavuje základnú cnosť, viedlo pohľad, s ktorým vstupujeme do času, ktorý nás čaká.

Zaiste, dúfať si vyžaduje realizmus. Vyžaduje si uvedomovanie si mnohých otázok, ktoré sužujú našu epochu a výziev, ktoré sú na obzore. Vyžaduje si to nazvať problémy ich menom a mať odvahu im čeliť. Vyžaduje si to nezabudnúť, že ľudské spoločenstvo si nesie poznačenia a rany vojnami, odohrávajúcimi sa behom času, s rastúcou ničivou schopnosťou, a že neprestávajú zasahovať zvlášť tých najchudobnejších a najslabších (Porov. Posolstvo k 53. svetovému dňu pokoja, 8. dec. 2019, 1). Žiaľ, nový rok sa nezdá byť v konštelácii povzbudivých znamení, ale skôr zostrujúcich sa napätí a násilia.

Práve vo svetle týchto okolností nesmieme prestať dúfať. A dúfať si vyžaduje odvahu. Vyžaduje si to vedomie, že zlo, utrpenie a smrť neprevládnu, a že aj k najkomplikovanejším otázkam sa dá a musí postaviť a vyriešiť ich. Nádej „je cnosť, ktorá nás uvádza na cestu, dáva nám krídla, aby sme išli ďalej, dokonca aj keď sa prekážky zdajú byť neprekonateľné“ (tamže).

S týmto duchom vás dnes prijímam, drahí veľvyslanci, aby som vám zablahoželal k novému roku.“

Poďakovanie členom diplomatického zboru

Pápež František po tejto úvodnej časti príhovoru poďakoval dekanovi diplomatického zboru, cyperskému veľvyslancovi Gergeovi Poulidesovi, za jeho úvodné slová v mene zhromaždených diplomatov. Cyperský ambasádor vo svojej reči pripomenul najmä hodnotu tzv. „multilaterálnej diplomacie“, ktorá bola ústrednou myšlienkou pápežovho príhovoru z predchádzajúceho roka.

George Pulides okrem iného vyzdvihol význam medzináboženského 

Dokumentu o ľudskom bratstve z Abú Zabí, ekumenický rozmer návštev pápeža v Rumunsku, Bulharsku a Severnom Macedónsku „po stopách sv. Cyrila a Metoda“. Z nedávnej návštevy Japonska vyzdvihol pápežove slová o nemorálnosti jadrových zbraní a ocenil aj zvolanie medzinárodného stretnutia zameraného na „globálnu výchovnú dohodu“, naplánovaného na 14. mája 2020 vo Vatikáne.

„Pokoj a integrálny ľudský rozvoj sú v skutku základným cieľom Svätej stolice v oblasti jej diplomatického úsilia,“ pokračoval pápež František. V tejto súvislosti pripomenul zmluvy podpísané alebo ratifikované Svätou stolicou v uplynulom roku s krajinami ako Kongo, Stredoafrická republika, Burkina Faso či Angola, ako aj dohody s Talianskou republikou o uznávaní vysokoškolských titulov v rámci Európy.

Potom pápež chronologicky prešiel kľúčové udalosti uplynulého roka. V januári to bolo 34. svetové stretnutie mládeže v Paname, vo februári zas celocirkevné stretnutie zástupcov biskupských zborov vo Vatikáne zacielené na ochranu maloletých. V tejto súvislosti sa pápež osobitne pristavil pri téme mladých a venoval veľký priestor vyššie spomenutému stretnutiu o Globálnej výchovnej dohode:

Potenciál mladých a výchovno-vzdelávacia výzva

„Tvárou v tvár tak vážnym zraneniam sa ukazuje ešte naliehavejším, aby dospelí nerezignovali na svoju vychovávateľskú úlohu, ktorá im prináleží, ale aby sa naopak ujali tohto záväzku s väčšou horlivosťou, aby viedli mladých k duchovnej, ľudskej a sociálnej zrelosti.

