Hľadaj

Vatican News
Chrám sv. Márie Egyptskej (Tempio di Portuno, Santa Maria Egiziaca) pri rímskom námestí Bocca della Verità (foto: Jozef Bartkovjak) Chrám sv. Márie Egyptskej (Tempio di Portuno, Santa Maria Egiziaca) pri rímskom námestí Bocca della Verità (foto: Jozef Bartkovjak) 

Pamiatka prepodobnej Márie Egyptskej spojená s 5. pôstnou nedeľou - PODCAST

Nedeľu 5. týždňa Veľkého pôstu slávi Gréckokatolícka cirkev aj ako „pamiatku našej prepodobnej matky Márie Egyptskej“. Osobnosť tejto kajúcej svätice približuje v rubrike Vatikánskeho rozhlasu o živote gréckokatolíkov otec Marko Durlák, kňaz Prešovskej archieparchie, ktorý v súčasnosti pôsobí v Ríme na Kongregácii pre východné cirkvi.
Podcast: Dramatický príbeh sv. Márie Egyptskej

Pútnici a turisti pri svojej návšteve Ríma môžu obvykle vidieť a obdivovať staroveké pamiatky trojakého druhu: Do prvej skupiny pohanské chrámy a paláce antického Ríma, z ktorých sú dnes už len ruiny. Takými sú napríklad Karakalove kúpele či Rímske fóra, ktoré už len nemo svedčia o niekdajšej sláve a veľkosti Rímskej ríše. Druhú skupinu tvoria kresťanské staroveké stavby ako napr. katakomby alebo rímske baziliky, ktoré svojmu účelu slúžia dodnes.

Treťou skupinou starovekých pamiatok sú stavby, ktoré boli pôvodne postavené ako pohanské, no keď neskôr pohanský kult upadol, boli pretvorené na kresťanské chrámy a tak sa zachovali až po dnešný deň. Azda najznámejšími kolosálnymi stavbami tohto typu v Ríme sú Koloseum alebo Panteón. Treba k nim však pripočítať aj jeden zaujímavý, malý pohanský chrám, ktorý sa v takmer nezmenenej podobe zachoval až do dnešných čias. Nachádza sa v blízkosti námestia Bocca della Verità – Ústa pravdy. Chrám pochádza z obdobia medzi 4. a 3. stor. pred Kristom. Bol zasvätený rímskemu bohu Portúnovi, ktorý bol Rimanmi uctievaný ako ochranca vstupných brán a prístavov.

To, že budova prežila už 2200 rokov, 

súvisí do istej miery aj s tým, že v 9. storočí bol tento niekdajší pohanský chrám pretvorený na kresťanský a namiesto pohanského boha Portúna bol zasvätený kresťanskej svätici Márii Egyptskej, ktorej pamiatku si gréckokatolíci pripomínajú vždycky na piatu pôstnu nedeľu, teda dnes.

Mária pochádzala z Egypta. Ako mladučké dievča utiekla z domu do Alexandrie, ktorá bola v tom čase jedným z najväčších miest hneď po Ríme. Tam sa stala prostitútkou. Vyhľadávala stále nové a nové dobrodružstvá a spôsob života, aký viedla, jej prinášal radosť. Jedného dňa nastúpila na loď, ktorá viezla pútnikov do Svätej zeme. Ona však na loď nenastúpila ako pútnička, ale ako tá, ktorá chcela vykonávať svoje remeslo aj na lodi a tým spestriť pútnikom nudnú a namáhavú cestu. Ešte netušila, že toto budú posledné kúsky jej starého spôsobu života, lebo sa blížil čas jej radikálneho obrátenia.

Po príchode do Svätej zeme sa pútnici vylodili a šli do Jeruzalema. Mária sa pridala k nim, aby spolu s nimi navštívila baziliku Božieho hrobu, kde sa uchovávala tiež relikvia Pánovho životodarného kríža. Lenže na rozdiel od ostatných Mária nedokázala prekročiť prah baziliky. Akási neviditeľná sila ju držala a nedovolila jej vstúpiť, čo akokoľvek sa namáhala. Vtedy pochopila, že je na čase zmeniť svoj život. Uprela svoj zrak na ikonu Bohorodičky a so slzami v očiach ju prosila o pomoc, aby jej pomohla vstúpiť do baziliky a vzdať úctu svätým miestam a predmetom spojeným s utrpením nášho Vykupiteľa.

Po takej vrúcnej modlitbe pocítila úľavu a bez zábran vstúpila do chrámu. Z chrámu Božieho hrobu už vyšla nie Mária, tá slávna alexandrijská neviestka, ale kajúcnica, ktorá sa stane vzorom pokánia pre celé nasledujúce generácie. Domov sa už nevrátila. Odišla do púšte za Jordánom, kde prežila zbytok svojho života.

Nik ju viac nevidel ani o nej nepočul až do chvíle, 

keď istý mních Zosima odišiel do púšte na obdobie Veľkého pôstu, ako to bývalo u mníchov zvykom. Tam zbadal, že sa pred ním niečo mihlo, ale nevedel, čo to je, nakoľko Mária bola veľmi vychudnutá a slnkom opálená, iba dlhé vlasy namiesto šiat zahaľovali jej nahotu, pripomínala skôr tieň než živú bytosť. Keď prekonala strach, nakoľko nevidela živého človeka celé roky, vyrozprávala mu svoj život a prosila ho, aby jej o rok priniesol svätú eucharistiu – Pánovo telo. Starec rád vyhovel jej prosbe a prinášal jej raz ročne eucharistiu až kým ju jedného dňa nenašiel mŕtvu.

Pretože Mária Egyptská je vzorom úprimného pokánia, jej liturgická spomienka v byzantskej tradícii je neodmysliteľnou súčasťou pôstneho obdobia. Modlitba akatistu na jej počesť ju ospevuje aj takýmito slovami:

Raduj sa, lebo si prešla z temnoty hriechu k svetlu pokánia. Raduj sa, lebo si zlobu vášní a telesnú lásku zavrhla. Raduj sa, lebo si putá a siete nepriateľa spretrhala.

Raduj sa, lebo si ťažké bremeno hanebného diablovho otroctva na príjemné a ľahké Kristovo jarmo zmenila. Raduj sa, lebo si zo smrti hriechu k večnému životu povstala. Raduj sa, lebo si od brán záhuby k bráne raja vystúpila.

Raduj sa, zázrak Božieho milosrdenstva, anjelom rovná Mária.

21 marca 2021, 10:02