Hľadaj

Tretia adventná kázeň Raniera Cantalamessu: Narodený zo ženy

„Narodený zo ženy“ – tak znie názov tretej adventnej kázne pápežského kazateľa kardinála Raniera Cantalamessu OFM Cap., ktorú v piatok 17. decembra predniesol v Aule Pavla VI. za prítomnosti pápeža Františka. Hneď v úvode stretnutia prítomní členovia Rímskej kúrie a Rímskeho vikariátu i niektorí zamestnanci Vatikánu mali možnosť spolu s kapucínskym kazateľom v úvode potleskom zablahoželať k 85. narodeninám pápeža Františka.

Kardinál Cantalamessa vysvetlil, že „Ježiš, ktorý sa raz narodil fyzicky, čiže telom z Márie, sa teraz musí narodiť duchovne z Cirkvi a z každého veriaceho. Exegetická tradícia, ktorá má vo svojom pôvodnom jadre počiatok dokonca u Origena, sa vyjadruje takto: „Maria, vel Ecclesia, vel anima“: Mária, teda Cirkev, čiže duša.“

Pápežský kazateľ uviedol, že Cirkev by mala byť takou, akou je ikona Panny Márie nazývaná Panagia, s dominujúcim Ježišom v jej centre:

„Ten, kto sa na ňu pozerá, by sa nemal pohľadom zastaviť pri nej, 

ale mal by vidieť Ježiša. To je ten boj s autoreferenčnosťou Cirkvi, s upieraním pozornosti na seba, o ktorom hovoria tak často poslední dvaja Pápeži, Benedikt XVI. a pápež František.“

Kazateľ citoval i úryvok z poviedky „Odkaz Imperátora“ od F. Kafku, ktorá je v tomto zmysle silným náboženským odkazom. Hovorí o kráľovi, ktorý na smrteľnej posteli pošepká do ucha sluhovi mimoriadne dôležitý odkaz. Sluha sa vydá na cestu, no najprv musí vyviaznuť z komplikovaného a ťažkopádneho hradu...

„Musíme urobiť všetko pre to, ctihodní otcovia, bratia a sestry, aby sa Cirkev nikdy nestala takým komplikovaným a ťažkopádnym hradom, ako ho opísal Kafka, a aby z nej mohlo posolstvo vyjsť slobodne a radostne, ako keď sa s ním posol rozbehol. Vieme, čo sú tie „deliace múry“, ktoré môžu posla zdržiavať. V prvom rade sú to múry, ktoré od seba oddeľujú rôzne kresťanské cirkvi, potom množstvo byrokracie, niektoré už bezvýznamné ceremoniály: okázalosti, zákony a dávne spory, ktoré sa nahromadili ako trosky.“

Svoj cyklus troch adventných kázní uzavrel Raniero Cantalamessa modlitbou z Danteho Božskej komédie, z posledného spevu Raja:

„Panna a matka, dcéra svojho syna, ponížená a vyššia ako tvory; nemenný, večný zámer Hospodina.

Tys'tá, v ňu toľká šľachetnosť sa vnorí a s takou ľudskou prírodou sa zlúči, že sám jej Tvorca v tvora z nej sa stvorí.“

Prinášame plné znenie 3. adventnej kázne v preklade o Cyrila Jančišina z TV LUX.

Tretia adventná kázeň

Vatikán, Aula Pavla VI., 17. decembra 2021

P. Raniero Cantalamessa, OFMcap

„Narodený zo ženy“

Úvodná modlitba: Otče náš...

Táto modlitba bola za Svätého Otca, ktorému želáme všetko najlepšie k jeho dnešným narodeninám!

Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy. Píše sa v liste Galaťanom. V tomto poslednom rozjímaní sa chceme venovať významu týchto posledných dvoch slov – „narodeného zo ženy“, pretože sú veľmi prepojené so slávnosťou Narodenia Pána, ktorú budeme o pár dní sláviť.

V Biblii výraz „narodený zo ženy“ označuje príslušnosť k ľudskému stavu, ktorý je spájaný so slabosťou a smrteľnosťou[1]. Stačí odstrániť tieto tri slová z textu a hneď si môžeme uvedomiť ich význam. Čo by bol Kristus bez nich? Nebeský zjav, bez tela. Dokonca aj anjela Gabriela Boh „poslal“, ale vzápätí sa vrátil do neba tak, ako z neho zostúpil. Žena, Mária, je tou, ktorá naveky „zakotvila“ Božieho Syna v ľudstve a pre históriu.

