Kresťanský východ slávi „Nedeľu svätých Bohootcov“
Milí poslucháči, byzantský kalendár, ktorí zachovávajú gréckokatolíci, slávi dnešnú nedeľu pod menom „Nedeľa svätých Bohootcov: Jozefa Snúbenca, kráľa Dávida a Jakuba, Pánovho brata“. Treba povedať, že pre gréckokatolíkov je dnešná nedeľa jediným sviatkom sv. Jozefa v ich liturgickom roku. Aké je však prepojenie sv. Jozefa s ďalšími dvoma postavami, kráľom Dávidom a Jakubom, ktorý má prívlastok Pánov brat?
Lukášovo evanjelium hovorí, že Jozef pochádzal z domu a rodu Dávidovho, a práve z toho dôvodu sa pri prvom sčítaní ľudu išiel dať zapísať s Máriou, svojou manželkou, do Betlehema, lebo to bolo Dávidovo mesto. Ježiš bol v židovskej spoločnosti považovaný za Jozefovho syna, a teda za Dávidovho potomka, o čom svedčí napríklad aj udalosť z evanjelia, kedy dvaja slepci kričia za Ježišom: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Rovnako ho vítajú aj pri slávnostnom vstupe do Jeruzalema: „Hosana Synovi Dávidovmu!“.
A akú úlohu tu zohráva Jakub, s prívlastkom Pánov brat? Stretávame sa tu s dvoma odlišnými tradíciami, ktoré by sme zjednodušene mohli nazvať tradícia západná a východná. Západná tradícia stotožňuje Jakuba, Pánovho brata, s apoštolom Jakubom Alfejovým, ktorý sa tiež zvykne označovať prívlastkom Menší, na odlíšenie od Jakuba Väčšieho – Zebedeja. Na východe prevláda iná tradícia, ktorá popri dvoch apoštoloch s rovnakým menom vidí ešte tretieho Jakuba, Pánovho brata, ktorý mal byť synom sv. Jozefa z prvého manželstva a neskôr sa stal prvým biskupom jeruzalemskej kresťanskej komunity.
Kde má táto tradícia svoj základ? V starokresťanskom spise označovanom ako Protoevanjelium sv. Jakuba. Ide o spis, ktorý bol napísaný niekedy medzi rokmi 140 -170 po Kristovi. Hoci tento starokresťanský spis nebol zaradený medzi kánonické – inšpirované knihy Svätého písma, jednako sa v kresťanských komunitách tešil veľkej úcte, o čom svedčí aj zavedenie niektorých liturgických sviatkov, ktoré sa oň opierajú. Ide o také sviatky ako Narodenie Bohorodičky (8. septembra) alebo Uvedenie Bohorodičky do chrámu, v latinskej tradícii známe ako Obetovanie Panny Márie (21. novembra); z tohto spisu poznáme aj mená rodičov Panny Márie, Joachima a Anny.
A čo hovorí tento spis o sv. Jozefovi? Vypočujme si malú ukážku:
„Keď malo dievča dvanásť rokov, kňazi sa začali radiť a vraveli:
„Mária má už dvanásť rokov a prebýva v Božom chráme. Čo s ňou máme urobiť, aby nepoškvrnila svätyňu?“ Povedali teda veľkňazovi: „Ty stojíš pred Pánovým oltárom, vojdi tam a modli sa za ňu, a čo ti Pán zjaví, to urobíme.“ Veľkňaz si obliekol liturgické rúcho, vstúpil do svätyne svätých a modlil sa. Tu sa mu zjavil Pánov anjel a povedal: „Zachariáš, choď rýchlo a zhromaždi vdovcov spomedzi ľudu. Tí nech si prinesú svoje palice a koho Pán označí, tomu bude Mária daná za manželku pri zachovaní panenstva. Rozposlali teda poslov po celej Judei, Pánova poľnica zaznela a všetci sa začali schádzať. Aj Jozef odložil sekeru a prišiel na miesto, kde sa zhromaždili. Keď sa všetci zišli, odobrali sa k veľkňazovi a odovzdali mu svoje palice. On palicu vzal, vošiel do svätyne a tam sa modlil. Keď sa pomodlil, vyšiel von a každému vrátil jeho palicu podľa označenia, ktoré na nej bolo. Poslednú palicu si vzal Jozef, keď tu zrazu z nej vyletela holubica a slávne letela k Jozefovi. Vtedy mu kňaz povedal: „Ty si bol vybratý, aby si vzal k sebe túto Pánovu devu a opatroval ju. Ale Jozef sa bránil: „Mám synov, som starý a ona je mladá. Nechcem byť na posmech synom Izraela.“ Kňaz mu na to vravel: „ Boj sa Boha. Spomeň si, ako Pán potrestal Datána, Abirama a Koracha, keď sa zem otvorila a pohltila ich pre neposlušnosť.“ Pri týchto slovách sa Jozef preľakol a vzal si Máriu, aby sa o ňu staral.“
Milí poslucháči, bez ohľadu na rozdielnosť kresťanských tradícií jedno je isté: Jozef sa o Máriu staral najlepšie ako len vedel, o čom podávajú neodškriepiteľný dôkaz evanjeliá, ktoré ho predstavujú ako muža spravodlivého, pohotového vykonať všetko, čo Pán od neho žiada. Nech nám táto vznešená postava v jeho jubilejnom roku ešte viac prirastie k srdcu, aby sme rovnako vedeli slúžiť Bohu so zápalom, verne a bez šomrania.
Rubriku pripravil otec Marko Durlák, kňaz Prešovskej archieparchie, ktorý v súčasnosti pôsobí na Kongregácii pre Východné cirkvi.
