Cerca

Vatican News

Homília z Popolcovej stredy: Nabrať kurz k trvalým hodnotám

Svätý Otec František spolu s členmi Rímskej kúrie slávil obrady Popolcovej stredy 6. marca 2019 na rímskom Aventíne. Po procesii z Kostola sv. Anzelma predsedal o 17. hodine v Bazilike sv. Sabíny svätej omši, pri ktorej sa prihovoril v homílii. Prinášame ju v plnom znení.

«Trúbte na roh na Sione, nariaďte svätý pôst» (Joel 2,15), hovorí prorok v prvom čítaní. Pôst sa otvára prostredníctvom prenikavého zvuku rohu, ktorý nelahodí ušiam, ale ohlasuje pôst. Je to silný zvuk, ktorý chce spomaliť náš život, ktorý sa vždy náhli, uteká, avšak častokrát nevie dobre kam. Je to pozvanie k tomu, aby sme sa zastavili –„Zastav sa!“ – a išli k podstate, k posteniu sa od nadbytku, ktorý rozptyľuje. Je to akýsi budík pre dušu.

K zvuku tohto budíka sa pripája aj posolstvo, ktoré Pán odovzdáva

ústami proroka, posolstvo krátke a naliehavé: «Vráťte sa ku mne» (v. 12). Vrátiť sa. Ak sa máme vrátiť, znamená to, že sme šli inam. Pôst je časom na to, aby sme znovuobjavili kurz života. Pretože na ceste životom, tak ako pri každej ceste, to čo sa skutočne ráta, je nestratiť z očí cieľ. Naopak, keď tým, čo nás pri cestovaní zaujíma, je obzerať si krajinu či zastavovať sa na jedlo, nedôjdeme ďaleko.

Každý z nás si môže položiť otázku: hľadám kurz na ceste života? Alebo sa uspokojím s tým, že prežívam deň mysliac jedine na to, aby mi bolo dobre, aby som vyriešil nejaký ten problém a aby som sa trochu zabavil? Aký je to kurz? Možno hľadanie zdravia, o ktorom dnes mnohí hovoria, že má prednosť pred všetkým, no skôr či neskôr sa vytratí? Možno hmotné dobrá a blaho? Nie sme na svete pre toto. Vráťte sa ku mne, hovorí Pán. Ku mne. Pán je cieľom našej púte svetom. Kurz treba nasmerovať na neho.

K tomu, aby sme znovuobjavili kurz, sa nám dnes ponúka znamenie: popolec na hlave. Je to znamenie, ktoré nám dáva zamyslieť sa nad tým, čo máme v hlave. Naše myšlienky sa častokrát ženú za prechodnými vecami, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Ľahká vrstva popola, ktorú prijímame, je na to, aby nám s jemnosťou a s pravdou povedala: z mnohých vecí, ktoré máš v hlave, za ktorými sa každý deň naháňaš a lopotíš, nezostane nič.

Akokoľvek sa namáhaš, zo života si so sebou neodnesieš žiadne bohatstvo. Pozemské skutočnosti sa pominú, tak ako prach vo vetre. Majetky sú dočasné, moc sa pominie, úspech zájde. Dnes dominujúca kultúra vonkajškovosti, ktorá vedie k tomu, aby sme žili pre pomíňavé veci je jedným veľkým klamstvom. Pretože je to ako vatra: keď dohorí, zostáva len popol.

Pôstne obdobie je časom na to, aby sme sa oslobodili od ilúzie žiť naháňajúc sa za prachom. Pôst znamená znovuobjaviť to, že sme stvorení pre oheň, ktorý stále horí, nie pre popol, ktorý rýchlo vyhasne; pre Boha, nie pre svet; pre večnosť Neba, nie pre klamstvo zeme; pre slobodu synov, nie pre otroctvo vecí. Môžeme si dnes položiť otázku: na ktorej strane som? Žijem pre oheň, a či pre popol?

