Transsexuálne osoby môžu prijať krst

Vatican News

Dokument, ktorý podpísal prefekt Victor Manuel Fernandéz, je odpoveďou na otázky brazílskeho biskupa diecézy Santo Amaro Mons. Josého Negra, ktorý v júli minulého roka požiadal o objasnenie možnej účasti transsexuálov a homosexuálov na sviatostiach krstu a manželstva. Odpovede „vo veľkej miere opätovne ponúkajú základný obsah toho, čo už bolo v minulosti v tejto veci potvrdené týmto dikastériom“, uvádza sa v dokumente.

(Plné znenie dokumentu v taliančine nájdete TU.)

Pokiaľ ide o krst transsexuálnej osoby, odpoveď znie áno, za predpokladu, že nedôjde k pohoršeniu. A to či už ide o dospelého, dieťa alebo dospievajúceho, „ak je dobre pripravený a ochotný“. V prípade pochybností „o objektívnej morálnej situácii, v ktorej sa osoba nachádza“, alebo o „jej subjektívnych dispozíciách k milosti“ (a teda aj vtedy, keď sa úmysel polepšiť sa neobjaví v plnej miere), dikastérium predkladá určité úvahy. Cirkev učí, že keď sa sviatosť krstu „prijíma bez pokánia za ťažké hriechy, subjekt nedostáva posväcujúcu milosť, hoci dostáva sviatostný znak - charakter“, ktorý je nezmazateľný, ako čítame v Katechizme, a „zostáva v kresťanovi navždy ako pozitívna dispozícia k milosti“. Prostredníctvom citácií svätého Tomáša a svätého Augustína dikastérium pripomína, že Kristus aj naďalej hľadá hriešnika a keď nastane pokánie, prijatý sviatostný charakter okamžite disponuje osobu na prijatie milosti. Preto pápež František opakovane povedal, že Cirkev nie je colnica a najmä pokiaľ ide o krst, nemali by sa pred nikým zatvárať dvere.

Problematickejšie je, ak má byť transsexuálna osoba krstným otcom alebo krstnou matkou.

„Za určitých podmienok to možno povoliť“, píše sa v dokumente, avšak ako sa pripomína, táto úloha nepredstavuje právo, a preto „pastoračná obozretnosť vyžaduje, aby sa nepovoľovala, ak hrozí nebezpečenstvo pohoršenia, neprimeranej legitimizácie alebo dezorientácie vo výchovnej sfére cirkevného spoločenstva“. Nie je však problém, aby transsexuálna osoba bola sobášnym svedkom, pretože „súčasná univerzálna kanonická legislatíva to nijako nezakazuje“.

Druhá časť textu sa týka homosexuálnych (homoafektívnych) osôb. Môžu figurovať ako rodičia dieťaťa, ktoré sa má pokrstiť, aj keď je adoptované či získané „inými metódami, ako je napríklad prenájom maternice“? Dikastérium odpovedá: aby „dieťa mohlo byť pokrstené, musí existovať odôvodnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve“.

Text ďalej rieši prípad, keď homosexuálna (homoafektívna) osoba žijúca s partnerom požiada, aby sa stala krstným otcom alebo krstnou matkou krstenej osoby. Vyžaduje sa, aby viedla „život v súlade s vierou a úlohou, ktorú na seba berie“. „Iný je prípad“, vysvetľuje dokument, „keď spolužitie dvoch homosexuálnych osôb nespočíva v jednoduchom spoločnom bývaní, ale v stabilnom a deklarovanom vzťahu more uxorio (pohlavnom), ktorý je dobre známy komunite“. Dikastérium pre náuku viery vyzýva k náležitej obozretnosti pri „ochrane sviatosti krstu a predovšetkým jeho prijatia, ktoré je vzácnym dobrom, ktoré treba chrániť, pretože je nevyhnutné pre spásu“. však Dokument však pripomína, že treba „brať do úvahy skutočnú hodnotu, ktorú cirkevné spoločenstvo priznáva povinnostiam krstného otca a krstnej matky, úlohu, ktorú zohrávajú v spoločenstve, a ohľaduplnosť, ktorú prejavujú k učeniu Cirkvi“. Napokon sa navrhuje možnosť, aby „existovala ďalšia osoba z rodinného kruhu, ktorá by bola garantom správneho odovzdávania katolíckej viery krstenej osobe“.

Napokon, nič nebráni tomu, aby „osoba, ktorá je homosexuálom a spolunažíva s partnerom“, bola svedkom na svadbe.

Preložila Zuzana Klimanová