Hľadaj

Kresťanská rodina pri slávení Kvetnej nedele v domácnosti (Jakarta, Indonézia, 5. apríla 2020) Kresťanská rodina pri slávení Kvetnej nedele v domácnosti (Jakarta, Indonézia, 5. apríla 2020) 

Peter Dufka SJ: Vstúpme do Jeruzalema vlastného srdca

Už tradične je Kvetná nedeľa spojená so spomienkou na Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema. Pripomína nám to palmový sprievod na začiatku nedeľnej liturgie. V dnešných dňoch má však tento vstup celkom inú podobu. Už niekoľko týždňov sme uzavretí v domácnostiach, čo nás obmedzuje v rôznych externých aktivitách. A predsa nám umožňuje to podstatné: vstup do hĺbky nášho vlastného srdca.
Duchovný podnet pátra Petra Dufku SJ na Kvetnú nedeľu

Život nejedného z nás sa pred udalosťami týchto dní odohrával akoby na javisku, kde sme boli tlačení k výkonom, k viditeľnej činnosti, ktorá bola hodnotená a klasifikovaná. Čo sa však odohrávalo v hĺbke nášho srdca, to svet okolo nás a často i nás samotných málo zaujímalo. A predsa vnútorný svet človeka je to najdôležitejšie,  čo človek má.

Na kresťanskom Východe sa tento vnútorný svet nazýva srdcom, 

ktoré je cetrom samotného človeka. Je miestom stretnutia s Bohom. V srdci sa človek modlí, komunikuje s Ním, v srdci človeka sú ukryté najtajnejšie myšlienky a túžby. Srdce človeka môže byť zakalené, zatvrdnuté a zlé, ale môže byť čisté, citlivé a dobré.  Človek je taký, aké má srdce, pretože sa postupne mení na spôsob toho, čo vo svojom srdci nosí.

To, čo sa odohráva v hĺbke nášho srdca, a aké to naše srdce vlastne je dokážeme odhaliť len v tichosti a v izolácii od sveta externých výkonov a činnosti. Preto sa toľko velikánov ducha v prvých storočiach kresťanstva utiahlo do samoty a preto mníšsky život jestvuje až dodnes.

Mníšsky život bol považovaný za ideál kresťanského života. Každý z nás je do istej miery mních. Ako je známe, slovo mních je odvodené od slova monos, čo znamená jeden, sám pred Bohom. Táto skutočnosť platí o každom z nás. A práve do tohto Jeruzalema vlastného srdca môžeme v týchto dňoch vstúpiť. Môžeme sa tam stretnúť s Bohom a prežiť s ním nádherné chvíle, ale môžeme zistiť i to, že sme mu v našom srdci nevytvorili dostatok miesta, a preto ho v ňom akoby niet.

Vnútorný svet človeka je nesmierne bohatý. Zaujímavé je, že mnísi, eremiti a púštni otcovia prvých storočí celé roky nemali prístup ku sviatostiam, a predsa to boli  osobnosti, z duchovného bohatstva ktorých cirkev čerpá až dodnes. Ich čisté srdce sa stalo svätyňou, v ktorej prebýval Boh.

Skúsme si všimnúť tri dôležité atribúty duchovného života, ktoré sa dajú nadobudnúť v samote a izolovanosti od sveta.    

Hierarchia hodnôt

Z okna mojej pracovne mám výhľad na Námestie S. M. Maggiore. Vždy je preplnené veľkým počtom turistov a pútnikov. V posledných týždňoch je to však inak. Námestie je úplne prázdne. Zriedkavo sa objavia jeden alebo dvaja ľudia. Len vďaka tomuto vyľudnenému námestiu som si všimol pravidelnosť dominikánov, ktorí každodenne prichádzajú spovedať z neďalekej budovy. Do baziliky prichádzali pravidelne i v minulosti, ale nikdy predtým som si ich nevšimol. Jednoducho som ich prehliadol, pretože splynuli s davom ľudí. Dnes bol dominikánsky spovedník jediný, kto v stanovenom čase prechádzal cez námestie a bolo priam nemožné si ho nevšimnúť.

