Cerca

Vatican News
Svätý Otec pri homílii vo Svetový deň chudobných Svätý Otec pri homílii vo Svetový deň chudobných  (AFP or licensors)

Homília na Svetový deň chudobných: Ježišova a naša podaná ruka

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri svätej omši na Svetový deň chudobných, ktorý slávil 18. novembra 2018 vo Vatikánskej bazilike v 33. nedeľu cezročného obdobia, s liturgickými čítaniami zo slávnosti Výročia posviacky pápežskej baziliky sv. Petra, apoštola: Sk 28,11-16.30-31; Ef 2,19-22; Mt 14,22-23.

Všimnime si tri činnosti, ktoré Ježiš vykoná v evanjeliu.

Prvá: Kým je deň v plnom prúde, zanecháva: zanecháva zástup práve vo chvíli úspechu, keď ho oslavujú za to, že rozmnožil chleby. A kým si apoštoli chceli vychutnať slávy, hneď ich núti, aby odišli a sám rozpúšťa zástup (porov. Mt 14,22-23). Keď ho ľudia hľadajú, on odchádza sám. Keď všetci zostupujú, on vystupuje na vrch, aby sa tu modlil. A potom uprostred noci zostupuje, aby prišiel k svojim učeníkom, kráčajúc po vode, rozbúrenej vetrom. Vo všetkom ide Ježiš proti prúdu: najskôr zanecháva úspech, potom pokoj. Učí nás odvahe zanechávať: zanechávať úspech, ktorý nadúva srdce a spokojnosť, ktorá uspáva dušu.

Aby išiel – kam? K Bohu, modliac sa, a k tým, čo sú v núdzi, milujúc. To sú najväčšie poklady života: Boh a blížny. Vystupovať k Bohu a zostupovať medzi bratov, to je cesta, ktorú nám Ježiš ukazuje. On nás vytŕha z hovenia si na pohodlných rovinách života, zo záhaľčivého živorenia medzi malými každodennými potešeniami. Ježiš nepovolal učeníkov do bežného pokojného života. Tak ako Pán Ježiš, aj oni žijú stále v pohybe, ľahkí a pripravení zanechávať radosti sveta, pozorní, aby sa nepripútali k dobrám, ktoré sa pominú.

Kresťan vie, že jeho vlasť je inde, vie, že už teraz sa stáva – ako pripomína apoštol Pavol v druhom čítaní – „spoluobčanom svätých a patrí do Božej rodiny“ (porov. Ef 2,19). Je usilovným pútnikom k plnosti života. Nežijeme na to, aby sme zhromažďovali, naša radosť spočíva v tom, že zanechávame, čo sa pomíňa a ponechávame si to, čo pretrvá.

Prosme Boha, aby sme sa pripodobnili Cirkvi,

ako ju opisuje prvé čítanie: vždy v pohybe, skúsená v zanechávaní a verná v službe (porov. Sk 28,11-14). Zbav nás, Pane, záhaľčivej nerušenosti, pohodlnosti našich bezpečných prístavov. Osloboď nás od pút točenia sa okolo seba, ktoré brzdia život, osloboď nás od hľadania len nášho úspechu. Uč nás, Pane, aby sme vedeli zanechávať a tak naše životné smerovanie založiť na tom tvojom: smerom k Bohu a smerom k bratom.

Druhý skutok: uprostred noci Ježiš povzbudzuje. Ide k svojim, ponoreným v temnote, pričom kráča „po mori“ (v. 25). V skutočnosti išlo o jazero, avšak more s hĺbkou svojich temných priestorov v tom čase pripomínalo sily zla. Ježiš, inými slovami, kráča v ústrety svojim učeníkom, pričom šliape po démonických nepriateľoch človeka. Význam tohto gesta je nasledovný: nie ostentatívne predstavovanie svojej moci, ale zjavenie pevnej istoty, že Ježiš, jedine on, víťazí nad našimi veľkými nepriateľmi: diablom, hriechom, smrťou, strachom, svetskosťou. Aj nám dnes hovorí: „To som ja, nebojte sa!“ (v. 27).

Loďka nášho života je často vydaná napospas vĺn a vetrov a keď aj je hladina chvíľu pokojná, čoskoro sa opäť rozbúri. A tak sa nechávame pohltiť momentálnymi búrkami, ktoré sa zdajú našimi jedinými problémami.  Problémom však nie je momentálna búrka, ale otázka, akým spôsobom plávať životom. Tajomstvo, ako sa plaviť správne spočíva v tom, že na palubu pozveme Ježiša. Kormidlo nášho života zveríme do jeho rúk, aby on udržiaval smer. Veď jedine on dáva v smrti život a v bolesti nádej; len on uzdravuje srdce svojím odpustením a od strachu oslobodzuje dôverou.

