Beta verzia

Cerca

Vatican News
2018-06-13 Papa Francesco Udienza generale Pápež František počas generálnej audiencie  (Vatican Media)

Katechézy o prikázaniach: Úvod - 1. Túžba po plnosti života

Plné znenie katechézy pápež Františka pri generálnej audiencii 13. júna 2018

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je sviatok svätého Antona Paduánskeho. Kto z vás sa volá Anton? Aplauz všetkým Antonom! Ďakujem. Dnes začíname nový cyklus katechéz a jeho témou sú prikázania. Prikázania Božieho zákona. V úvode budeme vychádzať z úryvku Svätého písma, ktoré sme si práve vypočuli: o stretnutí Ježiša s mužom, s mladíkom, ktorý sa ho na kolenách

 pýta, ako môže zdediť večný život (porov. Mk 10,17-21).

V tejto otázke spočíva výzva každej existencie, aj tej našej – túžba po plnom živote, bez konca. Ako však k nemu dospieť? Ktorou cestou sa vybrať? - Žiť opravdivo, žiť šľachetným životom... Koľkí mladí sa snažia „žiť“, no uškodia si, keď idú za prchavými vecami.

Chuť žiť. Niektorí si myslia, že je lepšie vyhasiť túto vášnivú túžbu po živote, pretože je nebezpečná. Chcel by som povedať, a to osobitne mladým: naším najväčším nepriateľom nie sú konkrétne problémy, akokoľvek by boli vážne a dramatické – tým najväčším nebezpečenstvom života je zlý duch prispôsobivosti, ktorá nie je miernosťou či pokorou, ale chabou priemernosťou a ustrašenosťou.

Mladý človek, ktorý je priemerný, má budúcnosť či nie? Nie! Zostáva na mieste, nerastie, nebude mať úspech. Priemernosť či ustráchanosť. To sú tí mladí, čo majú zo všetkého strach: „Nie, ja som už raz taký...“. Títo mladí nepôjdu vpred. Chce to miernosť, odvahu, a žiadnu ustráchanosť, žiadnu priemernosť.

Blahoslavený Pier Giorgio Frassati – ktorý bol mladým človekom – hovorieval, že treba žiť a nie živoriť (porov. List Izidorovi Boninimu, 27. február 1925). Priemerní ľudia živoria. Treba odvahu k životu. Je treba vyprosovať od nebeského Otca pre dnešných mladých ľudí dar zdravého nepokoja. Nuž, u vás doma, v každej rodine, keď vidíme mladého človeka, ktorý celý deň len tak posedáva, ako uvažuje mama a otec? „Veď ten je chorý, niečo mu je“. A privedú ho k lekárovi. Je tak? Život mladého človeka je napredovanie, nepokoj, zdravý nepokoj, schopnosť neuspokojiť sa so životom bez krásy, bez farby. Ak mladí nebudú mať hlad po autentickom živote, kladiem si otázku – kam pôjde ľudstvo? Kam bude spieť ľudstvo s mladými ochabnutými, bez nepokoja? Kam bude smerovať?

Otázka toho človeka v evanjeliu, ako sme ju počuli, je vo vnútri každého jedného z nás: Ako nájsť život – hojný život – a šťastie? Ježiš odpovedá: «Poznáš prikázania» (v. 19) a cituje časť Desatora. Je to Ježišov pedagogický postup, ktorým chce priviesť na presné miesto; veď už z otázky toho človeka je jasné, že nemá plný život, hľadá viac, je nepokojný. Čo má teda pochopiť? Hovorí: «Učiteľ, toto všetko» – tieto prikázania – «som zachovával od svojej mladosti» (v. 20).

Ako sa prechádza od mladosti ku zrelosti? Keď začneme prijímať vlastné limity. Prijať vlastné obmedzenia je teda prechodom od mladosti ku zrelosti. Dospelými sa stávame vtedy, keď sa relativizujeme a sme si vedomí toho, „čo chýba“ (porov. v. 21). Tento muž bol nútený uznať, že všetko to, čo môže „urobiť“, neprekračuje istý „strop“, nejde poza istú medzu.

Aké pekné je byť mužmi a ženami! Aká vzácna je naša existencia! A predsa, je tu jedna pravda, ktorú v dejinách posledných storočí človek častokrát odmietol, a to s tragickými dôsledkami: je to pravda o jeho limitoch, o vlastných obmedzeniach.

Ježiš v evanjeliu hovorí niečo, čo nám môže pomôcť: «Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť» (Mt 5,17).  Pán Ježiš daruje naplnenie, kvôli tomu prišiel. Ten muž mal dosiahnuť prah ku skoku smerom tam, kde sa otvára možnosť prestať žiť pre seba samých, pre svoje vlastné diela, vlastné dobrá a – práve preto, že chýba plnosť života – zanechať všetko, aby nasledoval Pána. Ako dobre vidieť, že v nesmiernom a úžasnom záverečnom Ježišovom pozvaní nie je ponuka chudoby, ale bohatstva – toho skutočného: «Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!» (v. 21).

Ak by sme si mohli vybrať medzi originálom a kópiou, kto by si len vybral kópiu? Tu je tá výzva: nájsť originál života, a nie kópiu. Ježiš nám neponúka náhradky, ale pravý život, pravú lásku, pravé bohatstvo! Ako nás mladí ľudia majú nasledovať vo viere, ak nás nevidia vyberať si originál, ak nás vidia privyknutých len na polovičné miery? Je nepekné nájsť polovičatých kresťanov, kresťanov – dovolím si výraz – „zakrpatených“, ktorí rastú len po určitú mieru a potom už dosť – kresťania so zakrpateným, uzavretým srdcom. Je to nepekné. Potrebujeme príklad niekoho, kto nás pozýva ísť „ponad“, pozýva nás k niečomu „viac“, k rastu. Svätý Ignác to nazýval „magis“  - «zápal, horlivosť v činoch, ktorá burcuje ospalých».

Cesta k tomu, čo chýba vedie cez to, čo tu je. Ježiš neprišiel zrušiť Zákon či Prorokov, ale dať im naplnenie. Musíme začať od reality, aby sme urobili skok k „tomu, čo chýba“. Musíme skúmať to zvyčajné, aby sme sa otvorili pre to nezvyčajné.

V týchto katechézach uchopíme Mojžišove tabule ako kresťania, držiac za ruku Ježiša, aby sme prešli od ilúzií mladosti k pokladu, ktorý je v nebi, kráčajúc za Ježišom. V každom z týchto starobylých a múdrych zákonov objavíme otvorené dvere k Otcovi, ktorý je na nebesiach, aby nás Pán Ježiš, ktorý ich prekročil, priviedol k pravému životu. K jeho životu. K životu Božích detí.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-

13 júna 2018, 14:32