Takto čítali slová apoštola Pavla cirkevní otcovia, 

ktorí museli bojovať proti herézam gnosticizmu a doketizmu. Správne zdôrazňujú paralelu medzi výrazom „narodený zo ženy“ a výrazom, ktorý svätý Pavol používa v liste Rimanom 1, 3: „podľa tela pochádza z Dávidovho rodu“[2]. Ignác z Antiochie používa úžasný výraz: hovorí, že Ježiš „sa narodil z Márie a z Boha“[3], podobne ako keď my povieme, že niekto je synom toho muža a tej ženy. Veď skutočne, Mária je jediná v celom vesmíre, ktorá sa môže obrátiť na Ježiša s rovnakými slovami ako nebeský Otec: „Ty si môj syn. Ja som ťa splodil“.

Tertulián upozorňuje na skutočnosť, že apoštol nehovorí „factum per mulierem“, ale „factum ex muliere“, čo znamená, narodený zo ženy, nie prostredníctvom ženy. Je to z toho dôvodu, že medzičasom sa heréza doketizmu vyvinula a stala sa menej radikálnou. Doketizmus tvrdil, že Ježiš mal telo, ale nebeské, nie telo pozemského pôvodu, a že cez Máriu prišiel ako cez kanál. Že Mária bola len cestou, nie matkou[4]. Svätý Lev Veľký používa výraz apoštola Pavla „narodený zo ženy“ ako ústredný výraz Kristologickej dogmy, keď napísal vo Zväzku Flaviánovi, že „Kristus je človekom, pretože sa ,narodil zo ženy a narodil sa pod zákonom’... Narodenie v tele je jasným dôkazom jeho ľudskej prirodzenosti“.[5]

Aj v súvislosti s Pavlovým výrazom „narodený zo ženy“ vidíme ako sa uplatňuje veľký exegetický princíp, ktorý sformuloval svätý Gregor Veľký, a to, že [„čím viac Sväté písmo čítame, tým je pre nás bohatšie“]; „Písmo rastie, čím viac ho čítame“[6]. Už svätý Irenej číta výraz z listu Galaťanom 4, 4, „Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy“, vo svetle knihy Genezis 3, 15: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou“[7]. Mária sa javí ako žena, ktorá zahŕňa Evu, matku všetkých žijúcich! Nejde pri tom o nejakú okrajovú myšlienku, akoby Mária vstúpila na scénu a potom by sa hneď vytratila do neznáma. Je to pohľad biblickej tradície, ktorý prechádza skrz naskrz celou Bibliou. Počnúc výrazom „dcéra Siona“, ktorá je zosobnením celého izraelského ľudu, a končiac obrazom ženy odetej „slnkom, pod jej nohami mesiac“ z knihy Zjavenia (Zj 12, 1), ktorá predstavuje Cirkev.

„Žena“ je termín, ktorým Ježiš oslovuje svoju matku v Káne a pod krížom. Je ťažké, ak nie nemožné, nevidieť v textoch apoštola Jána súvislosť medzi týmito dvoma ženami: symbolickou ženou, ktorou je Cirkev, a skutočnou ženou, ktorou je Mária. Tento súvis je vložený aj do dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu, Lumen gentium, ktorý sa práve z tohto dôvodu zaoberá Máriou v rámci dogmatickej konštitúcie o Cirkvi.

Kristus sa musí zrodiť z Cirkvi

Už nejaký čas sa veľa hovorí o dôstojnosti žien. Svätý Ján Pavol II. napísal na túto tému apoštolský list, Mulieris dignitatem. Akokoľvek by sme – my ľudské bytosti – vyzdvihovali dôstojnosť žien, „aj keby sme mali toľko jazykov, koľko je na zemi listov trávy“, poznamenal ktosi[8] (a bol to Luther, jeho nasledovníci by tieto jeho slová mali poznať), vždy by to bolo v porovnaní s tým, čo urobil Boh, pramálo. Pretože Boh si vybral jednu zo žien za matku svojho Syna, ktorý sa stal človekom.

V poslednom čase sa urobilo veľa preto, aby ženy boli viac prítomné v rozhodovacích oblastiach Cirkvi a možno je potrebné urobiť ešte viac. Ale nie o tom sme chceli dnes hovoriť. Namiesto toho sa musíme zaoberať inou oblasťou, v ktorej rozdiel medzi mužmi a ženami nemá žiaden význam, pretože žena, o ktorej hovoríme, predstavuje celú Cirkev, teda rovnako mužov ako aj ženy.

