P. Dufka SJ: Statočne nesený kríž

Preto ani Ježišovo utrpenie nemôžeme redukovať iba na bolesť. Neznáša utrpenie ako obyčajná obeť alebo ako literárny či filmový hrdina, ale ako Boží Syn. Každý moment svojho utrpenia prežíva inak, než druhí odsúdenci na smrť. Jeho utrpenie nie je najväčším utrpením v dejinách ľudstva. Sú ľudia, ktorí trpeli viac ako on, sú ľudia, ktorí trpeli oveľa dlhšie ako Ježiš. Ale iný je spôsob a motív, ako a pre ktorý toto utrpenie znáša. Utrpenie a bolesť znáša ako Boží Syn. Jeho kríž je miestom stretnutia s Nebeským Otcom.  

A toto je dôležité posolstvo pre všetky naše utrpenia a kríže. Ani v našom prípade nejde len o bolesť. Kríž nie je test našich asketických či vôľových schopností. Je testom nášho vzťahu k Bohu. I my ho môžeme prežívať ako Božie deti, ako jeho synovia a dcéry. I z našich krížov môže prebleskovať zmŕtvychvstanie.      

Sú kríže, ktoré preberáme dobrovoľne, viac-menej kvôli nášmu osobnostnému rastu. Ony nemajú zmysel sami v sebe, ale vždy sú zamerané na nejaký cieľ. Na štúdium, prácu alebo napríklad na sebazdokonalenie či vylepšenie prostredníctvom disciplíny. Na lepšie disponovanie seba samých pre službu v rodine či v prostredí, v ktorom  žijeme.   

Sú kríže, ktoré treba dočasne niesť a ktoré neskôr z nášho života zmiznú. Pre  mnohých je osamelosť krížom, no po čase dokáže človek nadobudnúť priateľov a dokonca i osamelosť vie zmeniť na užitočnú samotu. Podobne je to i so stratou blízkej osoby, ktorá sa na začiatku zdá neznesiteľným krížom. Avšak po istom čase udalosť stratí na svojej boľavej intenzite a človek si postupne zvykne na novu situáciu.  

Avšak pravidlom ľudskej existencie, pravidlom, ktoré nemá výnimku, je to, že sú utrpenia a je tu smrť, ktorým sa jednoducho nemožno vyhnúť a ktoré sú trvalou súčasťou nášho života. V každom povolaní sa po istom čase objavia ťažké momenty a človek je neraz zaskočený ich intenzitou. Mnohokrát sa vynoria tam, kde by ich vôbec nečakal. Tvárou v tvár krížu či utrpeniu človek neraz hľadá únikovú cestu alebo cestu ľahšieho odporu. Často zuteká a kríž odhodí, mysliac si, že sa ho zbavil. Toto je neraz spoločný menovateľ rozvodov či odchodov z rehoľných spoločenstiev. Lenže takto odhodený kríž sa vráti v novej, často intenzívnejšej podobe. Niekedy je ešte ťažší, boľavejší, zaťažený váhou nevery, zlyhania a zbabelosti. Kríže a utrpenia, ktoré patria do kategórie nášho povolania, poslania či misie, nemožno odhodiť, možno ich len statočne niesť. Vždy nás to stojí veľa námahy, ale táto námaha je zmysluplná. Ba čo viac, takýto postoj k utrpeniu a krížu človeka zušľachťuje, dodáva mu dôstojnosť, ba dokonca ho posväcuje.

Ján Chryzostom si všíma trojaký aspekt statočne nesených krížov.  Očistný, pedagogický a osobnostný.

1.  Očistný aspekt: Vo sv. Písme čítame: „Prijímaj všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia” (Sir 2, 4 - 5).

V spirituálnej teológii hovoríme o morálnom očisťovaní, o očisťovaní svedomia a očisťovaní srdca i o očisťovaní zmyslov a citov.

Jedno z našich slovenských porekadiel hovorí: „Zlato sa probuje v ohni a priateľ v nešťastí.“

Očisťovanie vo všetkých týchto príkladoch nie je akási činnosť navyše, ale dobrá reakcia  na udalosti, ktoré z Božej prozreteľnosti vstúpia do nášho života.                 Raz som bol pri lôžku mladej ženy, ktorá zomierala na rakovinu. Ako každý mladý človek i ona mala veľa plánov, túžob do budúcnosti. V priebehu niekoľkých týždňov sa všetkého postupne vzdala a svoj stav komentovala prekvapujúcou poznámkou: „Pán má očistil od všetkých mojich túžob, aby som túžila iba po Ňom. Aby som Jeho postavila na piedestál.“      

2. Pedagogický aspekt: Podľa Ján Chryzostoma naše vlastné utrpenia nás robia citlivými na utrpenia druhých ľudí a naše kríže nám otvárajú oči srdca, aby sme videli kríže iných.

Utrpenie je akoby stálym výkričníkom krehkosti nášho života. Pripomína nám a učí nás nezabúdať na to, že náš pozemský život je časovo obmedzený a že nemáme zabúdať na ten večný. V mníšskej tradícii namáhavá práca a postupné ubúdanie síl patrilo do tejto kategórie nesenia krížov, ktoré ešte podčiarkoval pozdrav: Memento mori – pamätaj na smrť.      

Dodnes si pamätám, ako sme počas štúdia teológie pomáhali na rôznych oddeleniach v nemocnici. Stretnutie s ľudským utrpením, ktoré silne kontrastovalo so zabezpečeným životom seminaristu, bolo pre mňa novou školou. Stretával som sa i s bolesťou príbuzných, ktorí  z izby svojich blízkych  neraz odchádzali so smútkom či slzami v očiach. Myslím, že z týchto chvíľ som sa naučil viac, ako z kníh či prednášok na Teologickej fakulte.  

3. Osobnostný aspekt: Ján Chryzostom je presvedčený o tom, že nesenie krížov človeka zušľachťuje a robí ho podobným  Kristovi, ktorý nás svojím krížom vykúpil.  Toto je dôvod, prečo ho uchovávame v našich domovoch, prečo sa nachádza na rázcestiach, cintorínoch či kostoloch. Týmto znakom značíme naše čelá, naše mysle, ale predovšetkým naše srdcia.[1] Tento znak odháňa nepriateľov našej duše a nás samotných posilňuje.  V jednej zo svojich homílií tento cirkevný otec ďalej píše:  „Nejestvuje človek, ktorý by nemal skúsenosť s utrpením. Ak nie dnes, zajtra alebo v krátkej budúcnosti sa celkom isto s utrpením stretne každý človek. Ako nie je možné, aby navigátor na rozbúrenom mori neprežíval isté obavy, tak nie je možné, aby človek, ktorý žije na tomto svete, neprežíval obavy z neseného kríža. Avšak tak, ako sa majstrovstvo navigátora prejaví práve na rozbúrenom mori, tak i hodnota a veľkosť človeka zažiaria práve pri nesení kríža.

Milí priatelia,

v živote neraz stretávame tzv. šikovných ľudí, ktorí vedia vyťažiť z každej situácie pre svoj ekonomický či spoločenský prospech. Buďme i my šikovní ľudia a učme sa  vyťažiť z každých ťažkostí a krížov duchovný prospech. Nech nám k tomu pomôže Svätý  týždeň, do ktorého Palmovou

[1] Porov. La teologia dei padri II, Città nuova, Roma 1975, 140