Hľadaj

Vatican News

Veľký piatok s homíliou R. Cantalamessu: Pokrvné bratstvo v Kristovi

Veľkopiatkové obrady pamiatky Pánovho utrpenia a smrti spojené s trojitou poklonou Svätému krížu slávil Svätý Otec František v zadnej lodi Baziliky sv. Petra o 18. hodine spolu s členmi Rímskej kúrie a dvoma stovkami veriacich. V plnom znení prinášame homíliu prednesenú pápežským kazateľom kard. Cantalamessom.

Po spievaných pašiách z Jánovho evanjelia sa v homílii prihovoril pápežský kazateľ, kapucínsky páter kardinál Raniero Cantalamessa. Vychádzajúc z hlavnej témy encykliky pápeža Františka Fratelli tutti poukázal na prameň bratstva spočívajúci v Kristovom kríži, ktorým sme všetci vykúpení:

„Sme si bratmi nielen z titulu stvorenia, ale aj vykúpenia. Nielen preto, že máme všetci rovnakého Otca, ale preto, že všetci máme rovnakého brata, Krista – «prvorodeného medzi mnohými bratmi»“.

V uvažovaní nad výzvami obsiahnutými v tejto skutočnosti zdôraznil najmä budovanie bratstva uzdravovaním zranenej jednoty:

„Ak jestvuje určitý vlastný dar či charizma, ktorú má katolícka Cirkev pestovať pre dobro všetkých cirkví, tak je to dar jednoty.“

Nasleduje celá homília pápežského kazateľa.

Zostrih z duchovnej atmosféry slávenia

Prvorodený medzi mnohými bratmi (Rim 8,29)

Homília pápežského kazateľa kard. Raniera Cantalamessu na Veľký piatok 2021

Tretieho októbra minulého roka pri hrobe sv. Františka v Assisi podpísal Svätý Otec svoju encykliku o bratstve „Fratres omnes“ (Fratelli tutti). Za krátky čas v mnohých srdciach nanovo prebudila túžbu po tejto univerzálnej hodnote, dala na svetlo množstvo toho, čím je bratstvo v dnešnom svete zraňované, ukázala niektoré cesty na dosiahnutie opravdivého a spravodlivého ľudského bratstva a povzbudila všetkých – ľudí i inštitúcie – aby preň pracovali.

Encyklika je adresovaná ideálne širokej verejnosti, v Cirkvi i mimo nej, prakticky celému ľudstvu. Prechádza mnohými okruhmi života, od súkromného k verejnému, od náboženského k spoločenskému a politickému. Vzhľadom na jej univerzálny horizont sa opodstatnene vyhýba zužovaniu rozpravy na to, čo je vlastné výlučne kresťanom. Je tu však ku koncu encykliky jeden odsek, kde je evanjeliová podstata bratstva zhrnutá v niekoľkých, avšak vibrujúcich slovách. Hovorí:

„Iní sa napájajú z iných prameňov. Pre nás tento zdroj ľudskej dôstojnosti a bratstva spočíva v evanjeliu Ježiša Krista. Z neho «vyviera pre kresťanské myslenie a pre činnosť Cirkvi prvenstvo dané vzťahu, stretnutiu s posvätným tajomstvom druhého, univerzálnemu spoločenstvu s celým ľudstvom ako povolaniu pre všetkých»“ (Fratelli tutti, 277).

Tajomstvo, ktoré slávime, nás upriamuje práve na túto kristologickú podstatu bratstva, pretože bolo nastolené práve na kríži.

V novom zákone „brat“ označuje v prvom rade toho, kto pochádza od rovnakého otca a matky. „Bratmi“ sa na druhom mieste nazývajú tí, čo patria k rovnakému ľudu a národu. Preto Pavol hovorí, že by bol radšej on zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, jeho príbuzných podľa tela a nimi sú Izraeliti (porov. Rim 9,3). Je jasné, že v tomto kontexte, ako aj v iných prípadoch, výrazom „bratia“ chápeme mužov i ženy, bratov i sestry.

V tomto rozšírení horizontu sa dostávame k tomu, že nazývame bratom každú ľudskú bytosť, pre samotnú skutočnosť, že je človekom. Brat je ten, ktorého Biblia nazýva „blížnym“. „Kto nemiluje svojho brata...“ (1 Jn 2,9) znamená: kto nemiluje svojho blížneho. Keď Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40), myslí tým každého človeka, ktorý potrebuje pomoc.

No popri všetkých týchto dávnych a známych významoch, v Novom zákone slovo „brat“ stále jasnejšie poukazuje na osobitnú kategóriu ľudí. Bratmi sú si medzi sebou Ježišovi učeníci, tí, čo prijímajú jeho náuku: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?... Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat, sestra i matka“ (Mt 12,48-50).

V tomto smere Veľká noc znamená novú a rozhodujúcu etapu. Vďaka nej sa Kristus stáva „prvorodeným medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29). Učeníci sa stávajú bratmi v novom a oveľa hlbšom zmysle. Nielenže zdieľajú Ježišovo učenie, ale aj jeho Ducha, jeho nový, vzkriesený život. Je významné, že až po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš po prvýkrát nazýva svojich učeníkov „bratmi“. „Choď k mojim bratom – vraví Márii Magdaléne – a povedz im: «Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu»“ (Jn 20,17). „Ten, čo posväcuje aj tí, čo sú posväcovaní“ – čítame v liste Hebrejom – „všetci pochádzajú z jedného. Preto sa [Kristus] nehanbí volať ich bratmi“ (Hebr 2,11).

