Hľadaj

Vatican News

Veľký piatok v Bazilike sv. Petra: Nedovoľme, aby toľko utrpenia vyšlo navnivoč

Obrady pamiatky Pánovho umučenia v piatok 10. apríla slávil Svätý Otec František o 18. hodine pri Oltári katedry Vatikánskej baziliky, len s niekoľkými desiatkami veriacich. Pápežský kazateľ, kapucín Raniero Cantalamessa v homílii uvažoval nad odpoveďou Kristovho kríža na drámu pandémie, ktorú ľudstvo prežíva.

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Ako po každý rok, pápež začal úkonom prostrácie na dlažbe chrámu.  Po prednese pašií z Jánovho evanjelia sa v homílii prihovoril pápežský kazateľ. Svätý Otec potom v slávnostných modlitbách prosil za potreby Cirkvi i celého ľudstva a predniesol aj osobitný úmysel za trpiacich v čase pandémie. Potom odhalil Kristov kríž zakrytý červeným plátnom a vystavil ho na adoráciu.

„Pandémia koronavírusu nás drsne zobudila z toho najväčšieho nebezpečenstva, do ktorého majú nábeh jednotlivci i ľudstvo: z ilúzie o všemohúcnosti,“ skonštatoval v homílii páter Cantalamessa. Položil si otázku, aký je postoj Boha k ľudskému utrpeniu a v aktuálnom kontexte krízy vysvetlil zmysel Kristovej vykupiteľskej smrti a zmŕvychvstania.

„Boh je naším spojencom, nie spojencom vírusu!“ – zdôraznil kazateľ a citoval Jeremiášovo proroctvo: „Zámery, ktoré mám s vami, sú zámermi pokoja, a nie nešťastia.“ (porov. Jer 29,11).

Raniero Cantalamessa svoj pohľad zameral najmä na budúcnosť a osvetlil niekoľko momentov, ktoré sa môžu stať pozitívnym ovocím a východiskom zo súčasnej krízy: prebudenie svedomia, prekonanie rozdelení, solidárnosť, návrat k Bohu:

„Keď sa raz táto chvíľa pominie, už sa nemôžeme vrátiť späť. Ako nás vyzýval Svätý Otec, nesmieme premárniť túto príležitosť. Nedovoľme, aby toľká bolesť, toľko mŕtvych, toľko heroického úsilia zdravotníckych pracovníkov vyšli navnivoč. Práve tejto „recesie“ sa nám treba najviac báť.“

Videozáznam

Plné znenie homílie pátra Raniera Cantalamessu

„Mám s vami zámery pokoja, a nie nešťastia“

Sv. Gregor Veľký hovorieval, že Písmo cum legentibus crescit, rastie s tými, ktorí ho čítajú[1]. Vyjadruje neustále nové významy podľa otázok, ktoré človek nosí v srdci, keď ho číta. A my tento rok čítame pašiové rozprávanie v srdci s otázkou, ba výkrikom, čo sa dvíha z celej zeme. Musíme sa snažiť zachytiť odpoveď, ktorú nám na túto otázku dáva Božie slovo.

To, čo sme práve počúvali, je príbeh o zle, ktoré je fakticky tým najväčším zlom, aké bolo kedy spáchané na zemi. Môžeme sa na to pozrieť z dvoch rôznych perspektív: alebo spredu, alebo zozadu - to znamená z pohľadu príčin alebo následkov. Ak zostaneme stáť pri historických príčinách Kristovej smrti, budeme zmätení a každý bude v pokušení prehlásiť ako Pilát: „Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka“ (Mt 27,24). Kríž sa ale dá lepšie pochopiť z hľadiska jeho dôsledkov než príčin. A aké sú tie dôsledky Kristovej smrti? Sme ospravedlnení z viery v neho, zmierení a v pokoji s Bohom, naplnení nádejou vo večný život! (porov. Rim 5,1-5).

Je tu ale ešte jeden dôsledok, ktorý nám aktuálna situácia zvlášť pomáha pochopiť. Kristov kríž zmenil zmysel ľudskej bolesti a utrpenia; každého utrpenia, fyzického i morálneho. Ono už viac nie je trestom, prekliatím. Bolo od základov vykúpené odvtedy, ako ho na seba vzal Boží Syn. Čo je tým najsilnejším dôkazom toho, že nápoj, ktorý ti niekto ponúka, nie je otrávený? To, keď sa dotyčný pred tebou napije z toho istého kalicha. To urobil Boh: na kríži vypil, pred zrakom sveta, kalich bolesti až po samé dno. Tým ukázal, že nie je otrávený, ale že na jeho dne leží perla.