Z tohto dôvodu mám v úmysle usporiadať 14. mája svetové podujatie, 

ktorého témou bude Obnova globálnej výchovnej dohody. Ide o stretnutie zamerané na „oživenie angažovanosti v prospech mladých generácií a spolu s nimi, obnovením nadšenia za výchovu, ktorá bude otvorenejšia a inkluzívna, schopná trpezlivého načúvania, konštruktívneho dialógu a vzájomného porozumenia. Viac než kedykoľvek predtým je teraz potrebné spojiť sily v širokej výchovnej aliancii na formovanie zrelých ľudí, schopných prekonávať trieštenia a opozície a obnoviť štruktúru vzťahov pre bratskejšie ľudstvo“ (Posolstvo s výzvou k Výchovnej dohode, 12. sept. 2019).

Každá zmena, tak ako táto epochálna, ktorou prechádzame, si vyžaduje cestu výchovy, vytvorenie „výchovnej dediny“ (porov. tamže), ktorá bude generovať sieť vzťahov, ktoré budú humánne a otvorené. Takáto „dedina“ musí klásť do stredu pozornosti ľudskú osobu, podporovať kreativitu a zodpovednosť za dlhodobé plánovanie a formovať ľudí schopných dať sa do služby spoločenstvu.

Je teda potrebná taká výchovno-vzdelávacia koncepcia, ktorá by pojala širokú škálu životných skúseností a procesov učenia, a ktorá by umožnila mladým, individuálne i kolektívne rozvinúť svoju osobnosť. Táto výchova a vzdelávanie sa nenapĺňa čisto len v triedach škôl či posluchárňach univerzít, ale v princípe sa zaisťuje rešpektovaním a upevňovaním prvoradého práva rodiny vychovávať, a práva cirkví a spoločenských združení podporovať rodiny a spolupracovať s nimi na výchove detí.

Výchova a vzdelávanie si vyžaduje vstúpiť do zasväteného dialógu s mladými. To predovšetkým oni nám pripomínajú naliehavosť tej medzigeneračnej solidarity, ktorá žiaľ v posledných rokoch začala chýbať. V skutočnosti je v mnohých častiach sveta tendencia uzavrieť sa do seba, chrániť si nadobudnuté práva a privilégiá, ponímať svet v obmedzenom obzore, ktorý je ľahostajný k starým ľuďom a predovšetkým už nedáva priestor pre rodiaci sa život. Všeobecné starnutie časti svetovej populácie, najmä na Západe, je toho smutným a emblematickým odzrkadlením.

Ak na jednej strane nesmieme zabúdať, že mladí očakávajú slovo a príklad dospelých, zároveň musíme dobre pamätať, že oni majú veľa čo ponúknuť svojím entuziazmom, svojou angažovanosťou a svojím smädom po pravde, vďaka ktorému nám neustále pripomínajú, že nádej nie je utópiou a mier je dobrom, ktoré je stále možné.“

Ekologická výzva

„Videli sme to v tom, ako sa mnohí mladí angažujú na prebúdzanie vnímavosti politických lídrov v otázke klimatických zmien. Starostlivosť o náš spoločný dom musí byť starosťou všetkých a nie predmetom ideologickej kontroverzie medzi rôznymi vnímaniami reality, a tiež nie medzi generáciami, pretože ako pripomínal Benedikt XVI., „v kontakte s prírodou človek znovu nachádza svoju správnu dimenziu, znovu objavuje, že je stvorením, malým, ale zároveň jedinečným, «schopným Boha», keďže je vnútorne otvorené Nekonečnu“ (Angelus, Les Combes, 17. júl 2005).

Ochranu miesta, ktoré nám bolo dané Stvoriteľom pre život nemožno teda zanedbávať, ani ju zužovať na elitársku problematiku. Mladí nám hovoria, že to takto nemôže byť, pretože tu existuje naliehavá výzva, na všetkých úrovniach, chrániť náš spoločný dom a „zjednotiť celú ľudskú rodinu v úsilí o udržateľný a integrálny rozvoj“ (Porov. Enc. Laudato si´, 24. máj 2015, 13). Oni nám pripomínajú naliehavosť ekologického obrátenia, ktoré „treba chápať celostne, ako transformáciu vzťahov, ktoré udržujeme s našimi sestrami a bratmi, s ostatnými živými bytosťami, so stvorenstvom v jeho tak bohatej rozmanitosti, so Stvoriteľom, ktorý je pôvodcom každého života (Posolstvo k 53. svetovému dňu pokoja, 8. dec. 2019, 4).

