Peter Dufka SJ: Kontrolka správnosti povolania – „theosis“

Milí priatelia, pred týždňom sme mohli byť svedkami nevšednej udalosti blahorečenia Anky Kolesárovej, ktorá si zvolila radšej smrť, ako hriech. 22. novembra 1944 ju zastrelil vojak sovietskej armády po tom, čo sa mu odmietla oddať. Toto šestnásťročné dievča zomrelo, aby si zachránilo čistotu. Nejednému z ľudí, ktorí sledovali túto udalosť, sa spontánne vynorí otázka tajomného zmyslu takéhoto krátkeho života. Niekomu možno zišla na um otázka, koľko ľudí by vedelo o Anke, keby mala iný osud a dožila sa vysokého veku. Bola to náhoda, alebo Božia vôľa, že jej život takto skončil?   

Nikdy nezabudnem na mladú ženu, ktorá vo veku 28 rokov ochorela na rakovinu a zakrátko zomrela. Bola presvedčená o tom, že jej choroba je povolanie. Dozvedela sa o nej totiž práve v čase, keď si riešila  otázku povolania, a tak lekársku správu o nevyliečiteľnej chorobe prijala ako odpoveď Boha na svoje hľadanie. Krátka, ale ťažká choroba úplne zmenila jej duchovný život.

Jedna z najťažších otázok života je otázka povolania. Ale ako ho správne rozlíšiť, ako rozpoznať  znamenia, ktoré s ním súvisia a ako spoznať plán, ktorý má Boh so mnou? Ako zistiť, že žijem skutočne to moje povolanie, že som sa nepomýlil a skutočne realizujem plán, ktorý má Boh so mnou? Toto je neľahká úloha duchovného rozlišovania.

Na kresťanskom Východe jestvoval istý ukazovateľ, akoby indikátor správnosti povolania, ktorý vyjadruje slovo theosis, zbožstvenie, zduchovnenie človeka. Theosis je akási skúška správnosti pre akékoľvek povolanie. Netýka sa len zasvätených osôb. Ide o proces postupného zduchovnenia či posvätenia prostredníctvom poctivo  prežívaného kresťanského života. Po istom čase toto zduchovnenie rovnako žiari z tváre kňaza či matky mnohých detí. Takto je theosis kontrolkou správnosti povolania.

Čo však toto slovo v praxi znamená? V knihe Genesis 1:26 čítame, že „Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu“. Niektorí grécki teológovia nevnímajú tieto  výrazy obraz a podoba ako synonymá.   Podľa nich sme boli stvorení na obraz Boha, ale o podobnosť s ním sa musíme pričiniť. Rozdiel medzi obrazom a podobou sa dá vyjadriť i takto. Maliar  portrétov sa usiluje zachytiť na plátno podobu maľovanej osoby. Ak sa mu to nepodarí, obraz je síce namaľovaný, ale nezachytil podobu. Toto je rozdiel, ktorý možno aplikovať i na duchovnú oblasť.  Boli sme stvorení na obraz Boha, ale ak nežijeme ako Božie stvorenia, nebudeme mu podobní. Obraz, na ktorom vznikne niekoho podoba, sa sám nenamaľuje a bez našej námahy zostane nedokončený.

Môžeme si byť istí, že Duch Svätý vedie našu ruku, ak sa úprimne usilujeme o hodnotný kresťanský život, ale sám, bez nás ho nevytvorí. Boh je totiž dobrý pedagóg. Poskytne nám všetko potrebné, ale nenechá nás zaháľať. Jeho prístup sa podobá detským maľovánkam, kde sa nachádzajú jasné obrysy obrázku. Na dieťati je vybrať si farby podľa predlohy a neprekročiť predkreslené línie.  

Človek má teda dostatok vodiacich čiar a farebných predlôh na to,

aby namaľoval krásny obraz vlastného povolania. Má však i dostatok slobody úplne vybočiť z danej predlohy. Tento radikálny odklon  spôsobuje hriech. Boží obraz je však podľa gréckych otcov nezničiteľný. Žiadny hriech, ani hriech našich prarodičov, nemohol Boží obraz v nás zničiť. Čo teda hriech spôsobuje, je práve to, že sa od seba oddelil obraz a podoba. To znamená, že keď sa na takýto životný obraz niekto pozrie, tak nespozoruje ani najmenší prejav theosis, zduchovnenia, podobnosti s Ježišom.  Tragédiou hriechu je to, že sa človek môže stať karikatúrou Boha. Z jeho tváre môže žiariť svetlo, ale môže ju zahaľovať aj tma a temnota.   

Na kresťanskom Východe je prítomný istý pozitívny rozmer podoby Krista v nás samotných. Teológovia hovoria, že tento Boží obraz v nás nemôže byť zničený, ale bol len akosi zašpinený. V známom filme Ostrov je jedna scéna, kedy predstavený kláštora reštauruje staré ikony. Potrebuje ich predovšetkým vyčistiť, pretože sú zanesené od dymu sviečok a kadidla, ktoré sa v hojnej miere používajú vo východných chrámoch. Tento predstavený kláštora v uvedenom filme namočí kúsok látky do čistiaceho roztoku a profesionálnym pohybom prejde po tmavom obraze. Okamžite sa spod nánosu sadzí a nečistoty vynorí žiarivá tvár Krista. Toto je výstižný obraz neustáleho procesu očisťovania a zduchovňovania.

Theosis sa dosahuje modlitbou, pôstom ale i obetou a dobrými skutkami. Tieto majú za cieľ postupné očisťovanie nášho srdca. Obnoviť v ňom podobu Krista. Sú to akoby čistiace prostriedky, ktoré sa zakrátko prejavia na žiariacej tvári takéhoto človeka. V Evanjeliových blahoslavenstvách čítame: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Úsilím očistené srdce vidí Boha. Kto si neočistil srdce, neuvidí Boha a ani na tvári takéhoto človeka jeho svetlo nezažiari.  

A ešte viac. U niektorých svätcov sa  stretávame s darom kardiognózie. Je to dar čítať z ľudských sŕdc ako z knihy. Niečo z tohto daru dostane každý človek, ktorý si stráži čisté srdce. Duchovní autori zdôrazňujú, že ak je srdce skutočne očistené, tak jeho intuície sú neomylné. Takíto ľudia vidia viac a hlbšie.  

Milí priatelia, povolaním každého kresťana je theosis, zduchovnenie. Je to podoba Ježiša Krista, ktorú má každý človek svojím životom vytvoriť, namaľovať. Ak sa mu to podarí, žije svoje povolanie a plní Božiu vôľu.  Nech nám k tomu pomáha i blahoslavená Anna Kolesárová, ktorej sa to podarilo.