Rozhovor: V čom spočívajú zmeny CIC o sankciách v Cirkvi?

Predseda Pápežskej rady pre legislatívne texty arcibiskup Filippo Iannone, ktorý je členom rehole karmelitánov, odpovedal ohľadom novej konštitúcie na otázku o obsahu reformy VI. knihy CIC:  

„Ktoré sú hlavné zmeny?“

„Predpokladajú sa nové tresty ako pokuty, náhrada škôd, pozbavenie celej alebo časti cirkevnej odmeny, a to podľa pravidiel neskôr stanovených rozličnými biskupskými konferenciami. Potom sa kládla väčšia pozornosť na vymenovanie zoznamu trestov s väčším poriadkom, s väčšími detailmi, aby tak predstavení, cirkevné autority mohli stanoviť tie najvhodnejšie a najprimeranejšie z nich pre jednotlivé delikty.

Niektoré tresty, ktoré boli predtým určené pre klerikov, 

sú dnes rozšírené na všetkých veriacich, ako dôsledok skutočnosti, že dnes majú neklerici väčšiu účasť aj na živote Cirkvi a vykonávaní ministérií a úradov. V dôsledku toho existuje ustanovenie, že aj na nich môže byť uvalené suspendovanie.

Stanovené sú aj vhodnejšie intervenčné nástroje na nápravu a prevenciu trestných činov, pretože možnosť predchádzania trestným činom je jedným z účelov trestného práva. Upravila sa aj premlčacia doba, aby sa skrátili doby spracovania. Ďalšie zmeny sa týkajú konfigurácie trestných činov, zavádzania nových trestných činov, ktoré reagujú na zmenené spoločenské a cirkevné situácie.“

Čo sa mení v prípade zneužívaní maloletých a trestných činov v oblasti dedičstva?

„Pokiaľ ide o právne predpisy ohľadom zneužívania maloletých, je tu jedna novinka, ktorá je ukazovateľom vôle zdôrazniť závažnosť týchto trestných činov a aj pozornosť, ktorú treba venovať obetiam. Trestné činy týkajúce sa zneužívania maloletých boli v predchádzajúcom kódexe pod kapitolou „Delikty proti osobitným povinnostiam klerikov“. Dnes sa zoznam týchto deliktov vymenúva v kapitole: „Delikty proti životu, dôstojnosti a slobode človeka“. Ďalej bol zavedený aj trestný čin zneužívania maloletých spáchaný nielen klerikmi, ale aj členmi inštitútov zasväteného života a inými veriacimi.

Pokiaľ ide o oblasť dedičstva, sú tu rôzne novinky, ktoré majú uviesť do praxe, pretaviť na normy tie princípy, ku ktorým sa pápež František neustále vracia. Predovšetkým ide o princíp transparentnosti majetku, potom princíp správneho riadenia správy majetku: takže sú trestané zneužívania autority, korupcia – ten kto prijal i ten, kto dal úplatok – trestaná je aj sprenevera, tzv. „mala gestio“, čiže zlé spravovanie cirkevného dedičstva. Trestaná je aj činnosť administrátorov, ktorí pre vlastné použitie či v prospech druhých spravujú majetok bez rešpektovania stanovených noriem. Povedzme, že v oblasti dedičstva sú tu podstatné novosti v porovnaní s kódexom z roku 1983.“ 

Mons. Mons. Juan Ignacio Arrieta

Sekretár Pápežskej rady pre legislatívne texty, španielsky biskup Mons. Juan Ignacio Arrieta Ochoa de Chinchetru, odpovedal pre Vatican News aj na nasledujúce otázky:

Mons. Arrieta, prečo bolo potrebné zrevidovať VI. knihu Kódexu kánonického práva?

„Už zakrátko po schválení Kódexu v roku 1983 bolo vidieť niektoré limity tejto knihy. Bola to v tej chvíli všeobecná vôľa ponechať texty v neurčitej formulácii, dovoľujúc tak  biskupom a predstaveným, ktorí mali aplikovať kódex, aby prípad od prípadu určili kedy a ako sa mal vykonať trest.

