Cerca

Vatican News
Pope Francis General Audience Pápež František počas generálnej audiencie 26. septembra 2018  (ANSA)

Pri generálnej audiencii pápež zrekapituloval cestu do Pobaltia

Prinášame plné znenie katechézy pápeža Františka pri generálnej audiencii 26. septembra 2018.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V uplynulých dňoch som absolvoval apoštolskú cestu do Litvy, Lotyšska a Estónska, pri príležitosti stého výročia nezávislosti týchto Pobaltských krajín. Sto rokov, z ktorých polovicu prežili pod jarmom okupácií – najprv nacistickej a potom sovietskej. Sú to národy, ktoré veľmi trpeli, a preto na nich Pán hľadel s osobitnou láskou. Som si tým istý.

 Ďakujem prezidentom všetkých troch republík a tiež ich verejným predstaviteľom za znamenitú pohostinnosť, ktorej sa mi dostalo. Ďakujem biskupom a všetkým tým, ktorí spolupracovali na príprave a realizácii tejto cirkevnej udalosti.

Moja návšteva sa uskutočnila v značne odlišnom kontexte v porovnaní s tým, do akého prišiel sv. Jána Pavol II.; a tak mojou misiou bolo znovu hlásať týmto národom radosť Evanjelia a revolúciu nežnosti a milosrdenstva, pretože sloboda nestačí na to, aby mal život zmysel a plnosť, ak je bez lásky – lásky, ktorá vždy pochádza od Boha. Evanjelium, ktoré v časoch skúšky dodáva silu a oduševňuje v boji za oslobodenie, je v časoch slobody svetlom na každodennej ceste jednotlivcov, rodín i celej spoločnosti a je soľou, ktorá dáva chuť bežnému životu a chráni ho pred skazou priemernosti a egoizmu.

V Litve sú katolíci väčšinou, zatiaľ čo v Lotyšsku a v Estónsku prevažujú luteráni a pravoslávni, mnohí sa však vzdialili od náboženského života. Takže výzvou je posilniť jednotu medzi všetkými kresťanmi, ktorá sa už rozvíjala počas tvrdého obdobia prenasledovania. Ekumenický rozmer bol skutočne hĺbkovým obsahom tejto cesty a našiel vyjadrenie vo chvíli modlitby v katedrále v Rige a pri stretnutí s mladými v Talline.

Keď som hovoril k verejným predstaviteľom týchto troch krajín, kládol som dôraz na príspevok, ktorý dávajú spoločenstvu národov a osobitne Európe: príspevok ľudských a spoločenských hodnôt, ktoré prešli skúškou ohňom. Povzbudil som dialóg medzi generáciami seniorov a mladých, aby kontakt s „koreňmi“ mohol aj naďalej zúrodňovať prítomnosť a budúcnosť. Vyzval som k spájaniu slobody vždy so solidaritou a prijatím, podľa tradície tých krajín.

Mladýmseniorom patrili dve osobitné stretnutia: s mladými vo Vilniuse, so staršími ľuďmi v Rige. Na námestí vo Vilniuse zaplnenom mládežou bolo evidentné motto návštevy Litvy: „Ježiš Kristus, naša nádej“. Svedectvá ukázali krásu modlitby a spevu, kde sa duša otvára Bohu; radosť slúžiť druhým vychádzajúc spomedzi múrov vlastného „ja“, aby sme kráčali, schopní znovu povstať po upadnutí. Pri stretnutí so seniormi v Lotyšsku som zdôraznil úzky vzťah medzi trpezlivosťounádejou. Tí, čo prešli tvrdými skúškami, sú koreňmi ľudu, ktoré treba s Božou milosťou uchovávať, aby z nich nové výhonky mohli čerpať, prekvitať a prinášať ovocie. Výzvou pre toho, kto starne, je nezatvrdiť sa vo vnútri, ale zachovať si otvorenú a vľúdnu myseľ i srdce; a toto je možné vďaka „životodarnej miazge“ Ducha Svätého, v modlitbe a v načúvaní Božiemu slovu.

Aj pri stretnutí s kňazmi, zasvätenými a seminaristami v Litve bolo vidieť, ako je pre nádej veľmi dôležitá vytrvalosť a stálosť: byť zameraní na Boha, pevne zakorenení v jeho láske. Aké veľké svedectvo o tomto vydali a ešte stále vydávajú mnohí starší kňazi, rehoľníci a rehoľnice! Trpeli očierňovaniami, väznením, deportáciami..., avšak zostali pevní vo viere. Vyzval som, aby sme na to nezabúdali a uchovávali pamiatku mučeníkov, a tak nasledovali ich príklad.

A pokiaľ ide o pamäť, vo Vilniuse som vzdal poctu obetiam genocídy litovských Židov, presne 75 rokov od konca veľkého geta, ktoré bolo predsieňou smrti pre desaťtisíce Židov. Zároveň som navštívil Múzeum okupácií a bojov za slobodu – zotrval som v modlitbe presne v tých miestnostiach, kde boli väznení, mučení a zabíjaní odporcovia režimu. Každú noc ich zabili okolo štyridsať. Je to otriasajúce vidieť, kam až dokáže zájsť ľudská krutosť. Uvažujme nad tým.

Roky ubiehajú, režimy prechádzajú, avšak nad Bránou rannej zorničky vo Vilniuse Mária, Matka Milosrdenstva, aj naďalej bdie nad svojím ľudom ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy (porov. II. vatik. koncil, Lumen gentium, 68).

Živým znamením Evanjelia je vždy konkrétna láska k blížnemu. Aj tam, kde je tá najsilnejšia sekularizácia, Boh hovorí jazykom lásky, starostlivosti, nezištnej služby človeku v núdzi. A tak sa srdcia otvárajú a dejú sa zázraky – na púšťach klíči nový život.

Pri troch eucharistických sláveniach – v litovskom Kaunase, lotyšskej Aglone a v estónskom Talline – si svätý verný Boží ľud putujúci v týchto krajinách obnovil svoje „áno“ Kristovi – našej nádeji; obnovil si ho s Máriou, ktorá sa vždy ukazuje ako Matka svojich detí, osobitne tých najviac trpiacich; obnovil si ho ako ľud vyvolený, kňazský a svätý, v ktorého srdci Boh prebúdza milosť krstu.

Modlime sa za našich bratov a sestry v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

26 septembra 2018, 14:59