Skrátka, ide o to, že Ježiš, ktorý sa raz narodil fyzicky, čiže telom z Márie, sa teraz musí narodiť duchovne z Cirkvi a z každého veriaceho. Exegetická tradícia, ktorá vo svojom pôvodnom jadre má počiatok dokonca u Origena, sa vyjadruje takto: „Maria, vel Ecclesia, vel anima“: Mária, teda Cirkev, čiže duša. Mária a Cirkev sú teda vzájomne prepojené.

Vypočujme si ako stredoveký autor, Izák zo Stelly, formuluje túto doktrínu:

V božsky inšpirovanom Písme to, čo je všeobecne povedané o panenskej Matke Cirkvi, je potrebné vnímať ako osobitne povedané o Panne, Matke Márii; a to, čo je povedané špecifickým spôsobom o Márii, je potrebné vnímať ako všeobecne povedané o panenskej Matke Cirkvi... Nakoniec, každá verná duša, nevesta Božieho Slova, Kristova matka, dcéra a sestra, je tiež považovaná svojím spôsobom za panenskú a plodnú. Samotná Božia Múdrosť, ktorá je Slovom Otca, preto všeobecne aplikuje na Cirkev to, čo sa hovorí najmä o Márii a jednotlivo aj o každej veriacej duši[9].

Začnime s aplikovaním v Cirkvi. Ak v „najplnšom zmysle“ (v tzv. senzus plenior), žena v Písme označuje Cirkev, potom tvrdenie, že Ježiš sa narodil zo ženy, znamená, že sa musí narodiť dnes z Cirkvi!

Medzi pravoslávnymi kresťanmi je rozšírená ikona, ktorá sa nazýva Panagia, čo znamená „Presvätá“. Na tejto ikone vidíme Máriu, ako stojí, vidíme celú jej postavu. Na jej hrudi vidíme Ježiša ako dieťa, akoby sa vynoril z jej vnútra. Dieťa, ktoré má však majestátnosť dospelého človeka. Pohľad nábožného človeka sa upiera najprv na dieťa, potom na matku. Ona je dokonca zobrazená so zdvihnutými rukami, akoby pozývala, aby sme hľadeli na neho, ktorý je na jej hrudi. Takáto by mala byť Cirkev. Ten, kto sa na ňu pozerá, by sa nemal pohľadom zastaviť pri nej, ale mal by vidieť Ježiša. To je ten boj s autoreferenčnosťou Cirkvi, s upieraním pozornosti na seba, o ktorom hovoria tak často poslední dvaja Pápeži, Benedikt XVI. a pápež František.

Spisovateľ Franz Kafka, napísal poviedku, ktorá je v tomto ohľade silným náboženským symbolom. Volá sa „Odkaz imperátora“. Hovorí o kráľovi, ktorý si na smrteľnej posteli zavolá poddaného a zašepká mu do ucha odkaz. Toto posolstvo je také dôležité, že si želá, aby mu ho poddaný zopakoval. Napokon gestom prepustí posla a ten sa vydá na cestu. Ale pozrime sa, ako autor rozvíja svoju poviedku s jeho charakteristickým zasneným a takmer skľúčeným tónom:

Posol si kliesni cestu pomedzi ľudí, raz jednou rukou, raz druhou, kĺže pomedzi nich s ľahkosťou ako nik iný. Ale dav je obrovský, panovníkov príbytok je nekonečný. Ako len túži, aby mal voľnú cestu! Namiesto toho sa márne snaží, prechádza z jednej miestnosti vnútorného paláca do druhej, ale nevie z neho vyjsť. A aj keby sa mu to podarilo, nič by mu to nepomohlo: musel by sa prebojovať dolu schodmi. A keby sa mu aj to podarilo, ešte by to vlastne nič neznamenalo: musel by prejsť nádvoriami; a po nádvoriach, ďalším radom palácov. Podarilo sa mu konečne vybehnúť z posledných dverí - ale toto sa mu nikdy, nikdy nepodarí - stojí pred ním cisárske mesto, stred sveta, kde sú nahromadené hory jeho trosiek. Cez ne sa nikto nedostane, ani s odkazom mŕtveho muža. Ty, zatiaľ čo prichádza večer, sedíš pri svojom okne a snívaš o tom odkaze.[10]

Pri čítaní tohto príbehu si človek nemôže pomôcť a myslí na Krista, ktorý pred odchodom z tohto sveta zveril Cirkvi posolstvo: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16, 15). A nemožno nemyslieť na mnohých ľudí, ktorí stoja pri okne a snívajú o takom posolstve a ani si to neuvedomujú.