Po Veľkej noci je toto najbežnejším použitím slova brat. Označuje brata vo viere, člena kresťanskej komunity. Sú to aj v tomto prípade „pokrvní“ bratia, ale v Kristovej krvi! Toto robí bratstvo v Kristovi čímsi jedinečným a transcendentným vzhľadom na akýkoľvek iný druh bratstva, a to vďaka tomu, že Kristus je aj Bohom. Ono nenahradzuje iné druhy bratstva, založené na rodine, národe či rase, ale ich korunuje. Všetky ľudské bytosti sú si bratmi, nakoľko sú stvoreniami jedného Boha a Otca. K tomuto kresťanská viera pridáva druhý rozhodujúci dôvod. Sme si bratmi nielen z titulu stvorenia, ale aj vykúpenia. Nielen preto, že máme všetci rovnakého Otca, ale preto, že všetci máme rovnakého brata, Krista – „prvorodeného medzi mnohými bratmi“.

***

Vo svetle tohto všetkého sa teraz žiada aktuálne pouvažovať. Bratstvo sa buduje počnúc od toho, čo je blízko, začínajúc od nás, nie s veľkými schémami či ambicióznymi a abstraktnými cieľmi. To znamená, že všeobecné bratstvo začína pre nás bratstvom v katolíckej Cirkvi. Nechám nateraz bokom aj druhý okruh, ktorým je bratstvo medzi všetkými veriacimi v Krista, čiže ekumenizmus.

Katolícke bratstvo je zranené! Kristova tunika bola roztrhaná na kusy rozdeleniami medzi cirkvami. Ale čo je nemenej závažné, každý kus tuniky sa často opätovne delí na ďalšie kúsky. Hovorím prirodzene o jej ľudskom prvku, pretože pravú Kristovu tuniku, jeho tajomné telo oživované Duchom Svätým, nebude môcť nikto nikdy roztrhnúť. V Božích očiach je Cirkev „jedna, svätá, katolícka a apoštolská“ a takou ostane až do konca sveta. To však neospravedlňuje naše rozdelenia, ale robí ich ešte viac vinnými, a musí nás to silnejšie pobádať k ich uzdravovaniu.

Čo je najbežnejšou príčinou rozdelení medzi katolíkmi? Nie je ňou dogma, nie sú to sviatosti ani služobné úrady. Všetky tieto veci si vďaka jedinečnosti Božej milosti uchovávame celistvo a jednomyseľne. Je ňou politický postoj, keď prevládne nad tým náboženským a cirkevným a spriahne sa s nejakou ideológiou, úplne zabúdajúc na hodnotu a povinnosť poslušnosti v Cirkvi. Toto je v určitých častiach sveta tým skutočným faktorom rozdelenia, hoci zamlčaným či rozhorčene popieraným. Toto je hriech, v tom najužšom zmysle slova. Znamená to, že „kráľovstvo tohto sveta“ sa stalo vo vlastnom srdci dôležitejším než Božie kráľovstvo.

Myslím si, že sme všetci pozvaní seriózne si v tomto spytovať svedomie a obrátiť sa. Toto je vyložene dielom toho, ktorého meno je „diabolos“, teda rozdeľovač, nepriateľ, ktorý zasieva kúkoľ, ako ho definuje Ježiš vo svojom podobenstve (porov. Mt 13,25).

***

Musíme sa učiť z evanjelia a z Ježišovho príkladu. Okolo neho jestvovala silná politická polarizácia. Boli tam štyri strany: farizeji, saduceji, herodiáni a zelóti. Ježiš sa nepostavil za nijakú z nich a energicky vzdoroval pokusom ťahať ho na jednu či druhú stranu. Prvotné kresťanské spoločenstvo ho verne nasledovalo v tomto rozhodnutí. Toto je príklad najmä pre duchovných pastierov, ktorí majú byť pastiermi celého stáda, nielen jednej jeho časti. Preto oni ako prví si majú spytovať svedomie a pýtať sa, kam vedú svoje stádo, či na svoju stranu alebo na Ježišovu. Druhý vatikánsky koncil zveruje najmä laikom úlohu pretaviť spoločenské, ekonomické a politické požiadavky evanjelia na rozhodnutia, hoci aj rozličné, avšak vždy úctivé voči iným a pokojamilovné.

***

Ak jestvuje určitý vlastný dar či charizma, ktorú má katolícka Cirkev pestovať pre dobro všetkých cirkví, tak je to dar jednoty. Nedávna cesta Svätého Otca do Iraku nám pomohla naživo zakúsiť, čo znamená pre toho, kto je utláčaný alebo poznačený vojnami či prenasledovaním, cítiť sa súčasťou jedného univerzálneho tela spolu s niekým, kto môže tvoje volanie dať počuť celému zvyšku sveta a znovuzrodiť nádej. Opätovne sa naplnil Kristov mandát daný Petrovi: „Posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,32).

K tomu, ktorý zomrel na kríži, „aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52) pozdvihnime v tento deň „so skrúšeným srdcom a poníženým duchom” modlitbu, ktorou sa naňho Cirkev obracia v každej svätej omši pred prijímaním:

„Pane, Ježišu Kriste, ty si povedal svojim apoštolom: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam». Nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi a podľa svojej vôle jej milostivo daruj pokoj a jednotu. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.”

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Andrej Klapka)

-jb-

Videozáznam
02 apríla 2021, 20:28