Cerca

Vatican News
Pápež pri posviacke oltára Pápež pri posviacke oltára maže jeho povrch krizmou (Katedrála v Panama City, 26. jan. 2019)  (AFP or licensors)

Homília pápeža Františka v panamskej katedrále: Daj sa mi napiť!

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, v ktorej sa prihovoril osobitne kňazom, rehoľníkom, rehoľným sestrám a zasväteným laikom pri svätej omši spojenej s posviackou oltára v Katedrálnej bazilike „Santa María La Antigua“ v Panama City v sobotu 26. januára 2019.

Na prvom mieste chcem zablahoželať pánu arcibiskupovi, ktorý sa po prvý raz po takmer siedmich rokoch môže stretnúť so svojou manželkou, s týmto kostolom. Bola provizórnou vdovou po celý tento čas. A zablahoželať vdove, že prestáva byť vdovou pri dnešnom stretnutí so svojím manželom. Tiež chcem poďakovať všetkým, ktorí to umožnili zrealizovať: autoritám a celému Božiemu ľudu. Všetkým, ktorí umožnili, aby sa pán arcibiskup mohol stretnúť so svojím spoločenstvom nie v dome zapožičanom, ale vo svojom: Vďaka!

Program bol zamýšľaný tak, aby táto slávnosť – pre krátkosť času – mala

dva významy: posvätenie oltára a stretnutie s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a zasvätenými laikmi. Takže to, čo idem povedať, chce byť tak trochu v tejto línii, mysliac na kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, na zasvätených laikov. Predovšetkým tých, čo pracujú v tejto partikulárnej cirkvi.

„Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: ‘Daj sa mi napiť!’“ (Jn 4,6-7).

Evanjelium, ktoré sme počuli, nemá problém predstaviť Ježiša ako unaveného z cesty. Na poludnie, keď slnko dáva najviac pocítiť svoju silu, vidíme Ježiša ako sedí pri studni. Potreboval utíšiť a zahnať smäd, nabrať silu do nôh, obnoviť sily, aby mohol pokračovať v poslaní.

Učeníci ako prví zažívali to, čo znamená Pánova odovzdanosť a ochota prinášať Dobrú zvesť chudobným, obväzovať zranené srdcia, ohlasovať väzňom vyslobodenie, potešovať tých, čo trpia a ohlasovať všetkým milostivý rok (porov. Iz 61,1-3). Sú to všetko situácie, ktoré ti odoberajú život a odoberajú ti energiu; učeníci ale „neobišli“ tieto situácie, aby nám tak dopriali mnohé dôležité momenty zo života Učiteľa, v ktorých aj naše ľudstvo môže stretnúť Slovo života.

Unavený z cesty

Je relatívne ľahké pre našu predstavivosť posadnutú podávaním výkonov kontemplovať a zjednotiť sa s Pánom v jeho aktivite; nie vždy ale vieme alebo dokážeme kontemplovať a sprevádzať Pána v jeho vyčerpanosti, akoby by to bolo niečo, čo nenáleží Bohu. Pán Ježiš sa ale unavil a v Jeho vyčerpanosti nachádza svoje miesto únava našich národov a našich ľudí, našich spoločenstiev a všetkých tých, ktorí sa namáhajú a sú preťažení (porov. Mt 11,28).

Príčin a motívov, ktoré môžu viesť k vyčerpanosti z cesty v nás kňazoch, zasvätených mužoch a ženách a v členoch laických hnutí je mnoho: od dlhých hodín v práci, ktoré dávajú len málo času na jedlo, oddych, modlitbu a čas s rodinou, až po „toxické“ podmienky v práci a v citovom živote, ktoré vedú k vyčerpanosti a opotrebovanosti srdca; od jednoduchého a každodenného nadšenia až po ťarchu rutiny u toho, kto nenachádza chuť, uznanie alebo podporu k tomu, aby čelil výzvam všedných dní; od pravidelných a predvídateľných komplikovaných situácií až po stresujúce a sužujúce hodiny plné napätia. Celá škála bremien, ktoré treba niesť.

Bolo by nemožné snažiť sa objať všetky situácie, ktoré doliehajú na život zasvätených ľudí, ale vo všetkých týchto situáciách pociťujeme naliehavú potrebu nájsť studňu, ktorá by mohla zahnať a utíšiť smäd a únavu z cesty. Všetky tieto situácie, ako tichý výkrik, volajú po studni, od ktorej možno ísť opäť ďalej.

