Sv. Jozafát (1): Detstvo a mladosť

V tomto roku si pripomíname 400 rokov od mučeníckej smrti svätého Jozafáta, arcibiskupa a veľkého apoštola jednoty kresťanov. Toto jubileum je vhodnou príležitosťou, aby sme si jeho život a činnosť priblížili krátkym cyklom našich príhovorov.

Rodiskom Jozafáta bol Vladimír Volynský, jedno z najstarších miest Ukrajiny, ktoré sa nachádza na Volyni, asi 15 km od poľských hraníc. Hoci presný rok jeho narodenia nepoznáme, najviac historikov a jeho životopiscov sa prikláňa k roku 1580. Pri krste dostal meno Ivan. Rodina nebola síce bohatá, bola však v meste vážená. Otec bol kupec a zároveň mestský radca, čo malo za následok, že bol často na cestách. Hlavná výchova malého Ivana ležala teda na pleciach matky. Mama ho často brávala do chrámu svätej Paraskevy a bola mu prvou učiteľkou duchovného života.

K detským rokom Ivana sa viaže jedna udalosť, o ktorej on sám nikdy nerozprával. Zveril sa s ňou iba svojmu dlhoročnému priateľovi a zároveň spovedníkovi, o. Gennadijovi Chmeľnickému. O čo išlo? Jedného dňa priviedla mama malého Ivana do chrámu. Pri veľkom kríži vysvetľovala chlapcovi, že muž ukrižovaný na ňom je Boží Syn, ktorý takto zomrel, aby zachránil ľudstvo. A vtedy sa to stalo. Z boku Ukrižovaného vyletela akoby iskra a zasiahla srdce malého Ivana do takej miery, 

že to až fyzicky pocítil. Keď oveľa neskôr Jozafát hovoril o tejto udalosti o. Gennadijovi, zakončil rozprávanie takto: „Odvtedy som si všetky liturgické bohoslužby tak obľúbil, že som si ich osvojil a za takmer 30 rokov môjho života si nespomínam, žeby som niekedy vynechal cirkevné pravidlo (t.j. liturgiu hodín).“ Tu treba spomenúť, že Ivan poznal bohoslužby ako utiereň, večiereň či hodinky naspamäť a práve tieto modlitby z veľkej časti formovali jeho duchovný život. Okrem modlitby ako takej boli preňho bohoslužby školou teológie a spirituality. Od detstva prejavoval čestnosť, dobrotu, skromnosť a usilovnosť v učení, takže mnohí zvedavo pozorovali, čím bude tento chlapec až vyrastie.

Keď mal Ivan Kuncevič 16 rokov, opustil rodný dom. Rodičia v snahe zabezpečiť mu budúcnosť, poslali ho do Vilniusu, v tom čase hlavného mesta litovského kniežatstva. Ivanov otec sa totiž dohodol so svojím priateľom, taktiež kupcom, Hyacintom Popovičom, že chlapca vezme k sebe do mesta, kde sa môže vyučiť kupeckému remeslu, aby kráčal v šľapajách svojho otca. Ivan bol učenlivý a spoľahlivý, ukazoval sa ako nádejný učeň, no jeho učiteľ Popovič rýchlo pochopil, že z chlapca zrejme kupec nebude. Len čo mal Ivan trochu voľného času, už si sadal niekde do kúta s knihou v ruke a čítal. Kariéra kupca mu bola cudzia. Túžil po Bohu. To občas vyvolávalo aj hnev jeho živiteľa, vyčítal mu jeho lásku k štúdiu, kontroloval ho pri práci a neraz, keď ho našiel s knihou v ruke, vytrhol mu ju a zahodil do kúta. Ivan sa takto ocitol akoby na križovatke, kde sa bolo treba rozhodnúť, ktorou cestou ísť. Na jednej strane nechcel sklamať svojho otca ani svojho nového opatrovníka, na druhej strane však túžil po poznaní a duchovnej dráhe.

Keď šestnásťročný Ivan prišiel do Vilniusu, mohlo sa mu zdať, že sa ocitol v Babylone. Už vtedy bolo mesto veľké, multikultúrne a multietnické. Popri kresťanoch pravoslávnej a katolíckej denominácie, objavila sa aj tretia, čerstvá verzia kresťanstva – protestantizmus. Práve táto nová forma si získavala veľa priaznivcov, keďže pravoslávne duchovenstvo, ale ani katolícke, nebolo na takej výške, ako by sa patrilo. A ešte jedna nová skutočnosť sa objavila na scéne: práve v tom čase pravoslávni biskupi na čele s metropolitom Hypácijom uzavreli úniu, jednotu s Rímom, s rímskym pápežom, známu ako Brest-Litovská únia. Kresťanstvo v byzantskom rúchu malo odrazu dve verzie: zjednotenú, katolícku a nezjednotenú pravoslávnu. Toto všetko sa dialo pred očami mladého Ivana, ktorý sa v tejto situácii potreboval zorientovať a vybrať si. Napriek tomu, že biskupi úniu podpísali, ľud ovplyvňovaný šľachtou z väčšej časti ostal aj naďalej pravoslávnym. Pravoslávna komunita mala vo Vilniuse ako centrum chrám Svätého Ducha, ktorý bol v nedele a sviatky preplnený a bohoslužby sa v ňom konali so všetkou pompéznosťou. Zjednotení, nazývaní tiež uniáti, mali svoje stredisko v chráme Presvätej Trojice, kam v nedeľu prichádzalo na bohoslužby sotva dvadsať veriacich. A predsa, mladý Ivan, ktorý tak veľmi miloval bohoslužby a ich krásu, našiel svoje miesto v tomto skromnom chráme, kde sám viedol spev, plnil službu zvonára, prisluhoval, čítal a chrám takmer neopúšťal. Skrátka  cítil, že tam je doma.