P. Dufka SJ: Potrebujeme duchovné materstvo

Preto by som chcel venovať pozornosť ženám, ktoré sa nechali inšpirovať príkladom Panny Márie a stali sa duchovnými matkami.  Ide o ženy, ku ktorým by sme mohli priradiť prívlastok „zabudnuté“  nielen pre mnoho stáročí, ktoré nás delia od ich života, ale i preto, že si zvolili tichý, ukrytý spôsob,  ktorým chceli šíriť dobro okolo seba.  

Sv. Makrína sa narodila v roku 327 na území dnešného Turecka.

 Táto oblasť je známa i pod názvom Kapadócia, odkiaľ pochádzajú známi kapadócki otcovia, o ktorých sme pomerne dobre informovaní. O žene, ktorá bola sestrou dvoch z nich, sv. Bazila Veľkého a sv. Gregora  Nysského, vieme oveľa menej. No i napriek tomu mala podstatný vplyv na ich duchovný život.

Makrína bola najstaršou z viacerých detí Emmelie a Bazila. Pripravovala sa na manželstvo, ale po nečakanej smrti svojho snúbenca a po odchode do večnosti svojho otca sa rozhodla venovať duchovným hodnotám. Spolu so svojou matkou Emmeliou sa stala pilierom rodiny a mala podstatný vplyv na svojich súrodencov. Vďaka Makríne  Bazil a Gregor, budúci biskupi a učitelia Cirkvi, prijali sviatosť krstu a nastúpili na cestu duchovných hodnôt. V ich biografii sa uvádza, ako ich prílišné sebavedomie a pýchu po návrate zo štúdií z Atén musela ich sestra okresať a korigovať.   

Vďaka Makríne Bazil, tento budúci velikán ducha, napísal už v mladom veku pravidlá spoločného života, ktoré sa rodina podujala zachovávať. Išlo o krátke a dlhé pravidlá, ktoré boli základom regule spoločného života rehole baziliánov. Rodina, ktorej hlavný tón udávala Makrína, sa stala akousi školou čností, ktorá mala dosah na ďalšie kresťanské rodiny v okolí. Vďaka tejto žene vznikol prvý dom duchovných cvičení, v ktorom mala svoje miesto i záhrada na meditáciu Božieho slova.

Zaviedla i spoločné modlitby, ktoré mali v priebehu dňa pevne stanovené miesto. Súčasťou ich rodinnej disciplíny bola askéza a chudoba. Nielenže sa zbavovali materiálneho nadbytku, ale postupne eliminovali všetku pýchu a zlobu, ktoré sa chcú udomácniť v srdci každého človeka.  Gregor neskôr o svojej sestre napísal: „Tak, ako sa zlato čistí v ohni, tak ona sama prešla takouto očistou a cez ňu celá naša rodina.“ Makrína bola známa svojou múdrosťou , ktorá však nespočívala len v dobrých radách, ale i dobrom srdci, v ktorom sa našlo miesto pre každého, kto to potreboval.

Silné svedectvo viery Makrína zanechala za sebou i v posledných dňoch života. Prestala hovoriť a chcela byť v tichu. Obrátila sa smerom na východ a v poslednej chvíli života vystrela ruky, akoby chcela privítať milovanú osobu.    

Sv. Melánia sa narodila v Ríme v roku 383. Pochádzala z bohatej rodiny. Pomerne mladá sa vydala za bohatého Rimana Piniana. Spolu mali dve deti, ktoré však ešte v detskom veku zomreli. Obaja manželia sa rozhodli venovať charitatívnej činnosti. Napriek vysokému spoločenskému postaveniu začali pomáhať v nemocniciach i vo väzniciach. Nepomáhali len fyzicky, ale začali vykupovať otrokov a  ľudí z väzenia, ktorí sa tam dostali z dôvodu neschopnosti zaplatiť dlh. Mali nesmiernu sympatiu k mníšskemu stavu. Mníchov Melánia považovala za vzor kresťanského života a aby podporila ich spôsob života, kúpila pre nich niekoľko malých ostrovov neďaleko Konštantinopolu. Mala mimoriadne silnú intuíciu a bola veľmi prezieravá. Krátko pred Alarikovým vpádom a zničením Ríma predala všetok majetok a s manželom odcestovala do Afriky, kde pokračovala vo svojej charitatívnej činnosti. Vďaka nej a osobnému priateľstvu s biskupom Augustínom založila v Tagaste nový kláštor.