V tejto súvislosti sa zdá, že sa od istého času a v nie málo prípadoch v našich spoločenstvách objavuje nenápadný druh únavy, ktorý ale nemá nič dočinenia s Pánovou únavou. A tu musíme byť pozorní. Ide o pokušenie, ktoré tiež môžeme nazvať únava nádeje. Táto únava, ktorá sa rodí vtedy, keď ako v Evanjeliu lúče slnka dopadajú na človeka ako olovo a robia deň neznesiteľným až natoľko, že to človeku nedovoľuje ísť ďalej alebo sa pozerať dopredu. Akoby nič nebolo zreteľné. Nemám tu na mysli tú „zvláštnu námahu srdca“ (Sv. Ján Pavol II., Encyklika Redemptoris Mater, 17; porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 287) toho, kto je „na kúsky“ kvôli práci no na konci dňa sa dokáže radostne a vďačne usmiať; myslím tu na druh únavy, ktorá sa rodí vo vzťahu k budúcnosti, keď realita „dáva človeku facky“ a vyvoláva pochybnosti o sile, zdrojoch a uskutočniteľnosti poslania v tomto svete, ktorý všetko mení a spochybňuje.

Je to paralyzujúci druh únavy. Rodí sa z toho, že sa človek pozerá dopredu, no nevie ako reagovať na silu a neistotu zmien, ktorými ako spoločnosť prechádzame. Zdá sa, že tieto zmeny nielen že spochybňujú naše spôsoby vyjadrovania a nasadenia sa, naše zvyky a postoje voči skutočnosti, ale že tiež v mnohých prípadoch spochybňujú i samotnú uskutočniteľnosť náboženského života v súčasnom svete. A aj rýchlosť týchto zmien môže dospieť k tomu, že imobilizuje každú voľbu a názor, a to, čo mohlo byť významným a dôležitým v iných časoch, sa bude zdať, že tu už nemá miesto.

Bratia a sestry, únava nádeje sa rodí z konštatovania, že Cirkev je zranená svojím hriechom a že veľakrát nevedela vypočuť početné výkriky ľudí, v ktorých sa ukrýval výkrik Učiteľa: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46).

Týmto spôsobom si môžeme zvyknúť na to, že budeme žiť v nádeji poznačenej únavou vo vzťahu k neistej a neznámej budúcnosti, čím sa do sŕdc našich spoločenstiev dostaví sivý pragmatizmus. Všetko sa navonok zdá ísť normálne, ale v skutočnosti dochádza k tomu, že sa viera opotrebúva a degeneruje. Komunity a kňazi, rozčarovaní z reality, ktorú nechápeme alebo o ktorej sme presvedčení, že v nej nebude miesta pre naše návrhy, môžeme udeliť „občianstvo“ jednej z tých najhorších možných heréz našej doby: myslieť si, že Pán a naše spoločenstvá nemajú už čo povedať ani dať tomuto novému pripravovanému svetu (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 83). Dochádza teda k tomu, že čo sa raz zrodilo, aby bolo soľou a svetlom sveta, skončí tak, že ponúka tú najhoršiu verziu seba samého.

Daj sa mi napiť!

Únava z cesty prichádza a dáva sa pocítiť. Či sa to človeku páči alebo nie, táto únava existuje a je dobré mať tú istú odvahu, akú mal Učiteľ, a povedať: „Daj sa mi napiť!“ Ako sa to udialo Samaritánke a môže sa tiež udiať každému z nás, nechceme uhášať smäd hocijakou vodou, ale „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14). Vieme, ako vedela aj Samaritánka, ktorá roky prinášala prázdne nádoby nevydarených lások, že nie hocijaké slovo môže pomôcť opäť nabrať sily a proroctvo  v poslaní. Nie hocijaká novosť, akokoľvek lákavá by sa mohla zdať, môže zmierniť smäd. Vieme, ako vedela i samaritánska žena, že ani poznanie náboženstva, zdôvodnenie si prijatých rozhodnutí a tradícií z minulosti či súčasných novostí z nás neurobia vždy tých, čo budú prinášať svoje ovocie a zanietene sa budú klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4,23).

„Daj sa mi napiť“ je to, čo žiada Pán, a to, čo žiada od nás, aby sme to vyslovili my. Tým, že to povieme, otvoríme mu dvere k našej unavenej nádeji, aby sme sa bez strachu vrátili k studni, k miestu kde sa položili základy prvej lásky, keď Ježiš išiel našou cestou, milosrdne sa na nás pozrel, vyvolil si nás a požiadal nás ísť za ním; keď to povieme, obnovíme si v pamäti ten moment, keď sa jeho pohľad stretol s tým naším, moment, keď nám dal pocítiť, že nás miluje, že ma miluje. A nielen ako jednotlivcov, aj ako spoločenstvo (porov. Homília na Veľkonočnú vigíliu, 19. apríla 2014).