Pozvime dnes Ježiša na loďku nášho života. Zakúsime, podobne ako učeníci, že s ním na palube sa vetry utíšia (por. v. 32) a nikdy nestroskotáme. S ním na palube nikdy nestroskotáme! A len spolu s Ježišom sa aj my staneme schopnými dodávať odvahu druhým. Veľmi potrebujeme ľudí, ktorí vedia upokojiť, avšak nie prázdnymi slovami, ale slovami života, gestami života. V Ježišovom mene možno dať pravú útechu. Odvahu žiť nedodávajú formálne a neúčinné povzbudenia, ale prítomnosť Ježiša. Povzbuď nás, Pane: keď nás ty upokojíš a potešíš, staneme sa opravdivými utešiteľmi pre iných.

A tretí Ježišov čin: uprostred búrky podáva ruku (porov. v. 31). Zachytáva Petra, ktorý vystrašený zapochyboval a topiac sa zvolal: „Pane, zachráň ma!“ (v. 30). Môžeme sa stotožniť s Petrom: sme ľudia malej viery a sme tu, aby sme úpenlivo prosili o spásu. Sme chudobní na opravdivý život a potrebujeme podanú ruku Pána, ktorý nás vytiahne zo zla. Toto je začiatok viery: zbaviť sa pyšného presvedčenia v domnení, že sme v poriadku, schopní a sebestační, a uznať, že potrebujeme záchranu.

Viera vyrastá v tejto klíme, do ktorej sa adaptujeme tým, že sme po boku tých, ktorí sa nestavajú na piedestál, ale majú núdzu a prosia o pomoc. Z tohto dôvodu je prežívanie viery v kontakte s núdznymi dôležité pre nás všetkých. Nie je to sociologická voľba, ani móda pontifikátu, je to teologická požiadavka. Znamená to uznať, že sme žobrajúcimi po spáse, bratmi a sestrami všetkých, ale zvlášť chudobných, ktorých Pán osobitne miluje. Takto naberáme ducha Evanjelia: „Veď duch chudoby a lásky je slávou a svedectvom Kristovej Cirkvi“, hovorí Koncil (Gaudium et spes, 88).

Ježiš začul Petrovo volanie. Prosme si o milosť počuť volanie toho, kto žije uprostred búrlivých vôd. Volanie chudobných: je to udusený výkrik detí, ktoré nemôžu prísť na svet, výkrik maličkých trápených hladom, chlapcov a dievčat, privyknutých na rachot bômb viac než na veselé šantenie pri hrách. Je to výkrik starých ľudí odsunutých bokom a ponechaných v samote. Je to výkrik toho, kto sa ocitá zoči-voči búrkam života bez priateľa nablízku. Je to výkrik toho, kto musí utiecť, zanechajúc dom a zem bez istoty, že niekam dorazí. Je to výkrik celých populácií, obratých dokonca i o veľké prírodné zdroje, ktorými disponujú. Je to výkrik toľkých Lazárov, ktorí plačú, zatiaľ čo zopár boháčov sa hostí s tým, čo podľa spravodlivosti prislúcha všetkým.

Nespravodlivosť je zvrátený koreň chudoby. Volanie chudobných sa stáva zo dňa na deň silnejším, ale každý deň menej počúvaným. Každý deň toto volanie silnie, no každý deň je menej vypočuté, prehlušené hrmotom nemnohých bohatých, ktorých je stále menej a sú stále bohatší.

Zoči-voči pošliapavanej ľudskej dôstojnosti sa často zostáva so založenými rukami alebo sa ruky rozhodia v bezmocnosti pred temnou silou zla. Ale kresťan nemôže stáť so založenými rukami, ľahostajne, alebo s rukami fatalisticky rozhodenými, nie. Veriaci podáva ruku, tak ako to voči nemu robí Ježiš. U Boha výkrik chudobných nachádza vypočutie. Pýtam sa: a u nás? Máme oči, aby sme videli, uši, aby sme počuli, ruky vystreté k pomoci, alebo vždy len opakujeme: „Príď zajtra?“ „V chudobných možno počuť výzvu Krista, ktorý sa mocným hlasom dovoláva lásky svojich učeníkov“ (Gaudium et spes, 88).  Žiada nás, aby sme ho spoznali v tom, kto je hladný a smädný, kto je cudzinec a pozbavený dôstojnosti, chorý či vo väzení (porov. Mt 25,35-36).

Pán podáva ruku: je to gesto nezištné, nie nútené. Tak sa to má robiť. Nie sme povolaní prejavovať dobro len tomu, kto nás má rád. Odvďačiť sa je normálne, ale Ježiš chce, aby sme išli ďalej (porov. Mt 5,46): dať tomu, kto nemá čím vrátiť, čiže milovať nezištne (porov. Lk 6,32-36). Pozrime sa na naše dni: medzi tým množstvom vecí, robíme aj niečo nezištné, niečo čo nie je za odplatu? To bude naša vystretá ruka, naše pravé bohatstvo v nebi.

Vystri k nám ruku, Pane, zachyť nás. Pomôž nám milovať tak ako miluješ ty. Nauč nás zanechávať to, čo sa pomíňa, povzbudzovať toho, koho máme v blízkosti, darovať nezištne tomu, kto je v núdzi. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mg, jb-

19 novembra 2018, 11:01