Celkom tak je to s našimi myšlienkami a jemnými podnetmi nášho srdca. Boh k nám prehovára v hĺbke nášho srdca, lenže my si Jeho jemný hlas obyčajne nevšimneme. Je to jednoducho preto, lebo je prekrytý množstvom iných, často profánnych a zavádzajúcich vnemov, podnetov či pocitov. Tie majú obyčajne väčšiu intenzitu, a preto obsadzujú v hierarchii našich hodnôt prvé miesto. Prekryjú Boží hlas v nás.

Múdrosť jasného videnia

Púštni otcovia vedeli veľmi dobre o vzácnosti ticha a samoty. Vyhľadávali ju a čerpali z nej bohatstvá duchovnej múdrosti. Popri početných asketických cvičeniach za najdôležitejšie považovali samotu a stabilitu. Jedna z ich múdrych rád hovorí:  „Zostaň vo svojej izbe. Ona ťa naučí všetko. Keď si hladný, najedz sa. Keď si unavený, oddýchni si, ale zostaň vo svojej izbe.“

Život niektorých ľudí, ktorí prežili svoj život v dobrovoľnej samote, je nesmierne bohatý. Jednými z nich sú sv. Barsanufio a sv. Ján Prorok, žijúci na prelome 5. a 6. storočia v Palestíne. Prežili celý svoj život v úplnej izolácii od ľudí i navzájom. Jediný kontakt s nimi bol prostredníctvom písomnej korešpondencie. Spolu napísali 850 listov, ktoré dodnes oslovujú hlbokou pravdou o duši človeka. Odkiaľ získali túto múdrosť? Zo zachytávania jemných podnetov vlastného srdca, v ktorom prebýval Boh.

Neraz ľudovo povieme: „Mám v tom jasno, vyjasnilo sa mi.“ Tento proces vyjasňovania je často spojený so samotou, izoláciou a istou stabilitou. Niektorí autori prirovnávajú naše vnútro k poháru zakalenej vody. Pokiaľ s pohárom neustále pohybujeme, proces sedimentácie nie je možný. Len vtedy, ak je pohár s vodou na stabilnom mieste, voda sa postupne vyčistí, pretože drobné nečistoty klesnú na jeho dno. A toto je obraz nadobúdania Božej múdrosti.

Citlivosť voči druhým

Samota a ticho nás robia citlivými na Božie podnety, ale i na potreby druhých. Citlivosť voči Bohu i blížnemu so sebou súvisia. Evagrius Pontský sa zaoberal i opačným procesom. Pozoroval, ako sa v človeku rodí necitlivosť. Hovoril o duchu necitlivosti, ktorý nevydrží na jednom mieste, neznáša ticho a uteká z každého stretnutia s utrpením, chorobou alebo smrťou.

Ticho a samota s Bohom zjemňuje naše vnútro a robí ho vnímavým a citlivým na potreby iných. ​Pred niekoľkými dňami v Taliansku podľahol ochoreniu COVID-19 aj kňaz Giuseppe Berardelli, ktorý v nemocnici daroval svoj respirátor mladšiemu pacientovi tiež nakazenému koronavírusom. Zomrel v provincii Bergamo a bol farárom v mestečku Casnigo. Vedenie nemocnice uviedlo, že respirátor mu priniesli jeho farníci. On ho však prenechal mladšiemu pacientovi.

Milí priatelia, v dnešnú Kvetnú nedeľu, kedy Ježiš slávnostne vstúpil do Jeruzalema, vstúpme i my do Jeruzalema nášho vlastného srdca. Skúsme si v ňom všimnúť, či je Boh na prvom mieste v našej hierarchii hodnôt, a či ho neprekrývajú nepodstatné veci. Skúsme vyčistiť naše vnútro a všimnúť si podnety, ktorými sa nás dotýka samotný Boh a učí nás Jeho múdrosti. Skúsme si prekontrolovať i náš úprimný záujem o iných a našu citlivosť na ich bolesti. Nech nám Veľký týždeň, prežívaný v uzavretosti našich domovov, k tomu napomôže.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

05 apríla 2020, 10:31