Nejde pritom len o bolesť toho, kto verí, ale o každú ľudskú bolesť. On zomrel za všetkých. „Až budem vyzdvihnutý od zeme“, povedal, „všetkých pritiahnem k sebe“ (porov. Jn 12,32). Všetkých, nie iba niektorých! „Utrpenie – napísal sv. Ján Pavol II. po tom, ako bol na neho spáchaný atentát – znamená otvorenosť a vnímavosť voči činnosti spásonosnej Božej sily, ktorá sa v Kristovi ponúka ľudstvu.“[2] Vďaka Kristovmu krížu sa aj samotné utrpenie stalo, svojím spôsobom, istým druhom „univerzálnej sviatosti spásy“ pre ľudské pokolenie.

*

Aké svetlo toto všetko vrhá na dramatickú situáciu, v ktorej žijeme? Aj v tomto prípade sa skôr než na príčiny musíme pozrieť na dôsledky. A to nielen na tie negatívne, o ktorých každý deň počúvame v smutnom prehľade správ, ale aj na tie pozitívne, ktoré nám pomôže zachytiť iba pozornejšie skúmanie.

Pandémia koronavírusu nás drsne zobudila z toho najväčšieho nebezpečenstva, do ktorého majú nábeh jednotlivci i ľudstvo: z ilúzie o všemohúcnosti. Ako napísal jeden popredný židovský rabín, tento rok máme príležitosť sláviť osobitný veľkonočný exodus, a to z „vyhnanstva svedomia“[3]. Stačil ten najmenší a neforemný prvok prírody, vírus, aby nám pripomenul, že sme smrteľní, že vojenská sila a technológia nás zachrániť nedokážu. „Človek v blahobyte to nechápe,“ – hovorí biblický žalm – „je ako zviera, ktoré hynie“ (Ž 49,21). Akú pravda ukrývajú tieto slová!

Pri maľovaní fresiek v katedrále sv. Pavla v Londýne maliar James Thornhill v istom okamihu bol tak nadšený jednou zo svojich fresiek, že si poodstúpil, aby ju mohol lepšie vidieť, neuvedomujúc si, že sa len-len že nezrútil z lešenia do prázdna pod sebou. Jeho zdesený asistent však pochopil, že upozornenie zakričaním na neho by nešťastie iba urýchlilo. Bez dlhého premýšľania teda namočil štetec do farby a šmaril ho do stredu fresky. Zhrozený majster poskočil vpred. Jeho dielo utrpelo, ale on sa zachránil.

Takto občas koná Boh s nami: otrasie našimi plánmi a našou nerušenosťou, aby nás zachránil od priepasti, ktorú nevidíme. Ale buďme pozorní, aby sme sa neoklamali. To nie Boh koronavírusom hodil štetcom do fresky našej nadutej technologickej civilizácie. Boh je naším spojencom, nie spojencom vírusu! „Zámery, ktoré mám s vami, sú zámermi pokoja, a nie nešťastia“, hovorí sa v Biblii (porov. Jer 29,11). Keby tieto pohromy boli Božími trestami, nebolo by vysvetliteľné, prečo postihujú rovnako dobrých i zlých, a prečo sú to zvyčajne chudobní, kto znáša ich hlavné následky. Sú oni azda väčšími hriešnikmi než iní?

Nie! Ten, ktorý kedysi plakal nad smrťou Lazára, dnes plače nad pohromou, ktorá doľahla na ľudstvo. Áno, Boh „trpí“, tak ako trpí každý otec a každá matka. Keď to raz objavíme, budeme sa hanbiť za všetky tie obviňovania, ktoré sme robili voči nemu za života.

Boh zdieľa našu bolesť, aby sme ju prekonali. „Keďže je zvrchovane dobrý“ – napísal sv. Augustín – „Boh by nikdy nedovolil, aby v jeho dielach existovalo akékoľvek zlo, ak by nebol dosť silný a dobrý na to, aby i zo samotného zla vyvodil dobro.“[4]

Vari si Boh Otec želal smrť svojho Syna na kríži, aby z toho vyťažil dobro? Nie, len jednoducho dovolil, aby ľudská sloboda išla svojou cestou, avšak tak, aby poslúžila jeho zámeru, nie zámerom ľudí. To isté platí i pre prírodné nešťastia, zemetrasenia a epidémie. Nevyvoláva ich on. On totiž dal i prírode istý druh slobody, isteže, kvalitatívne odlišnej od tej morálnej slobody ľudí, no stále ide o formu slobody. Slobodu vyvíjať sa podľa svojich zákonitostí rozvoja. Nestvoril svet ako hodinky vopred naprogramované do každého jedného najmenšieho pohybu. Je to skôr to, čomu niektorí hovoria náhoda, no čo Biblia nazýva „Božia stvoriteľská múdrosť“.