Svätý Otec v príhovore diplomatom upozornil, že naliehavosť ekologickej konverzie sa neodrazila v medzinárodnej politike a decembrový klimatický samit OSN v Madride „COP 25“ nazval „závažným zvonením na poplach“. Spomenul zároveň októbrovú synodu o Amazónii ako udalosť v zásade cirkevného charakteru ohľadom evanjelizácie domorodého obyvateľstva, ktorá sa však venovala aj téme integrálnej ekológie, téme celosvetového dosahu. V súvislosti s Latinskou Amerikou upozornil na rastúci počet krajín, v ktorých sociálne konflikty dostali podobu násilia s ťažkými sociálno-ekonomickými a humanitárnymi následkami. Za ich spoločné korene označil „hlboké nerovnosti, nespravodlivosti a endemickú korupciu, ako aj formy chudoby, ktoré urážajú ľudskú dôstojnosť“.

Dokument z Abú Zabí a situácia Blízkeho východu

Ako významný moment posledného roka pontifikátu pápež František pripomenul svoju februárovú návštevu Abú Zabí a podpis „Dokumentu o ľudskom bratstve pre svetový mier a vzájomné spolužitie“. „Ide o významný text na podporu vzájomného porozumenia medzi kresťanmi a moslimami a spolužitia v stále viac multietnickej a multikultúrnej spoločnosti, keďže ráznym odsúdením používania Božieho mena na ospravedlňovanie vraždenia, vyhnanstva, terorizmu a útlaku poukazuje na dôležitosť konceptu občianstva, ktorý sa zakladá na rovnosti práv a povinností, v rámci ktorého všetci požívajú spravodlivosť“.

Z marcovej návštevy v Maroku pripomenul Svätý Otec spoločný apel s marockým kráľom ohľadom duchovného významu a posvätnosti Jeruzalema ako mesta pokoja. Ohľadom situácie na Blízkom východe zdôraznil veľkú naliehavosť úsilia Medzinárodného spoločenstva. Zvlášť obnova Sýrie po desaťročnej devastácii vojnou je ohrozená tým, že sa táto oblasť dostala pod „pokrievku mlčania“. Pápež zároveň vyslovil uznanie Jordánsku a Libanonu za ich obety, ktoré priniesli prichýlením sýrskych utečencov, čo zvlášť v Libanone zvýšilo ekonomickú a politickú nestabilitu.

„Osobitné znepokojujúce sú signály, ktoré prichádzajú z celého regiónu po zvýšení napätia medzi Iránom a Spojenými štátmi a ktoré predovšetkým vystavujú tvrdej skúške pomalý proces rekonštrukcie Iraku, ako aj vytvárajú základy pre konflikt širšieho rozsahu, ktorému by sme všetci chceli zamedziť. Obnovujem teda môj apel, aby sa všetky zainteresované strany vyhli zvyšovaniu konfliktu a udržali „zapálený plameň dialógu a sebakontroly“ (Angelus, 5. jan. 2020) v plnom rešpektovaní medzinárodnej zákonnosti.“ 

Jemen a Líbya boli ďalšími krajinami sužovanými vojnou, na ktoré upozornil Svätý Otec. Nezabudol na osud utečencov, s upozornením na „viacero tisícov osôb s oprávnenými žiadosťami o azyl a overiteľnými potrebami humanitárnej pomoci a ochrany, ktorí nie sú patrične identifikovaní“. Mnohí riskujú cestu po súši i cez more a naďalej sa konštatuje, že „Stredozemné more zostáva veľkým cintorínom“.

Európa a výročie pádu Berlínskeho múru

Pápež František ďalej spomenul svoje cesty do Bulharska, Severného Macedónska, Rumunska, krajín, ktoré sú oddávna mostami medzi Východom a západom. Spomenul aj tzv. „zmrazené konflikty“ v oblastiach Západného Balkánu či Južného Kaukazu a spomenul konkrétne Gruzínsko. V mene Svätej stolice povzbudil k rokovaniam na znovuzjednotenie Cypru. Ocenil tiež úsilia o vyriešenie konfliktu vo východnej časti Ukrajiny.

