Duchovný zápas (8): Prázdna sláva

Milí poslucháči,

dnešným príhovorom uzatvárame náš cyklus o ôsmych hlavných nerestiach. 

Poslednou z nich je sestra pýchy, nazývaná márnivosť, prázdna sláva či ješitnosť. Jej nebezpečenstvo spočíva v tom, že dokáže zničiť všetky dobré skutky a s námahou vybudované cnosti, pretože hľadá slávu u ľudí. Ba dokonca i ona sama sa môže vydávať za cnosť. Človeku, ktorého ovláda márnivosť, málo záleží na tom, akým je v Božích očiach. Zato mu však veľmi záleží na tom, ako ho vnímajú ľudia.

Sv. Ján Kassián poznamenáva, že táto neresť má mnoho foriem, no v podstate ju možno zredukovať na dva druhy: Prvý druh prázdnej slávy predstavuje vyzdvihovanie telesných dobier. Človek sa vynáša pre dobrá, ktoré vlastní, alebo si myslí, že ich vlastní, s túžbou byť videný, obdivovaný a vážený. Zakladá si na svojom vystupovaní, stavbe tela, všíma si svoj vlastný hlas, gestá, ale aj fyzickú zručnosť. Druhá forma prázdnej slávy spočíva v túžbe byť uznávaný pre duchovné dobrá, pre dosiahnuté cnosti, úspešne zvládnutý pôst; podľa slov Kassiána, diabol sa istým spôsobom teší z toho, že človek napreduje v cnostiach, lebo ho môže priviesť k márnej sláve. Opisuje ju takto:

„Uvážte skazenosť tejto nešťastnej vášne a zistíte, že až po hrob sa ona bude honosiť svojimi skvelými šatami, voňavkami, prepychom a inými podobnými márnosťami. Ak sa zlému duchu nepodarilo naočkovať márnivosť novými a priliehavými šatami, snaží sa naviesť na nosenie chudobných a hrubých šiat. Ten, koho nezmiatli pocty, vyžíva sa vo vlastnej pokore. Kto nespyšnel pre svoje poznanie a výrečnosť, začne si zakladať na svojom dlhom mlčaní. Verejný pôst môže vzbudiť márnivosť a cítime ju tiež v pôste, ktorý je utajovaný, aby nebol predmetom chvály. Mních, ktorý sa nechce modliť dlho pred spolubratmi, aby ho nepozorovali, napokon v duchu obdivuje seba samého, že sa mu podarilo ukrývať sa.“ Níl z Ancyry varuje mníchov pred márnivosťou takto: „Ak máš dojem, že so svojím telom zaobchádzaš tvrdo, prísne a namáhavo, o to viac sa uponíž v srdci, pohrdni sebou samým a pokladaj sa za nič, lebo ak si márnivosť v tebe vytvorí priestor, budeš mlieť namiesto zrna žihľavu a tvoje námahy vyjdú nazmar.“

Neresť márnivosti prenasleduje človeka po celý život. Ján Kassián ju prirovnáva k cibuli. Hovorí: „Naši otcovia veľmi dobre prirovnávali túto neresť k cibuli; akonáhle odstránime jednu vrstvu, nájdeme ďalšiu a márne pokračujeme, stále nachádzame ďalšiu vrstvu. Tí, čo sa utiahli do samoty len preto, aby sa vyhli márnivosti, neutiekli pred jej prenasledovaním a často čím viac niekto uteká zo sveta, tým viac je vystavený jej útokom. Jedného pokúša nepriateľ preto, lebo je vytrvalý v práci, ďalšieho preto, že ochotne poslúcha a iného zasa pretože je pokornejší než jeho spolubratia. Niekoho prenasleduje pre poznanie, ktoré má, iných zasa pre ich štúdiá a iných pre ich dlhé bdenia. Snaží sa zraniť duše ich vlastnými cnosťami a usmrtiť ich priamo v tom, čo je základom ich života.“

Ako túto neresť krotiť? Ako túžbu po prázdnej sláve oslabiť? Rada otcov je nasledovná: „Ak nás ľudia začnú chváliť, alebo skôr klamať svojimi chválami, spočítajme si v duchu svoje hriechy. Potom spoznáme, že naozaj nie sme hodní toho, čo sa o nás hovorí, alebo čo sa koná na našu počesť.“ Účinnými liekmi na vášeň prázdnej slávy je túžba ostať nepozorovaný, láska k tomu, čo si ostatní vážia málo, láska k nepriateľom, úcta ku všetkým. V každom prípade tento boj skončí až smrťou, preto je ustavičná bdelosť stále na mieste.

Na záver nášho cyklu o nerestiach iba dodám, že nás sprevádzajú až po hrob a nik nemôže s istotou povedať, že sa ich úplne zbavil, no viac než zápasiť s neresťami, sme pozvaní pestovať cnosti sťa nádherné kvety, ktoré krášlia nielen našu dušu, ale príjemne voňajú aj tým, s ktorými sa stretávame.