Duchovný zápas (7): pýcha

Milí poslucháči, pomaličky sa dostávame k záveru nášho cyklu o ôsmych hlavných nerestiach. Predposlednou, o ktorej si dnes krátko povieme, je pýcha. Niekto sa môže zadiviť a opýtať, prečo neresť pýchy je v zozname nerestí až na konci, keď mnohí sú zvyknutí na to, že zoznam siedmych hlavných hriechov pýchou práve naopak začína. Jedno i druhé je správne a poučuje nás o tom mních Ján Klimak na príklade vzatom z prírody: „Často sa stáva  - hovorí – že húsenica vyrastie a zmení sa na motýľa, ktorý má krídla a vyletí do vzduchu. Podobne aj samoľúbosť, potom čo dosiahla najvyšší stupeň kam môže stúpať, porodí pýchu a to je hlava i vrchol všetkých nerestí.“

Pýcha sa môže prejavovať v dvoch formách: vo vzťahu k inému človeku a vo vzťahu k Bohu. Prvá forma spočíva v tom, že človek si o sebe namýšľa, že prevyšuje všetkých ľudí či prinajmenšom niektorých, preto si vyberá, koho si bude vážiť, ctiť a koho je ochotný poslúchať, a tiež si sám určuje, koho odpíše a kým bude pohŕdať. Nebezpečenstvo tejto pýchy však spočíva v tom, že človek napokon odpíše všetkých ľudí v záujme vlastnej nezávislosti, až napokon odmietne aj samého Boha ako nepotrebného, ktorého bude vnímať ako prekážku či dokonca poprie jeho existenciu.

Táto forma pýchy je už diabolská; pre ňu boli Lucifer, anjel svetla a jeho prívrženci zvrhnutí z neba do večnej priepasti. Mních Ján Kassián o tom hovorí: „Satan uveril tomu, že jas múdrosti a krásu cností, ktorými ho ozdobila milosť Stvoriteľa, má zo svojej prirodzenosti. Omámený touto myšlienkou, že je podobný Bohu, vzdal sa svojej dôvery v neho mysliac si, že je sebestačný.“

Okrem svojich dvoch foriem sa pýcha môže prejavovať aj dvoma spôsobmi: Podľa Doroteja z Gazy prvý spôsob je vlastný viac ľuďom žijúcim vo svete. Človek sa môže povyšovať nad iného kvôli tomu, že je bohatý a môže si viac dovoliť, alebo oplýva fyzickou krásou, vyšportovaným telom, vysokou inteligenciou, spoločenským postavením, krásne spieva, má uhladené spôsoby a pod.  Druhý spôsob sa môže prejaviť skôr u  pustovníkov, mníchov či u tých, ktorý chcú viesť dobrý duchovný život. Tu môžeme hovoriť o duchovnej pýche.

V tomto prípade je zasa človek pyšný na to, s akou  ľahkosťou dokáže znášať tvrdé pôsty, kým jeho spolubratia si nedokážu odoprieť ani nevyhnutné minimum. Takí ľudia sa chvália svojimi duchovnými pokrokmi; hlbokými duchovnými skúsenosťami, ba až mystickými zážitkami; sú nesmierne potešení, keď ich iní prosia o duchovné vedenie a vydávajú sa za ľudí s mimoriadnymi charizmami, skrátka: sú vyvolení. Samozrejme, takíto ľudia vyjadrujú Bohu vďaku a chválu za to, že urobili také pokroky v duchovnom živote, zabúdajúc na to, že práve pred týmto typom ľudí nás Ježiš varoval podobenstvom o mýtnikovi a farizejovi. Veď práve farizej je ukážkou človeka, ktorý sa chváli svojou domnelou dokonalosťou.

Taktika, ktorou nás diabol zvádza k tejto vášni, je túžba poučovať ostatných, chcieť zaimponovať, preceňovanie seba samého, záľuba v počúvaní vlastného prejavu, vzbudzovanie výčitiek svedomia u iných. A pretože na každú neresť nám Pán dáva k dispozícii aj liek, neresť pýchy sa lieči pokorou.

Túto vznešenú cnosť nám pomáha pestovať myšlienka na posledný súd a posledné veci, tiež láska k Bohu, askéza i zachovávanie poriadku. Abba Ján položil otázku: „Kto predal Jozefa?“ Jeden z bratov odpovedal: „Jeho bratia“. Starec na to: „Nie, predala ho jeho vlastná pokora. Mohol totiž povedať: „Som ich brat!“, a mohol sa zdráhať. On však ticho stál a pokorou predal seba samého. A táto pokora ho postavila na čelo Egypta.“

„Pokorný človek – hovorí svätý Augustín – nemôže škodiť. Naopak pyšný človek nedokáže byť nevinný. Čím sa vystatuješ? Si červ a zajtra zomrieš. Ó, pyšný smrteľník! Mal by si sa červenať pred diablom, lebo on, aj keď je pyšný, je nesmrteľný, je to duch, aj keď je zlý. Hoci je pyšný, nie je prach a popol. Nebuď preto pyšný; veď všetko to dobré, čo máš, máš od toho, ktorý ťa utvoril.“

Jedna zo židovských legiend si kladie rečnícku otázku: prečo Pán Boh stvoril človeka až úplne nakoniec? A odpovedá: Je to preto, aby sa človek nikdy nevyvyšoval, ale vždycky, keď sa objaví pokušenie pýchy, aby sám sebe povedal: Čo sa vyvyšuješ? Veď ešte aj mucha a komár boli stvorené skôr ako ty!