„Dialóg – a nie zbrane – je základným prostriedkom na riešenie sporov,“ povedal pápež František. V tejto súvislosti uviedol konkrétne prispenie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) v prospech Ukrajiny, s pripomenutím 45. výročia Helsinského aktu na znižovanie napätia a podporu spolupráce medzi krajinami západnej a východnej Európy.

Európe venoval vo svojom príhovore širší priestor. Spomenul nedávne 70. výročie vzniku Rady Európy a začiatok procesu európskej integrácie a uviedol meno francúzskeho politika Roberta Schumana. Práve v tomto roku sa slávi 50. výročie prítomnosti Svätej stolice v úlohe pozorovateľa pri Rade Európy.

„Európsky projekt je aj naďalej základnou zárukou rozvoja pre tých, ktorí sú už dávnejšie jeho súčasťou a príležitosťou pre pokoj po búrlivých konfliktoch a ranách pre krajiny, ktoré majú ambíciu byť jeho súčasťou.      

Nech teda Európa nestratí zmysel pre solidaritu, ktorou sa vyznačovala po stáročia, a to aj v tých najťažších chvíľach svojej histórie. Nech nestratí tohto ducha, ktorý má svoje korene okrem iného v rímskom náboženskom cítení (pietas romana) a v kresťanskej láske k blížnemu (caritas cristiana), ktoré dobre vystihujú ducha európskych národov. Požiar Katedrály Notre Dame v Paríži ukázal, aké krehké a ľahko zničiteľné je aj to, čo sa zdá byť pevným. Škody spôsobené na budove drahej nielen katolíkom, ale významnej pre celé Francúzsko a celé ľudstvo, opäť prebudili tému historických a kultúrnych hodnôt Európy a koreňov, na ktorých sa zakladá. V kontexte, v ktorom chýbajú vzťažné hodnoty, sa stáva ľahším nachádzať rozdeľujúce prvky, skôr než prvky súdržnosti.

Tridsiate výročie pádu Berlínskeho múru nám pred oči postavilo jeden z najdrásavejších symbolov nedávnej histórie kontinentu, varujúc nás, aké ľahké je vztyčovať bariéry. Berlínsky múr zostáva emblematickým pre istú kultúru rozdelenia, ktorá vzďaľuje ľudí jedných od druhých a otvára cestu extrémizmu a násiliu. Vidíme to čoraz viac v jazyku nenávisti široko používanom na internete a v sociálnych komunikačných prostriedkoch. Pred bariérami nenávisti dávame prednosť mostom zmierenia a solidarity; pred tým, čo vzďaľuje, uprednostňujeme to, čo zbližuje, uvedomujúc si, že «žiaden pokoj [sa nemôže] upevniť [...], ak súčasne neutíchnu nenávisti a zášte prostredníctvom zmierenia založeného na vzájomnej láske», ako pred sto rokmi napísal môj predchodca Benedikt XV. (Enc. Pacem, Dei munus pulcherrimum, 23. máj 1920).

Spoločný prístup k situácii vnútorne vysídlených

Ďalšia apoštolská cesta, ku ktorej sa Svätý Otec vrátil v príhovore k ambasádorom, bola zo septembra do Mozambiku, na Madagaskar a Maurícius. Zmienil sa aj o ďalších krajinách Afriky, a to najmä v súvislosti s terorizmom, ktorého obeťou sa stávajú aj mnohí kresťania v Burkine Faso, Mali, Nigeri a Nigérii.

Proti týmto fenoménom treba robiť opatrenia nielen na poli bezpečnosti, ale aj znižovania chudoby, zlepšovania zdravotného systému, rozvoja humanitárnej pomoci, podporou dobrého vládnutia a občianskych práv. Násilnosti v poslednom roku zasiahli aj oblasť Afrického rohu, Kamerun a východné časti Konžskej demokratickej republiky.

