100 dní blízkosti tým, ktorí trpia

Andrea Tornielli

Spomínať tragédiu z minulosti je veľmi smutné. Je hrozné pripomínať si tragédiu, keď sa ešte stále odohráva.

Od 7. októbra Hamas drží ako rukojemníkov v tuneloch pod Gazou 136 mužov, žien a detí. O nich a ich stave nie je nič známe. Dnes uverejňujeme dojímavý príspevok Rachel Goldbergovej Polinovej, je plný bolesti, ale aj lásky. Hovorí o 23-ročnom synovi Heršovi, o ktorom od toho tragického rána nevie nič, len to, že možno prišiel o ruku.

Stojíme pri Rachel nielen pre jej dôstojné utrpenie, ale predovšetkým pre to, čo hovorí a píše. Pre jej odvážne uvedomenie si, že aj na druhej strane plota sú matky, ktoré trpia tak ako ona a mnohé oplakávajú deti, ktoré stratili. Jej odvážny hlas v kontexte, kde prevláda hnev a pomsta, riskuje, že sa bude zdať osamelý. Ale nie je to tak. Len v uznaní bolesti druhých, ako aj vlastnej, môže rásť pokoj a odpustenie.

Rácheline slová sú aj našimi slovami. Sú to slová pápeža Františka, ktorý nás pozýva k „rovnakej blízkosti“. Blízkosť k tým, ktorí trpia, blízkosť k tým, ktorí zomierajú, blízkosť k tým, ktorým nič nezostalo. Táto blízkosť k trpiacim na oboch stranách sa často interpretuje ako rovnaká vzdialenosť. V tejto vojne nie sme neutrálni. Sme s plným presvedčením na jednej strane, a to na strane obetí, na strane trpiacich.  Sme na strane 22 tis. mŕtvych pod troskami Gazy, na strane 10 tis. zabitých detí. Sme na strane nevinných, ktorí boli barbarsky zavraždení v kibucoch 7. októbra. Pretože obeť každého života je nezmieriteľnou ranou. Rachel to pochopila. A my s ňou.

Preklad Martin Jarábek