Cerca

Vatican News
Pope Francis' general audience Záber z generálnej audiencie pápeža Františka 7. augusta 2019  (ANSA)

Katechéza o Skutkoch apoštolov (5): Vzývanie Mena, ktoré oslobodzuje

V plnom znení prinášame katechézu Svätého Otca Františka v stredu 7. augusta 2019 s názvom: „V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3,6) - Vzývanie Mena, ktoré oslobodzuje živú a aktívnu prítomnosť.

Úvodom ku katechéze Svätého Otca bol úryvok zo Skutkov apoštolov: «Keď [chromý človek] videl vchádzať do chrámu Petra a Jána, prosil, aby mu dali almužnu. Peter sa naň s Jánom zahľadel a povedal: „Pozri sa na nás!“ On sa na nich pozrel a čakal, že od nich niečo dostane. Ale Peter povedal: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“» (Sk 3,3-6)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Skutkoch apoštolov sa hlásanie Evanjelia spolieha nielen na slová, ale aj na konkrétne skutky, ktoré dosvedčujú pravdu ohlasovaného. Ide o «divy a znamenia» (Sk 2,43), ku

ktorým dochádza prostredníctvom apoštolov, a ktoré potvrdzujú ich slovo a ukazujú, že konajú v mene Krista. A tak dochádza k tomu, že apoštoli prosia a Kristus koná, «pomáhajúc im» a potvrdzujúc Slovo prostredníctvom znamení, ktoré ho sprevádzajú (Mk 16,20). Množstvo znamení a zázrakov, ktoré urobili apoštoli, bolo práve prejavom Ježišovho božstva.

Dnes sa nachádzame pred prvým príbehom o uzdravení, pred zázrakom, ktorý je v knihe Skutkov apoštolov prvým rozprávaním o uzdravení. Má jasný misionársky cieľ, ktorý je zamierený na vzbudenie viery. Peter a Ján sa idú modliť do Chrámu – do centra prežívania viery Izraela, s ktorým sú prví kresťania ešte silne spätí. Prví kresťania sa modlievali v Jeruzalemskom chráme. Lukáš zaznamenáva hodinu: bola tretia hodina popoludní, kedy sa prinášala obeta v podobe celopalu ako znak spoločenstva ľudu so svojím Bohom; a aj hodina, v ktorej Kristus zomrel obetujúc seba samého «raz navždy» (Hebr 9,12; 10,10). A pri bráne Chrámu zvanej „Krásna“ vidia istého žobráka, muža paralyzovaného už od narodenia.

Prečo bol ten muž pri bráne? Pretože Mojžišov zákon (porov. Lv 21,18) zakazoval prinášať obety tomu, kto mal zmrzačené telo, čo bolo považované za následok viny. Pamätáme si, že pred nevidiacim, ktorý bol taký už od narodenia, sa ľud pýtal Ježiša: «Kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?» (Jn 9,2). Podľa tejto mentality je vždy dôvodom zmrzačenosti vina. A následne bol takto postihnutým osobám dokonca upieraný aj vstup do Chrámu. Tento mrzák – paradigma tých mnohých vylúčených a skartovaných spoločnosťou – je tam, aby prosil o almužnu tak, ako každý deň. Nemohol vstúpiť, bol však pri bráne.

Tu sa zrazu deje niečo nepredvídané: prichádzajú Peter a Ján a spustí sa hra pohľadov. Mrzák hľadí na tých dvoch, aby prosil o almužnu, apoštoli naopak naňho pozerajú, pozývajúc ho hľadieť smerom k nim iným spôsobom, aby dostal iný dar. Mrzák na nich hľadí a Peter mu hovorí: «Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!» (Sk 3,6). Apoštoli vytvorili vzťah, pretože toto je spôsob, akým sa Boh rád prejavuje, vo vzťahu, vždy v dialógu, vždy v zjaveniach, vždy prostredníctvom inšpirácie srdca: sú to vzťahy Boha s nami; prostredníctvom skutočného stretnutia medzi osobami, ku ktorému môže dôjsť jedine v láske.

Chrám, okrem toho, že bol náboženským centrom, bol aj miestom výmeny ekonomického a finančného charakteru: proti tomuto jeho znižovaniu sa viackrát oborili proroci a aj samotný Ježiš (porov. Lk 19, 45-46). Koľkokrát na to len myslím, keď vidím nejakú farnosť, kde si myslia, že sú dôležitejšie peniaze než sviatosti! Prosím vás! Chudobnú Cirkev: prosme Pána o to. Ten žobrák, stretávajúc apoštolov, nenachádza peniaze, ale nachádza Meno, ktoré zachraňuje človeka: Ježiš Kristus Nazaretský. Peter vzýva Ježišovo meno, káže chromému, aby sa postavil na nohy, teda do pozície živých, a dotýka sa tohto chorého, čiže berie ho za ruku a pozdvihuje ho – je to gesto, v ktorom sv. Ján Zlatoústy vidí «obraz zmŕtvychvstania» (Homílie o Skutkoch apoštolov, 8).

A tu sa ukazuje podobizeň Cirkvi, ktorá vidí toho, kto sa nachádza v ťažkostiach, nezatvára oči, vie hľadieť ľudstvu do tváre, aby vytvárala vzťahy, na ktorých záleží, mosty priateľstva a solidarity namiesto bariér. Ukazuje sa tvár «Cirkvi bez hraníc; Cirkvi, ktorá sa cíti matkou všetkých» (Evangelii gaudium, 210), ktorá vie zobrať človeka za ruku a sprevádzať ho, aby ho pozdvihla – nie aby ho odsúdila. Ježiš vždy podáva ruku, vždy sa snaží pozdvihovať, konať tak, aby sa ľud uzdravil, aby bol šťastný, aby stretol Boha. Ide o «umenie sprevádzania», ktoré charakterizuje jemnosť, s akou sa približuje k «posvätnej pôde toho druhého», dávajúc do pohybu «uzdravujúci rytmus blízkosti s pohľadom plným úcty a spolucítenia, ktorý však zároveň uzdraví, oslobodí a povzbudí k dozrievaniu v kresťanskom živote» (tamtiež, 169).

A toto robia títo dvaja apoštoli s tým chromým človekom: hľadia naňho, hovoria „pozri na nás“, vystierajú k nemu ruku, dvíhajú ho a uzdravujú. Tak koná Ježiš s nami všetkými. Pomyslime na to, keď sme v ťažkých chvíľach, vo chvíľach hriechu, vo chvíľach smútku. Je tu Ježiš, ktorý nám hovorí: „Pozri na mňa, som tu!“ Uchopme Ježišovu ruku a nechajme sa pozdvihnúť.

Peter a Ján nás učia, aby sme sa nespoliehali na prostriedky, hoci sú užitočné, ale na skutočné bohatstvo, ktorým je vzťah so Zmŕtvychvstalým. Sme totiž – ako by povedal sv. Pavol – «chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí» (2 Kor 6,10). Naše všetko je Evanjelium, ktoré ukazuje moc Ježišovho mena, ktorá koná zázraky.

A my – každý z nás –, čo vlastníme? Čo je naším bohatstvom, aký je náš poklad? Čím môžeme obohatiť druhých? Prosme Pána o dar pamäte, ktorá vďačne pamätá na dobrodenia jeho lásky v našom živote, aby sme všetkým vydávali svedectvo chvály a uznania. Nezabudnime: ruka vždy vystretá na pomoc druhému, aby povstal; je to Ježišova ruka, ktorá prostredníctvom tej našej pomáha druhým vstať.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-    

07 augusta 2019, 15:45