Musíme urobiť všetko pre to, ctihodní otcovia, bratia a sestry, aby sa Cirkev nikdy nestala takým komplikovaným a ťažkopádnym hradom, ako ho opísal Kafka, a aby z nej mohlo posolstvo vyjsť slobodne a radostne, ako keď sa s ním posol rozbehol. Vieme, čo sú tie „deliace múry“, ktoré môžu posla zdržiavať. V prvom rade sú to múry, ktoré od seba oddeľujú rôzne kresťanské cirkvi, potom množstvo byrokracie, niektoré už bezvýznamné ceremoniály: okázalosti, zákony a dávne spory, ktoré sa nahromadili ako trosky.

Je to ako s niektorými starovekými budovami. V priebehu storočí ich ľudia preplnili priečkami, schodiskami, miestnosťami, malými izbičkami a odkladacím priestorom, aby ich prispôsobili jednotlivým potrebám. Prichádza čas, keď si uvedomíme, že všetky tieto prístavby už nezodpovedajú súčasným potrebám, práve naopak, sú prekážkou; a tak treba mať odvahu zbúrať ich a obnoviť budovy podľa ich pôvodnej jednoduchosti a lineárnosti, aby tak boli pripravené na opätovné použitie.

O Kafkovej poviedke a jej aplikácii na Cirkev som hovoril vo svojej homílii v Bazilike svätého Petra na Veľký piatok v r. 2013, v prvom roku pontifikátu súčasného pápeža. Ak som si dovolil zopakovať to dnes, je to preto, že chcem poďakovať Bohu za pokrok, ktorý Cirkev medzitým urobila, aby vyšla von zo seba a išla smerom k „existenčným perifériám sveta“, a priniesla im Kristovo posolstvo.

Kristus sa musí zrodiť z duše

Teraz sa musíme zamyslieť nad tým, ctihodní otcovia, bratia a sestry, čo sa týka každého z nás bez rozdielu a to celkom z blízka: zrodenie Krista vo veriacej duši. „Kristus – píše sv. Maxim Vyznávač – sa neustále mysticky rodí v duši, pričom si berie podobu tela tých, ktorí sú spasení, a z duše, ktorá ho plodí, robí matku, pannu.”[11]

Ako sa človek stáva matkou Krista, to nám Ježiš vysvetľuje v evanjeliu: tak, že budeme počúvať jeho Slovo a uskutočňovať ho (porov. Lk 8, 21). Je dôležité si všimnúť, že tu ide o dve činnosti, ktoré je potrebné urobiť. Aj Mária sa stala Kristovou matkou skrz dva okamihy: najprv ho počala, potom porodila.

Existujú dva druhy neúplného materstva alebo aj dva druhy prerušeného materstva. Jedným z nich je to staroveké a známe: potrat. Stáva sa to vtedy, keď človek počne život, ale ho neporodí, pretože medzitým plod zomrie, buď prirodzeným spôsobom alebo pre hriech človeka. Donedávna to bol jediný známy prípad neúplného materstva. Dnes poznáme aj iný druh neúplného materstva, keď naopak niekto dieťa porodí, no bez toho, aby ho aj počal. To je prípad detí počatých v skúmavkách a umiestnených v maternici ženy, alebo prípad prenajatej maternice, aby sa mohol rozvíjať ľudský život počatý inde. V takom prípade, ten, koho žena porodí, nepochádza z nej, nie je splodený „najprv v srdci a potom v tele“, ako hovorí svätý Augustín.[12]

Bohužiaľ, aj na duchovnej úrovni existujú tieto dve smutné možnosti. Ježiša počne ten, kto prijíma jeho Slovo, ale neuskutočňuje ho (ja som jeden z nich); ten, kto sa dopúšťa jedného duchovného potratu za druhým. Keď je človek plný predsavzatí obrátiť sa, no potom systematicky na ne zabúda a v polovici cesty to vzdáva. Svätý Jakub hovorí, že takí sa podobajú mužovi, „čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je.“ (porov. Jak 1, 23-24)

Naopak, Krista rodí bez toho, aby ho počal ten, kto robí veľké diela, dokonca aj dobré, ale ktoré nepochádzajú zo srdca, z lásky k Bohu a zo správneho úmyslu, ale skôr zo zvyku, z pokrytectva, z hľadania vlastnej slávy a vlastného záujmu, alebo jednoducho z uspokojenia z konania. Naše skutky sú „dobré“, len ak pochádzajú zo srdca, ak ich splodíme z lásky k Bohu a vo viere. Inými slovami, ak úmysel, ktorý nás vedie je správny, alebo sa ho aspoň snažíme napraviť.