Môcť povedať „Daj sa mi napiť“ znamená opätovný návrat na cestu a počúvanie s kreatívnou vernosťou, ako Duch Svätý nestvoril jedno osobitné dielo, jeden pastoračný plán či organizačnú štruktúru, ale ako skrze mnohých „svätcov od vedľa“ – medzi ktorými nachádzame zakladateľov a zakladateľky sekulárnych inštitútov, biskupov a farárov, ktorí vedeli položiť solídne základy svojim spoločenstvám –, skrze týchto „svätcov od vedľa“ dodal život a kyslík konkrétnemu historickému kontextu, ktorý udúšal a potláčal každú nádej a dôstojnosť.

„Daj sa mi napiť“ znamená mať odvahu nechať sa očistiť a opäť získať tú najpravejšiu časť našich pôvodných chariziem – ktoré sa neobmedzujú len na rehoľný život, ale dotýkajú sa celej Cirkvi – a dokázať vidieť, akým spôsobom je ich možné vyjadrovať dnes. Nejde iba o pozeranie sa s vďakou do minulosti, ale o hľadanie koreňov inšpirácie a o to, aby mohli nanovo v plnej sile zaznieť medzi nami (porov. Pápež František – Fernando Prado, Sila povolania, Bologna 2018, 42-43).

„Daj sa mi napiť“ znamená priznať si, že potrebujeme Ducha Svätého, aby nás premenil na ženy a  mužov, ktorí si stále držia v pamäti isté stretnutie a istý krok,  Boží spásonosný krok. A s dôverou, že tak ako to urobil včera, urobí tak aj zajtra: „Ísť ku koreňom nám bez pochyby pomôže žiť súčasnosť adekvátnym spôsobom, bez strachu. Je potrebné žiť bez strachu, odpovedajúc na život so zápalom, že sme zaangažovaní v dejinách, že sme ponorení do diania. S pasiou zamilovaných“  (Tamtiež, 44).

Unavená nádej sa uzdraví a bude sa tešiť zo „zvláštnej námahy srdca“, keď sa nebude báť vrátiť na miesto prvej lásky a keď sa jej podarí, na perifériách a vo výzvach, s ktorými sa každý deň stretávame, stretnúť tú pieseň a ten pohľad, ktorý vyvolal pieseň a pohľad v našich zakladateľoch. Tak sa vyhneme riziku, že sa budeme odkazovať sami na seba, a zanecháme unavujúcu sebaľútosť, aby sme sa mohli stretnúť s pohľadom, ktorým nás Kristus i dnes naďalej hľadá, naďalej na nás hľadí, naďalej nás volá a pozýva k misii, tak ako to urobil pri tom prvom stretnutí, stretnutí prvej lásky.

*  *  *

A nezdá sa mi to byť niečím málo významným, že táto katedrála po dlhom čase reštaurovania opäť otvorí svoje brány. Zakúsila plynutie rokov, ako verný svedok dejín tohto ľudu, a za pomoci a práce mnohých ľudí chcela opäť darovať svoju krásu. Viac ako len formálna rekonštrukcia, ktorá sa vždy snaží vrátiť objekt do pôvodnej podoby z minulosti, sa táto obnova snažila znovuobjaviť krásu rokov otvorením sa všetkým novinkám, ktoré jej súčasnosť mohla dať. Katedrála španielska, indická, afroamerická sa tak stáva katedrálou panamskou, teda katedrálou tých z minulosti, ale aj tých z dneška, ktorí umožnili toto dielo. Nepatrí už viac iba do minulosti, ale je krásou súčasnosti.

Dnes je opäť tým lonom, ktoré podnecuje k obnove a pestovaniu nádeje, k objavovaniu toho, ako sa krása včerajška stáva základom pre budovanie krásy zajtrajška.

A takto koná Pán. Žiadna „únava nádeje“, ale tá „zvláštna námahu srdca“, ktoré každodenne nesie vpred to, čo mu bolo zverené v tom pohľade prvej lásky.

Bratia a sestry, nenechajme si ukradnúť krásu, ktorú sme zdedili, tú krásu, ktorú sme zdedili od našich otcov! Nech je živým koreňom, úrodným koreňom, ktorý nám bude pomáhať naďalej robiť dejiny spásy v týchto končinách krásnymi a prorockými.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

26 januára 2019, 23:55