Melánia mala zmysel pre kontemplatívny život. Bola veľmi disciplinovaná a pracovitá. Každý deň písala svoje duchovné reflexie a zaoberala sa čítaním duchovných otcov. Bola natoľko fascinovaná eremitmi, že sa rozhodla vyskúšať si tento spôsob života. Niekoľko rokov žila v úplnej samote a izolovanosti. Práve v tomto období si zamilovala Sv. písmo, ktoré neustále čítavala, ale ktoré postupne vstupovalo do jej srdca a postupne ju menilo. Posledné roky života prežila vo Svätej zemi. Mala nesmiernu túžbu nielen Krista poznávať prostredníctvom Písma, ale túžila dotýkať sa miest, kde prežil svoj pozemsky život.

Zomrela na Vianoce v roku 439. Na jej pohrebe sa zúčastnili najväčšie osobnosti duchovného a asketického života tých čias a bola to skutočná manifestácia viery.  

Sv. Syncletika sa narodila v egyptskej Alexandrii vo 4. storočí. Spočiatku nemala vyjasnenú otázku svojho povolania, ale nečakaná smrť jej bratov urobila na ňu taký dojem, že zrušila pripravované zásnuby a vybrala si nebeského ženícha.

Veľmi často sa jej životné osudy pripodobňujú k sv. Antonovi Pustovníkovi a dokonca je veľmi pravdepodobné, že sv. Atanáz, ktorý napísal životopis sv. Antona, bol autorom i životopisu sv. Syncletiky. Po smrti svojich rodičov sa podobne ako Anton utiahla do samoty. Postihlo ju veľa fyzických ťažkostí, ktoré však mali duchovnú podstatu. Podobne ako Anton i Syncletica poznala dobre stratégie zlého ducha a snažila sa ich popísať na základe svojich skúseností. Hovorila o tom, že akákoľvek nenápadná zlá myšlienka má pôvod v zlom duchu. Varovala pred duchom zmyselnosti a pýchy, ktorí sa podľa nej ako prví zmocnia človeka a zanechajú stopy smútku a straty tichej radosti.

Preto odporúča, aby sa každý človek obrnil čnosťami, z ktorých prvé miesto patrí čnosti pokory. Používa archaický obraz, ktorý je modernému človeku málo zrozumiteľný. Píše: „Tak, ako nie je možné konštruovať loď bez klincov, tak je nemožné zachrániť svoju dušu bez pokory.“ Jednu zo zásad, ktorou sa riadila, vyjadruje nasledujúca veta:  „Nič nemôže ubližovať tomu, kto si sám neubližuje.“ To znamená, že  človeka môže postihnúť choroba, útoky najbližších, zloba, nešťastie atď. Tieto však  môžu útočiť len zvonka, ale pokiaľ vnútro človeka zostane čnostné a neosvojí si ich,  nemôžu mu ublížiť.    

Posledné chvíle života Synkletika prežila v ťažkej chorobe, ale nesťažovala si. Viac ako  ústami  začala rozprávať svojím utrpením. Ako sama povedala, jediné lieky, ktoré v tomto stave pomáhajú, sú pevnosť, vznešenosť duše a vedomie prechodu do večnosti. Posledné slová, ktoré povedala, boli tieto: „Prečo hľadáte to, čo je zdanlivé,  a ignorujete to, čo je ukryté?“

V prvých storočiach kresťanstva sa i vďaka týmto ženám rozšírila úcta k Panne Márii a s ňou súvisiace duchovné materstvo. Túto úctu potvrdzuje i veľké množstvo mariánskych ikon, z ktorých každá má svoj názov. Názov, ktorý odráža pomoc Panny Márie v rôznych situáciách. Takto poznáme ikonu Salus Populi Romani – záchrana rímskeho  ľudu,  Pokrov – Ochrana Panny Márie, Matka nehy alebo Matka mlčania. Milí priatelia, nech nám príklad týchto žien a príhovor Panny Márie pomôže k nadobudnutiu duchovného materstva a otcovstva, ktoré naše okolie potrebuje[1].

[1] Porov. Laura Swan, The Forgotten Desert Mothers, New Jersey 2001, 128-149.