Svätý František z Assisi to vyjadruje slovami, ktoré dobre vystihujú to, čo chcem zdôrazniť:

Hovorí: Sme Kristove matky, keď ho nosíme vo svojom srdci a v tele prostredníctvom božskej lásky a čistého, úprimného svedomia; rodíme ho prostredníctvom svätých skutkov, ktoré musia svietiť ostatným ako príklad.[13]

Znamená to, že Krista počneme, keď ho milujeme v úprimnosti srdca a so správnym svedomím, a rodíme ho, keď robíme sväté skutky, ktoré ho zjavujú svetu a oslavujú Otca, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 5, 16). Svätý Bonaventúra rozvinul myšlienku svojho Serafínskeho otca v brožúre s názvom „Päť sviatkov dieťaťa Ježiša“[14]. Týmito sviatkami sú: počatie, narodenie, obriezka, zjavenie a obetovanie v chráme. Svätec vysvetľuje, ako duchovne oslavovať každý z týchto sviatkov vo svojom živote. Obmedzím sa na to, čo hovorí o prvých dvoch sviatkoch: o počatí a narodení.

Pre svätého Bonaventúru duša počne Ježiša, keď nespokojná so životom, ktorý vedie, povzbudená svätými inšpiráciami a zapálená svätou horlivosťou a napokon dôrazne odpútaná od svojich starých zvykov a chýb, je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého a počne úmysel nového života. Hľa, takto sa uskutoční počatie Krista!

Po počatí sa v srdci zrodí požehnaný Boží Syn, hovorí svätý Bonaventúra, keď duša správne rozlišuje, keď požiada o vhodnú radu, Boha a pomoc, keď ihneď uvedie do života svoj svätý úmysel a začne konať to, čo už dávno v nej dozrievalo, čo však vždy odložila zo strachu, že to nedokáže.

Avšak je potrebné, ctihodní otcovia, bratia a sestry, trvať na jednej veci: tento úmysel nového života sa musí bezodkladne pretaviť do niečoho konkrétneho, do zmeny, možno aj vonkajšej a viditeľnej, v našom živote a v našich zvykoch. Ak úmysel neuvádzame do života, Ježiš sa počne, ale sa nenarodí. A nastane jeden z mnohých duchovných potratov. Nikdy nebudeme sláviť „druhý sviatok“ dieťaťa Ježiša, ktorým sú Vianoce! A znova raz odložíme niečo na neskôr tak, ako to azda často robíme vo svojom živote.

Malá zmena by už bola, keby sme dokázali vytvoriť trochu ticha okolo seba a v nás. „Aké krásne by to bolo,“ povedal Svätý Otec na poslednej generálnej audiencii, „keby každý z nás, podľa vzoru svätého Jozefa, mohol obnoviť tento kontemplatívny rozmer života, ku ktorému možno dospieť prostredníctvom ticha.“ Staroveká antifóna vianočného obdobia hovorí, že Božie slovo zostúpilo z neba, dum medium silentium tenerent omnia: „Keď všade vládlo hlboké ticho.“[15]

V prvom rade sa pokúsme umlčať hluk, ktorý je v nás, súdy, ktoré stále prebiehajú v našich mysliach, o ľuďoch a udalostiach, z ktorých nevyhnutne vychádzame my ako víťazi. Zmeňme sa niekedy zo žalobcov na obhajcov bratov, a myslime na to, koľko vecí by oni mohli vyčítať nám. V kanonických procesoch – aspoň v minulosti – po obvinení sudca vyslovil vetu: „Audiatur et altera pars“, vypočujme si teraz druhú stranu. Keď si uvedomíme, že opäť niekoho súdime, naučme sa zakaždým si zopakovať: Audiatur et altera pars! Vypočuj si svojho brata! Vcíť sa doňho!

