Hľadaj

Vatican News

Kardinál Ladaria a arcibiskup Morandi: Na čo slúži Vademecum

Kongregácia pre náuku viery vydala 16. júla 2020 praktickú príručku s názvom „Vademecum o niektorých procedurálnych bodoch v riešení prípadov pohlavného zneužívania mladistvých spáchaných klerikmi“. Aký charakter má tento text a komu je určený vysvetlili pre vatikánske médiá predstavitelia Kongregácie pre náuku viery: prefekt kard. Luis Ladaria a sekretár Mons. Giacomo Morandi.

Prefekt kongregácie kardinál Luis Francisco Ladaria Ferrer SJ vysvetlil základný zámer dokumentu:

„Vademecum nie je nejaký nový zákon. Vademecum je pomôcka, ktorá preberá platné predpisy pedagogickým spôsobom, dúfame, že jasne, aby pomohla biskupom a rehoľným predstaveným, ktorí sa musia konfrontovať s prípadmi zneužitia maloletých. Mnohokrát si kladú otázku: čo urobím? Čo mám urobiť?

A my sme uvažovali, a nielen my, z mnohých strán nás žiadali pripraviť príručku, aby bola praktickým sprievodcom pre biskupa či rehoľného predstaveného, ktorý čelí tomuto problému, aby vedel, ako postupovať, čo robiť v rozličných etapách.

Prirodzene aj rozličné biskupské konferencie vydali smernice, pretože je tu mnoho aspektov, ktoré je ťažko stanovovať zákonom na univerzálnej úrovni. A je to dobré aj preto, že v jednotlivých krajinách existujú rozličné okolnosti, civilná legislatíva, a biskupi sa prirodzene musia v spôsobe svojho postupovania prispôsobiť aj tejto situácii.

Konkrétne keď bolo vo februári minulého roku tu neďaleko v Synodálnej aule stretnutie predsedov biskupských konferencií k problematike zneužívania, ukázala sa tam aj požiadavka, aby tu bola takáto praktická pomôcka. A práve to sme sa snažili spraviť.“

Kard. Ladaria odpovedá pre Vatican News

Na otázky v súvislosti s novým Vademecom odpovedal aj sekretár Kongregácie pre náuku viery arcibiskup Giacomo Morandi.

Aký je cieľ tohto Vademeca a komu je určené?

„Rád ho definujem takisto ako prefekt našej kongregácie: ako príručku. Teda nie ako normatívny text, ale ako nástroj, ktorý je k dispozícii biskupom, rehoľným predstaveným, cirkevným sudcom, pracovníkom v oblasti práva a aj pracovníkom centier prijatia, ktoré zriadili biskupské konferencie. V komplexnosti noriem a praxe chce tento sprievodca ukázať cestu a pomôcť, aby sme sa nestratili.“

Obsahuje tento dokument nové  usmernenia v porovnaní s tými už existujúcimi?

„Nie. Nebola vydaná žiadna nová norma. Skutočná novosť je však v tom, že po prvýkrát je procedúra opísaná organizovaným spôsobom, počnúc od prvej správy o možnom delikte až po definitívne uzavretie prípadu, spájajúc existujúce normy s praxou Kongregácie. Normy sú známe, zatiaľ čo prax Kongregácie, čiže praktický spôsob aplikácie noriem, poznajú len tí, ktorí už mali predtým dočinenia s týmito prípadmi.“

Je Vademecum dokumentom definitívne uzavretým, alebo ho bude treba aktualizovať?

„Práve preto, že tu ide o nástroj, manuál, bude predmetom priebežných aktualizácií. Jednak z dôvodu možných budúcich úprav trestnoprávnej normatívy, ako aj  v upresneniach a položkách, ktoré by mali prísť z lokálnej úrovne od ordinárov a právnických pracovníkov. V tomto zmysle verzia, ktorá dnes (16. júla 2020) vychádza s označením „1.0“ je prístupná aktualizáciám. A každá pomoc k jej vylepšeniu je vítanou službou pre spravodlivosť.“

Ktoré prípady spadajú do kompetencie vašej kongregácie?

„Vo všeobecnosti, delikty vyhradené našej kongregácii sú všetky tie, ktoré sú proti viere a len tie najťažšie (s bežným označením „delicta graviora“) proti morálke a vysluhovaniu sviatostí. Vademecum sa však vzťahuje len na jeden z týchto deliktov, ktorý článok 6 motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela pripisuje klerikovi, keď koná proti šiestemu prikázaniu Desatora s maloletými.“ (...)

Zaujímavá je zmena postoja voči anonymným oznámeniam, ktoré sa svojho času jednoducho zahadzovali. Čo sa zmenilo a prečo aj anonymné udanie treba predsa len vziať do úvahy?

„Táto otázka je chúlostivá. Uvedomujeme si, že kategorický postoj v jednom či druhom zmysle nepomáha hľadaniu pravdy a spravodlivosti. Ako  možno zahodiť udanie, ktoré aj keď je anonymné, obsahuje isté dôkazy (napr. fotografie, videá, textové správy, audio...) alebo aspoň konkrétne a zmysluplné indície o spáchaní deliktu? Ignorovať ho len preto, že nie je podpísané, by bolo zlovoľné. Na druhej strane: ako prijať za dobré všetky oznámenia, aj tie všeobecné a bez odosielateľa? Robiť konanie v tomto prípade by nebolo vhodné. Je teda treba urobiť pozorné rozlišovanie. Vo všeobecnej línii sa nedáva dôveryhodnosť anonymným oznámeniam, avšak neodmieta sa a priori ich prvé zváženie, aby sme videli, či sú tam objektívne a evidentné určujúce prvky, to, čo v našom jazyku nazývame „fumus delicti“ (pach zločinu).“ (...)

Majú biskupi a rehoľní predstavení povinnosť nahlásiť správy o údajných zneužívaniach spáchaných klerikmi aj občianskym autoritám?

„V súvislosti s týmto bodom národné biskupské konferencie vydali smernice, ktoré zohľadňujú miestne normatívy. Nemožno dať jednu univerzálnu odpoveď. V niektorých krajinách zákon už stanovuje túto povinnosť, v iných nie. V skutočnosti motu proprio Vos estis lux mundi pápeža Františka vydané minulý rok sa v tejto veci vyjadruje, že Cirkev v prípadoch tohto druhu koná «pri zachovaní práv a povinností stanovených na rôznych miestach štátnymi zákonmi, osobitne tými, čo sa týkajú prípadnej povinnosti oznámenia kompetentným civilným autoritám» (čl. 19). Na druhej strane vo Vademecu v článku 17 tiež čítame: „Aj v prípade absencie explicitnej normatívnej povinnosti nech cirkevná autorita podá oznámenie kompetentným občianskym orgánom zakaždým, keď sa domnieva, že je to nevyhnutné na ochranu dotknutej osoby alebo ďalších maloletých pred nebezpečenstvom ďalších trestných činov.“ (...)

Ako sa možno vyhnúť tomu, aby nejaká osoba bola obvinená a odsúdená nespravodlivo?

„Keď skutok nie je dostatočne dokázaný, platí princíp „in dubio pro reo“ (pri pochybnosti v prospech obvineného). Je to základný princíp našej právnej kultúry. V týchto prípadoch sa namiesto deklarovania neviny deklaruje nenesenie zavinenia.“ (...)

-zk, jb-

17 júla 2020, 17:40