V čom je novosť Praedicate Evangelium – rozhovor s P. Gianfrancom Ghirlandom SJ

Nová apoštolská konštitúcia o Rímskej kúrii Praedicate Evangelium (Hlásajte evanjelium), promulgovaná 19. marca, vstúpi do platnosti v nedeľu 5. júna na slávnosť Turíc. Páter Gianfranco Ghirlanda SJ, niekdajší rektor Pápežskej Gregorovej univerzity, ktorý bude 27. augusta kreovaný na kardinála, osvetlil nové prvky tohto dokumentu v rozhovore s redaktorkou Vatican News Antonellou Palermo.

Páter Ghirlanda, na Svätodušnú nedeľu vstúpi do platnosti nová apoštolská konštitúcia pápeža Františka Praedicate Evangelium. Ako sa zmení kúria?

Základným prvkom konštitúcie je misijnosť: úloha evanjelizovať tam, kde bolo kresťanstvo od svojich počiatkov po mnohé stáročia zakorenené – a v skutočnosti sa vytráca v dôsledku invázie a prevahy sekularizovanej kultúry, ktorá skutočne mení mentalitu v koreňoch –, a rovnako aj tam, kde evanjelium nebolo prijaté. Má to však dosah aj na samotnú kúriu, ktorá sa musí evanjelizovať v tom zmysle, že sa musí neustále konfrontovať s evanjeliom, čo je normálne pre každú inštitúciu v Cirkvi, nuž v každom prípade v tomto nachádza podnet od Svätého Otca. Z toho vyplýva všetok dôraz na pastoračný rozmer ľudí pracujúcich v kúrii. Už v príhovore k Rímskej kúrii pápež povedal, že kúria sa neobnovuje novými ľuďmi, ale obnovenými ľuďmi, vnútorne obnovenými. Ide teda o celkový proces obrátenia, ku ktorému pápež pozýva.

Ďalšou líniou je synodalita, 

ktorá zahŕňa celú Cirkev, ale musí samozrejme zahŕňať aj prax kúrie „ad intra“ aj „ad extra“: synodalita znamená, že každý, podľa svojho postavenia, musí participovať: hovoríme doslova o konvergencii v úmysloch.

Okrem toho sa Svätý Otec snaží odstrániť „kariérnu“ mentalitu. V úradoch sa zostáva päť rokov a klerici alebo členovia inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života sa vracajú k svojmu inštitútu alebo do diecézy, pokiaľ nie je osoba potvrdená, keď sa vidí jej hodnota, a dodal by som, že práve keď sa vidí, že nemá karieristické ciele. Dôležité je, aby sa ľudia nedávali do rebríčka. Takto hlavami dikastérií nemusia byť nutne kardináli: môžu to byť biskupi, presbyteri alebo dokonca laici. Tým sa odstráni stúpanie nahor v rámci určitého dikastéria alebo kúrie na to, aby sa človek stal vedúcim dikastéria a potom automaticky kardinálom. Zdá sa mi, že zo strany Svätého Otca ide o zámer - a ja s tým úplne súhlasím - skutočne vstúpiť do mentality služby, a nie služby, ktorá je odmenená kariérou.

Takže vedenie dikastéria môže byť zverené laikom. V čom je prínos tejto normy obsiahnutej v dokumente?

Je to v logike, ktorú som vysvetľoval, ale je to aj v rámci širšej vízie, pretože Kódex už pripúšťa, že laici môžu byť sudcami na cirkevných súdoch, teda rozhodujú o platnosti sviatosti, vykonávajú súdnu moc. Potom sú tu aj iné úrady, ktoré si nevyžadujú sviatosť vysviacky a ktoré môžu prijať laici, ktorí dostanú právomoc spojenú práve s úradom alebo delegovanú právomoc. Ustanovenie o tom, že laik alebo žena môže byť hlavou dikastéria, je v súlade s týmto. Ide o účasť laikov na plnosti moci, ktorú vykonávajú biskupi a v niektorých oblastiach klerici.

Potom, zaiste, bude záležať na orgáne, ktorý úrad zveruje, posúdiť, kedy je tu táto príležitosť. Je zrejmé, že nemá zmysel uvažovať o laikovi alebo laičke ako o vedúcom dikastéria pre biskupov, klérus alebo náuku viery. Ale určite by sa prítomnosť laikov mohla posúdiť ako príležitosť pri Dikastériu pre laikov, rodinu a život alebo pri Dikastériu pre integrálny rozvoj alebo pre medzináboženský dialóg. Uvažuje sa totiž tak, že na čele dikastéria by mala byť kompetentná osoba. Toto je pre mňa zásadné. Koniec koncov, nepríjemné by to bolo pre toho samotného človeka byť v riadiacej pozícii a nemať kompetentnosť. Stojíme pred naskrz inovatívnou víziou, ktorá si vyžaduje čas, pretože ide o zmenu zmýšľania, perspektívy, jednak na strane kléru, ale aj na strane laikov, pretože toto sa mená vnímať ako dosiahnutie nejakého cieľa, a teda ako nejaký nárok. Pretože potom by sme aj tu upadli do logiky kariéry...

Keď hovoríme o karierizme, pápež František často opakuje, že je potrebné aktivovať procesy, a nie zaujímať priestory...

Áno, je to aktivovanie procesu, ktorý sa začína v študentovi alebo v tom, kto dostáva mesiac duchovných cvičení, alebo v tom, kto ho duchovne sprevádzal... pretože všetko sa môže transformovať na nejakú rolu, dokonca aj to, že niekto je v spovednici. Môžem jednoducho automaticky aplikovať to, čo som naštudoval, konať istú rolu, možno dokonca veľmi ortodoxnú, veľmi vážnu, ale môže mi azda hroziť, že v človeku nezačnem žiadny proces. Na druhej strane, ak si vytváram vzťah s ľuďmi - napríklad s ľuďmi, ktorí spolu žijú už dvadsať rokov alebo sú zosobášení civilne a mohli by sa zosobášiť cirkevne - môžem iniciovať proces v tom zmysle, že ľudia dospejú k presvedčeniu, že chcú požiadať o sviatosť, a ísť tak ďalej než je rola kánonistu, ktorý hovorí: toto môžeš a tamto nemôžeš.

Vy, ktorý ste boli v službe Svätej stolice ako poradca rôznych kongregácií a rád, ako prijímate svoje vymenovanie za kardinála? A ako ho možno čítať vo svetle ignaciánskej spirituality?

My skladáme sľub, že sa nebudeme uchádzať o cirkevné úrady. Povedal by som, že je to veľká hodnota, pretože v konečnom dôsledku vykoreňuje z našej mysle karierizmus. Tu však máme do činenia s niečím iným ako s cirkevným úradom, akým je napríklad biskupstvo. Kardinalát nie je úradom: ide o vstup do priamejšej a užšej spolupráce s Rímskym pápežom. V tomto prípade je to pápež, kto rozhoduje. Bolo to pre mňa niečo úplne cudzie. Je to počin, ktorý jezuita prijíma plne v poslušnosti. Nevnímajme to ako nejaké obohatenie, ale ako žiadosť zo strany pápeža o ešte väčšiu službu, než človek poskytoval do tejto chvíle.

(...)

Celý rozhovor (v taliančine)

-jb-