Vráťme sa k Márii. Spisovateľ Tolstoj pozoroval tehotnú ženu a vyslovil úvahu, ktorá nám môže pomôcť pochopiť a napodobniť Pannu Máriu v tomto závere Adventu. Hovorí takto: Pohľad ženy, ktorá je v očakávaní, má zvláštnu sladkosť a je obrátený viac dovnútra ako von, pretože v jej vnútri je to, čo je pre ňu to najkrajšie na svete. Taký bol pohľad Márie, ktorá nosila v lone Stvoriteľa vesmíru. Napodobňujme ju tým, že si vytvoríme chvíľu skutočného sústredenia, aby sa Ježiš narodil v našom srdci. Najlepšou odpoveďou na pokus sekularizovanej kultúry vymazať Vianoce zo spoločnosti je zvnútorniť ich a prinavrátiť sa k podstate Vianoc.

O niekoľko dní, ctihodní otcovia, bratia a sestry, končí rok, v ktorom sme slávili 700 rokov od úmrtia Danteho Alighieriho. Na záver si skúsme osvojiť jeho modlitbu k Panne z posledného spevu Raja. Dokonca aj Dante, rovnako ako Pavol a Ján, nazýva Máriu jednoducho „Žena“:

Panna a matka, dcéra svojho syna, / ponížená a vyššia ako tvory; / nemenný, večný zámer Hospodina.

Tys'tá, v ňu toľká šľachetnosť sa vnorí / a s takou ľudskou prírodou sa zlúči, / že sám jej Tvorca v tvora z nej sa stvorí.

Láska sa tak ti v lone rozhorúči, / že takýto kvet krásny od plápolu / nám do večného pokoja z nej vzpučí.

Si poludňajšou fakľou lásky spolu / nám všetkým tu, kým v ceste k svetu svetiel / živúcou studňou nádeje si dolu.

Pani, tak plá, moc takú má tvoj zreteľ, / že kto chce milosť bez teba, ó, svätá, / chce, aby v túžbach bez krídel k nej letel.

Z dobroty rosíš pomoc deťom sveta, / nielen keď prosia teba vo velebe - / pomoc už často pred prosbou k nim zlieta.

V tebe je súcit, láskavosť je v tebe / veľkosť i dobro, koľké od ich zrodu, / v stvoreniach všetkých sústredilo nebe.[16]

Svätý Otec, ctihodní otcovia, bratia a sestry, želám vám požehnané Vianoce!

(Preklad: Cyril Jančišin)

[1] Porovnaj Jób 14,1; 15,14; 25,4.

[2] Ignác z Antiochie, Trallijčanom 9,1; Smyrňanom 1, Irenej z Lyonu, Proti bludom, III, 16.3.

[3] Ignác z Antiochie, Efezanom, 7,1

[4] Porov. Tertulián, De carne Christi, 20.

[5] Lev Veľký, List 28 Flaviánovi, 4.

[6] Gregor Veľký, Morálny komentár k Jóbovi, XX, 1

[7] Irenej, Proti bludom, IV,40.3.

[8] Luther, Komentár k Magnifikatu (ed. Weimar 7, s. 572 f.).

[9] Izák zo Stelly, Rozpravy 51 (PL, 194, 1863 f.)

[10] F. Kafka, Un messaggio imperiale, v Poviedky, Miláno 1972, str. 146 n. [Je súčasťou diela „Vidiecky lekár“ z r. 1919 - poznámka prekladateľa.]

[11] Sv. Maxim Vyznávač, Komentár k modlitbe Otče náš (PG 90, 889).

[12] Sv. Augustín, Rozpravy 215,4 (PL 38, 1074)

[13] Porov. Sv. František z Assisi, List všetkým veriacim, 1 (Františkánske zdroje č. 178).

[14] Sv. Bonaventúra, De quinque festivitatibus Pueri Jesu (ed. Quaracchi 1949, s. 207 n.).

[15] „Dum medium silentium tenerent omnia, et nox in suo cursu medium iter haberet, omnipotens Sermo tuus, Domine, de cælis a regalibus sedibus venit.“ (porov. SAP 18, 14-15, Vulgáta)

[16] [Slovenský preklad Viliam Turčány v: Dante Alighieri, Božská komédia – Raj, Vydavateľstvo Tatran, Bratislava 1986, s. 280 – 281]

-zk, jb-

17 decembra 2021, 19:11