Hľadaj

Vatican News

Ako zomrel mukačevský biskup bl. Teodor Romža (1911 - 1947)

V posledný deň októbra si pripomíname výročie mučeníckej smrti, a teda deň narodenia sa pre nebo mukačevského biskupa, dnes už blahoslaveného Teodora Romžu.
Rubrika pre gréckokatolíkov, pripravil o. Marko Durlák

Podrobnosti o jeho posledných chvíľach nám zachoval vtedajší provinciál baziliánov v Prešove, o. Sevastijan Sabol. V jeho spomienkach čítame:

„Sovietska moc už skonfiškovala všetky cirkevné budovy a nehnuteľnosti, zabrali už aj baziliánske kláštory, pätnásť našich kňazov vyviezli do svojich koncentračných táborov, troch rozstrieľali, mnohých uväznili a samému biskupovi hrozili represiami. Bolo rozhodnuté o jeho fyzickej likvidácii, chýbala len príležitosť.

Tá sa naskytla dňa 26. októbra 1947, keď biskup Romža posviacal obnovenú cerkev v obci Lavky, neďaleko Mukačeva. Poobede celú obec obkolesilo väčšie množstvo sovietskeho vojska. Pretože biskup videl v tom nebezpečenstvo, neodvážil sa odísť z obce. Odišiel až na druhý deň.

Ale na ceste do Užhorodu, keď koč s biskupom, dvoma kňazmi a dvoma seminaristami vyšiel na širokú betónovú cestu, vyrútilo sa zozadu veľké vojenské nákladné auto a v plnej sile narazilo na biskupov koč, aby to vyzeralo ako nešťastná náhoda. Koč sa rozletel na triesky, obidva kone boli zabité, biskup, kňazi a seminaristi, čo boli s ním, poleteli do priekopy. Sovietski vojaci všetkých začali biť tyčami po hlavách, ale utiekli, lebo v blízkosti sa ukázali nejakí dedinčania.

Dobrí ľudia, čo šli touto cestou zodvihli biskupa zakrvaveného a v bezvedomí  i jeho zranených spoločníkov a odviezli ich do nemocnice v Mukačeve.  Postupne biskup Romža prichádzal k sebe. A práve, keď sa začínal už lepšie cítiť, 29. októbra sa nečakane objavila nová zdravotná sestra, ktorá bola od začiatku všetkým podozrivá. Celý čas sa tlačila do izby, kde ležal biskup, hoci jej bolo niekoľkokrát povedané, že tam nie je potrebná.

V piatok ráno, 31. októbra, sa biskup vyspovedal, 

ale prijať Eucharistiu nemohol. Preto prosil kňaza, aby mu priniesol eucharistiu iba preto, aby sa mohol  aspoň pomodliť pred Eucharistickým Spasiteľom. Ale v ten istý piatok riaditeľ nemocnice, Rus, prikázal všetkým zdravotným sestrám opustiť chirurgické oddelenie, kde ležal biskup. Sestry sa čudovali takému nariadeniu, lebo ešte nikdy sa nestalo, aby služba, ktorá má dozerať na ťažko chorých, mala opustiť svojich pacientov a ísť spať.

Ale príkaz je príkaz. Všetci odišli okrem jednej zdravotnej sestry, ktorá mala zlú predtuchu, že biskupovi hrozí veľké nebezpečenstvo. Sestra si všimla, že riaditeľ, Rus i nová podozrivá ošetrovateľka  začali spoločne často vchádzať do izby vladyku.

Na konci chodby bola izba pre službukonajúcich. Akýsi lekár alebo službukonajúci, ktorý mal nočnú službu, tam zadriemal nad knihou. Zobudil ho telefón a v telefóne sa ozval ktosi z NKVD z Užhorodu:

„Biskup už zomrel, alebo ešte žije?“ 

Službukonajúci z ospalosti alebo zo strachu nepochopil hneď otázku a spýtal sa: „Čo? Čože?“ Z Užhorodu zaznela tá istá otázka: „Biskup už zomrel?“ Teraz už službukonajúci prišiel k sebe, pochopil a uvedomil si hroznú situáciu. Biskup sa očividne zotavoval a tu NKVD hovorí o jeho smrti. Vystrašený ticho položil slúchadlo a utiekol z izby, aby sa nikto nedozvedel, že to práve on zdvihol telefón.

Medzitým Rus a nová ošetrovateľka vchádzali a vychádzali z izby biskupa. Keď tak raz vyšli a dlhší čas sa nevracali, zdravotná sestra rýchlo pribehla, aby zistila, čo sa vlastne v izbe biskupa deje. Ale biskup bol už v hlbokej agónii so zatvorenými očami a lapal vzduch. Čo mu to dali? Otrávili ho plynom alebo injekciou? Nevedno. Naľakaná zdravotná sestra chytila zomierajúceho biskupa za ramená, potriasla ním, aby sa prebral, aby povedal, čo sa stalo, ale vladyka bez slova skonal pred jej očami. Stalo sa tak v noci z 31. októbra na 1. novembra 1947 o 00:30.

Keď správa o smrti biskupa Romžu došla do Prešova, provinciál otec Sabol povedal smutnému biskupovi Gojdičovi: „Excelencia, teraz ste už posledným biskupom Gréckokatolíckej cirkvi, ktorý je ešte na slobode.“ Vladyka Pavol nič neodpovedal, iba pozrel naňho svojimi veľkými blankytnými očami, chytil ho za ruku a akoby tlmiac prirodzené rozrušenie ticho riekol: „Poďme do kaplnky.“

V rámci rubriky Vatikánskeho rozhlasu o živote gréckokatolíkov pripravil o. Marko Durlák.

31 októbra 2021, 10:57