Na tejto ceste návratu k tomu podstatnému, ktorou je Pôstne obdobie, Evanjelium navrhuje tri etapy, ktorými nás Pán žiada prejsť bez pokrytectva, bez pretvárky: almužna, modlitba a pôst. Na čo slúžia? Almužna, modlitba a pôst nás vedú k jediným trom skutočnostiam, ktoré sa nepominú. Modlitba nás opätovne napája na Boha; dobročinná láska nás spája s blížnym; pôst so sebou samým. Boh, bratia a môj život: to sú skutočnosti, ktoré sa neskončia v ničote a do ktorých treba investovať.

Hľa, kam nás pozýva hľadieť Pôstne obdobie: smerom k Výšinám prostredníctvom modlitby, ktorá oslobodzuje od plochého, horizontálneho života, kde nachádzame čas pre „ja“, no zabúdame na Boha. A potom smerom k druhému, prostredníctvom činnej lásky, ktorá oslobodzuje od márnivosti z vlastnenia, od myslenia, že všetko ide dobre, ak sa mám dobre ja. Nakoniec nás pozýva, aby sme sa zahľadeli dovnútra prostredníctvom pôstu, ktorý oslobodzuje od naviazanosti na veci, od svetskosti, ktorá umŕtvuje srdce. Modlitba, činná láska a pôst – to sú investície do pokladu, ktorý pretrvá.

Ježiš povedal: «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce» (Mt 6,21). Naše srdce mieri vždy istým smerom: je ako kompas hľadajúci smer. Môžeme ho tiež prirovnať k magnetke: potrebuje sa niečoho zachytiť. Ak sa zachytáva len pozemských vecí, skôr či neskôr sa stane ich otrokom: veci, ktoré nám majú slúžiť, sa stávajú vecami, ktorým slúžime my.

Zovňajšok, peniaze, kariéra, zábava: ak žijeme pre ne, stávajú sa idolmi, ktoré nás využívajú, sirénami, ktoré nás vábia a potom nás odvádzajú preč. Naopak, ak sa srdce pripúta k tomu, čo nepominie, znovuobjavíme seba samých a stávame sa slobodnými. Obdobie pôstu je časom milosti na oslobodenie srdca od márností. Je to čas uzdravovania sa zo závislostí, ktoré nás zvádzajú. Je to čas uprieť zrak na to, čo je trvácne.

Kam teda uprieť zrak počas cesty Pôstom? Je to jednoduché: na kríž. Ježiš na kríži je tým kompasom života, ktorý nás orientuje k Nebu. Chudoba dreva, mlčanie Pána, jeho zrieknutie sa z lásky nám ukazujú nevyhnutnosť života jednoduchšieho, slobodného od prílišného pachtenia sa za vecami. Ježiš nás z kríža učí mocnej odvahe zriekania sa. Pretože naložení zavadzajúcimi záťažami nikdy nepôjdeme vpred.

Potrebujeme sa vyslobodiť z chápadiel konzumu a z pút egoizmu, z túžby mať čoraz viac, z ustavičnej neuspokojenosti, z uzavretosti srdca pred potrebami chudobného. Ježiš, ktorý na dreve kríža horí láskou, nás volá k životu, ktorý je rozpálený ním a ktorý sa nestratí uprostred popolu sveta; k životu, ktorý horí láskou k blížnemu a nevyhasne v priemernosti. Je ťažké žiť tak, ako to žiada on?

Áno, je to náročné, ale vedie to k cieľu. Ukazuje nám to Pôstne obdobie. Začína sa s popolom, no nakoniec nás vedie k ohňu veľkonočnej noci; aby sme objavili, že v hrobe sa Ježišovo telo nestáva popolom, ale oslávené vstáva z mŕtvych. Platí to aj pre nás, ktorí sme popolom: ak sa s našimi krehkosťami vrátime k Pánovi, ak sa vydáme cestou lásky, objímeme život, ktorý nezapadá. A zaručene budeme v radosti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-

06 marca 2019, 18:11