*

Iným pozitívnym ovocím súčasnej zdravotnej krízy je zmysel pre solidárnosť. Kedy v dejinách ľudstva si pamätáme, že by sa ľudia všetkých národov cítili byť tak zjednotení, tak si rovní, tak málo hašteriví, ako v tejto bolestnej chvíli? Ešte nikdy tak ako teraz sme nevnímali pravdivosť toho zvolania jedného nášho básnika: „Ľudia, pokoj! Na zhrbenej zemi je priveľa tej záhady...“[5] Zabudli sme na múry, ktoré sme chceli stavať. Vírus nepozná hraníc. V okamihu zrúcal všetky bariéry a rozdiely: rasové, náboženské, majetkové, mocenské. Keď sa raz táto chvíľa pominie, už sa nemôžeme vrátiť späť. Ako nás vyzýval Svätý Otec, nesmieme premárniť túto príležitosť. Nedovoľme, aby toľká bolesť, toľko mŕtvych, toľko heroického úsilia zdravotníckych pracovníkov vyšli navnivoč. Práve tejto „recesie“ sa nám treba najviac báť.

Z mečov si ukujú radlice, zo svojich kopijí vinárske nože; Národ proti národu nepozdvihne meč a už sa nebudú cvičiť v boji. (Iz 2,4)

Je čas uskutočniť niečo z tohoto Izaiášovho proroctva, na ktorého naplnenie už ľudstvo oddávna čaká. Povedzme „Dosť!“ tragickej honbe za zbrojením. Zakričte to z celej sily vy mladí, lebo najmä váš osud je tu v hre. Presmerujme tie bezmedzné zdroje vydávané na zbrojenie na také účely, ktorých urgentnosť vidíme v tejto situácii: zdravie, hygiena, výživa, boj proti chudobe, starostlivosť o stvorenstvo. Zanechajme generácii, ktorá príde po nás, svet, ktorý, ak to bude nevyhnutné, bude síce chudobnejší na materiálne veci a peniaze, ale bohatší na ľudskosť.

*

Božie slovo nám hovorí, čo je tá prvá vec, ktorú máme robiť vo chvíľach, ako je táto: volať k Bohu. On sám vkladá ľuďom na pery slová, ktorými majú k nemu volať, neraz slová tvrdé, slová žalovania sa, takmer až obviňovania. „Vstaň, Pane, pomôž nám! Vykúp nás pre svoje milosrdenstvo! […] Precitni, nezavrhni nás navždy!“ (porov. Ž 44,24.27) „Pane, nedbáš, že hynieme?“ (porov. Mk 4,38)

Vari sa Boh kochá v tom, aby sa nechal prosiť o udelenie jeho dobrodení? Môže azda naša modlitba Boha donútiť, aby menil svoje plány? Nie, ale sú skutočnosti, ktoré sa Boh rozhodol nám udeliť ako ovocie jeho milosti a zároveň našej modlitby, akoby na podelenie sa so svojimi stvoreniami o zásluhy za udelené dobro[6]. To on nás pobáda k tomu, aby sme tak robili: „Proste a dostanete!“, hovorí Ježiš, „Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7,7).

Keď Hebrejov na púšti hrýzli jedovaté hady, Boh nariadil Mojžišovi vyzdvihnúť na stĺp bronzového hada, aby ten, kto sa naň pozrie, neumrel. Ježiš si prisvojil tento symbol. „A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Jn 3,14-15). Aj nás v tomto čase hryzie jeden neviditeľný jedovatý „had“. Hľaďme teda na toho, ktorý bol „vyzdvihnutý“ pre nás na kríž. Pokloňme sa mu kvôli nám a kvôli celému ľudskému pokoleniu. Kto na neho hľadí s vierou, neumrie. A ak zomrie, bude to na vstup do večného života.

„Po troch dňoch vstanem z mŕtvych“, predpovedal Ježiš (porov. Mk 9,31). Rovnako my, po týchto dňoch, ktoré dúfame prejdú čím skôr, vstaneme z mŕtvych a vyjdeme z hrobov, ktorými sú teraz naše domovy. Nie preto, aby sme sa vrátili k predošlému životu ako Lazár, ale k novému životu ako Ježiš. K životu bratskejšiemu a ľudskejšiemu. Kresťanskejšiemu!

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)

 

[1] Sv. Gregor Veľký, Poučný komentár k Jóbovi, XX, 1.

[2] Sv. Ján Pavol II., Apoštolský list Salvifici doloris, 23.

[3] https://blogs.timesofisrael.com/coronavirus-a-spiritual-message-from-brooklyn (Yaakov Yitzhak Biderman).

[4] Sv. Augustín, Enchiridion, 11,3 (PL 40, 236).

[5] „Uomini, pace! Sulla prona terra troppo è il mistero“ - Giovanni Pascoli, I due fanciulli.

[6] Porov. Sv. Tomáš Akvinský, S.Th. II-IIae, q. 83, a.2).

Aktualizované: 22.4.2020, 9:15

10 apríla 2020, 20:26