V tejto súvislosti pápež dal zvlášť do pozornosti postavenie tzv. „vnútorne vysídlených“ - ľudí donútených opustiť svoje domovy, ktorí však zostávajú v rámci vlastnej krajiny:

„Žiaľ, stále ešte neexistuje koherentná medzinárodná odpoveď na fenomén vnútorného vysídlenia, pretože z veľkej časti nemá medzinárodne odsúhlasenú definíciu, keďže sa deje vo vnútri hraníc danej krajiny. Výsledkom toho je, že vnútorným vysídlencom sa nie vždy dostáva takej ochrany, akú si zasluhujú, a že závisia od schopnosti reagovať zo strany štátu, v ktorom sa nachádzajú a od jeho politiky.“  

So žičením dosiahnutia mieru, prosperity a demokratického rastu pápež spomenul ďalšie africké krajiny: Sudán, Stredoafrickú republiku a tiež Južný Sudán. Znovu potvrdil svoju túžbu už v tomto roku navštíviť Južný Sudán spolu s anglikánskym arcibiskupom Canterbury Justinom Welbym a presbyteriánskym niekdajším moderátorom Johnom Chalmersom.

Aktualizácia zmluvy o nešírení jadrových zbraní

V poradí poslednou apoštolskou cestou uplynulého roka bolo Thajsko a Japonsko. Tu sa Svätý Otec pristavil zvlášť pri svojej výzve k jadrovému odzbrojeniu:         

„Svet «bez jadrových zbraní je možný a nevyhnutný» (Príhovor v Nagasaki, 24. novembra 2019) a je čas, aby tí, čo majú politickú zodpovednosť, si jej boli plne vedomí, lebo to, čo robí svet bezpečnejším nie je odstrašujúce vlastnenie mocných prostriedkov masového ničenia, ale trpezlivá práca všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí sa konkrétne venujú, každý vo svojej oblasti, budovaniu sveta pokoja, solidarity a vzájomnej úcty.“

Rok 2020 ponúka v tomto smere dôležité príležitosti, pretože od 27. apríla do 22. mája  sa v New Yorku uskutoční 10. konferencia o preskúmaní Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Úprimne dúfam, že pri tejto príležitosti medzinárodné spoločenstvo dokáže nájsť definitívny a ústretový konsenzus ohľadom spôsobu uvedenia do praxe tohto medzinárodného právneho nástroja, o ktorom zisťujeme, že je ešte dôležitejší vo chvíli, ako je tá súčasná.“

Ako poslednú z konkrétnych krajín pápež spomenul Austráliu s vyjadrením solidarity v súvislosti s ničivými požiarmi, ktorých následky zasiahli aj okolité krajiny Oceánie.

Riziko odklonu slovníka OSN od objektívneho ukotvenia

V tomto roku si pripomenieme 75. výročie založenia OSN podpisom jej Charty 26. júna 1945, pripomenul napokon Svätý Otec a vymenoval jej základné princípy: túžba po mieri, úsilie o spravodlivosť,  rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osôb, humanitárna spolupráca a pomoc.

V tejto súvislosti však pápež František zároveň vyslovil varovné slová, keď upozornil na potrebu prekonania takého prístupu, ktorý už v širokej miere prenikol do slovníka a dokumentov medzinárodných orgánov, „ktorý sa snaží viazať základné práva na situácie podružného (kontingentného) charakteru, zabúdajúc na to, že tieto sú vnútorne založené na samotnej prirodzenosti ľudskej bytosti.

Tam, kde slovníku medzinárodných organizácií chýba jasné objektívne ukotvenie, vzniká riziko, že sa tým podporí nie zblíženie, ale naopak oddialenie členov medzinárodného spoločenstva, s následnou krízou multilaterálneho systému, čo sa žiaľ deje pred očami všetkých.“

V tomto roku si Cirkev pripomenie 70. výročie vyhlásenia dogmy o nanebovzatí Panny Márie. V súvislosti s tým pápež pripomenul prianie, aby bola vždy lepšie docenená úloha ženy v spoločnosti. Pripomenul svoje slová z novoročnej homílie, že „každé násilie voči žene je profanáciou Boha“.

Pápež nezabudol ani na 500. výročie veľkého renesančného maliara Raffaella, ktorý zomrel v Ríme 6. apríla 1520. Svoj 48-minútový príhovor veľvyslancom zakončil novoročným blahoprianím ich krajinám.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, zk, jb-

09 januára 2020, 19:43