Bezprostredná skúsenosť len pár rokov po tom poukázala na to, ako to viedlo k veľkým ťažkostiam tých, čo mali pracovať s trestným právom, a tiež k nerovnosti v hodnotení, k nejednotnosti reakcií, pretože každý hodnotil nerovnomerným spôsobom. Toto žiaľ viedlo k pomalosti, ktorá potom prinútila Svätú stolicu zakročiť stanovením mimoriadnej a výlučnej právomoci Kongregácie pre náuku viery pre vyhradené zločiny a ďalšie ustanovenia.

Chýbajúce uplatňovanie Kódexu kvôli limitom a ťažkostiam, ktoré boli v texte, prinútili Svätú stolicu zakročiť v rozsiahlych oblastiach trestného práva. A to preto, že to bol jediný sektor Kódexu kánonického práva, ktorý aj napriek hlbokej úprave nemal – tak, ako ostatné sektory – skúšobnú dobu v pokoncilovom období, s prechodnými normami; trestné právo bolo žiaľ vydané priamo, bez tejto skúsenosti, v roku 1983.“

Pápež Benedikt XVI. začal v roku 2007 revíziu trestného práva obsiahnutého v Kódexe z roku 1983, vydanom sv. Jánom Pavlom II. Bol to dlhý proces, ktorý teraz dospel k svojmu záveru a ktorý zahŕňal dikastériá Rímskej kúrie, biskupské konferencie, rehoľných predstavených a kánonistov z celého sveta...

„V skutočnosti pápež Benedikt –  ktorý mal skúsenosť niekoľkých desaťročí ako prefekt Kongregácie pre náuku viery – si dobre uvedomoval limity tejto trestnej disciplíny, a preto už v roku 2007 dal poverenie, aby sa začala študovať revízia. Urobiť zákon, ktorý by zodpovedal potrebám Cirkvi – aj toto je zákon, ktorý je možné ešte zdokonaliť, tak ako všetky ľudské zákony – no, keďže išlo o Cirkev, ktorá je prítomná na piatich kontinentoch a v rozličných kultúrach, vyžadovalo si to nevyhnutne veľmi širokú konzultáciu.

Konzultované boli všetky biskupské konferencie, ktoré odpovedali  veľmi veľkodušne; všetky dikastériá, všetky fakulty... V priebehu týchto rokov sme urobili mnoho prezentácií o priebehu práce a dostali sme aj spontánne mnoho pozorovaní. Urobili sme skutočne kolegiálnu, proaktívnu prácu, pretože vypočutí boli všetci tí, čo chceli hovoriť. Obšírna správa bola podaná všetkým, postupne ako práce napredovali, prirodzene, keď pápež František potvrdil tieto práce a požiadal nás pokračovať. A teraz sme skončili.“

Pápež František v Apoštolskej konštitúcii, ktorá reformuje VI. knihu Kódexu kánonického práva potvrdzuje, že „mnoho škôd spôsobilo chýbajúce vnímanie dôverného vzťahu, ktorý v Cirkvi existuje medzi vykonávaním lásky k blížnemu a použitím sankčnej disciplíny, tam, kde si ho okolnosti a spravodlivosť vyžadujú“...

„Bolo to dané prostredím. Ak sa pozrieme na publikácie zo sedemdesiatych rokov, keď sa pracovalo na trestnom práve, vidíme príliš naivný postoj ohľadom vykonateľnosti trestného práva v Cirkvi. Medzi kánonistami a teológmi sa diskutovalo o nezlučiteľnosti medzi láskou k blížnemu a vykonávaním trestu. Sú to napísané veci, ktoré môžeme nájsť v mnohých časopisoch, v mnohých knihách tej doby.

Evidentne, skutočnosti potom ukázali, že to bolo mylné, a aj Benedikt XVI. avizoval to, čo zdôraznil pápež František, že v skutočnosti neexistuje kontrastný postoj medzi láskou k blížnemu a trestom. Naopak: ako vykonávanie pastoračnej správy „caritas pastoralis“ (pastoračná láska) musí viesť k uplatňovaniu trestného práva, keď je to potrebné, práve pre nápravu toho, kto krivdil a na vyhnutie sa škodám na komunite.

Takže je to práve požiadavka „caritas pastoralis“, a práve preto pápež v apoštolskej konštitúcii veľmi zdôrazňuje skutočnosť, že trestné právo musí byť použité ako nástroj navyše pre pastoračnú správu plnú lásky k blížnemu vo vlastnej komunite veriacich.“

-zk, jb-