Cerca

Vatican News
Pápež František Pápež a členovia Rímskej kúrie v Kaplnke Redemptoris Mater vo Vatikáne  (ANSA)

Druhá pôstna kázeň R. Cantalamessu: Interiorita - návrat do vlastného vnútra

Druhé pokračovanie pôstneho cyklu kázní pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu je výzvou k vnútornému zahĺbeniu. Ako nadpis si taliansky kapucín zvolil slová sv. Augustína: „Vráť sa do seba. Vo vnútornom človeku žije pravda“.

Kazateľ Pápežského domu sa prihovoril Svätému Otcovi, členom Rímskej kúrie a iných pápežských inštitúcií v piatok 22. marca v Kaplnke Redemptoris Mater. Nadviazal na svoj nedávny adventný cyklus inšpirovaný veršom 42. žalmu „Moja duša žízni po Bohu živom“. Druhú pôstnu kázeň začal týmito slovami:

„Svätý Augustín vyslovil výzvu, ktorá si aj po toľkých storočiach zachováva nezmenenú aktuálnosť: «In teipsum redi. In interiore homine habitat veritas» - „Vráť sa do seba. Vo

 vnútornom človeku žije pravda“ (Sv. Augustín, De vera religione, 39,72, PL 34,154). V jednom príhovore k ľudu s ešte väčším naliehaním povzbudzuje:

«Vráťte sa do svojho srdca! Kam chcete ísť ďaleko od seba? Ak pôjdete ďaleko, zablúdite. Prečo sa púšťate na pusté cesty? Vráťte sa z vášho potulovania, ktoré vás zaviedlo mimo cesty; vráťte k Pánovi. On je pripravený. Najprv sa vráť do svojho srdca, ty, ktorý si sa stal sám sebe cudzím, vplyvom túlania sa po vonku: nepoznáš sám seba, a hľadáš toho, kto ťa stvoril! Vráť sa, vráť sa do srdca, získaj odstup od tela... Vstúp znovu do srdca: tam skúmaj to, čo azda vnímaš ako Božie, pretože tam sa nachádza obraz Boha; vo vnútri človeka prebýva Kristus, v tvojom vnútri sa obnovíš podľa obrazu Boha» (Sv. Augustín, In Ioh. Ev., 18,10, CCL 36, s. 186).“  

Pokračujúc v komentári začatom v Advente o verši žalmu „Moja duša žízni po Bohu živom“, premýšľame o „mieste“, v ktorom každý z nás prichádza do styku so živým Bohom. Vo všeobecnom a sviatostnom zmysle je týmto „miestom“ Cirkev, ale v zmysle osobnom a existenciálnom je ním naše srdce. To, ktoré Písmo nazýva „vnútorným človekom“, „človekom ukrytým v srdci“ (porov. Rim 7,22; 2 Kor 4,16; 1 Pt 3,4). K tomuto výberu nás vedie aj liturgické obdobie, v ktorom sa nachádzame. Ježiš je v týchto štyridsiatich dňoch na púšti, a práve tam sa k nemu musíme dostať. Nie všetci môžu ísť do vonkajšej púšte; ale každý sa môže uchýliť do vnútornej púšte, ktorou je naše srdce. „Vo vnútri človeka prebýva Kristus“, tak nám povedal Augustín.

Ak chceme nejaký plastický obraz alebo symbol, ktorý nám pomôže uskutočniť toto obrátenie smerom dovnútra, ponúka nám ju evanjelium v Zachejovom príbehu. Zachej je muž, ktorý chce spoznať Ježiša, a aby to dosiahol, vychádza z domu, ide medzi dav, vylieza na strom... Hľadá ho vonku. Ale pozrime, ako si ho prechádzajúci Ježiš všíma a hovorí mu: «Zachej, poď rýchlo dolu, pretože dnes musím zostať v tvojom dome» (Lk 19,5). Ježiš privádza Zacheja späť do jeho domu a tam v skrytosti, bez svedkov, nastáva zázrak: on naozaj spozná, kto je Ježiš a nachádza spásu.

Často sa podobáme Zachejovi. Hľadáme Ježiša, a hľadáme ho vonku, v uliciach, v dave. A je to sám Ježiš, ktorý nás pozýva vrátiť sa domov do nášho vlastného srdca, kde sa túži s nami stretnúť.

Interiorita je hodnotou, ktorá je v kríze. Na „vnútorný život“, ktorý bol kedysi takmer synonymom duchovného života, sa teraz naopak hľadí s podozrením. Existujú slovníky spirituality, ktoré úplne vynechávajú heslá „interiorita“ a „uzobranosť“, a sú aj iné, ktoré ich obsahujú, no nie bez vyjadrenia určitej výhrady. Napríklad poznamenávajú, že napokon neexistuje žiadny biblický výraz, ktorý by presne zodpovedal týmto slovám; že by tu mohlo ísť o zásadné ovplyvnenie platónskou filozofiou; že by to mohlo preferovať subjektivizmus, a tak ďalej.

Odhaľujúcim príznakom tohto poklesu vkusu a úcty k interiorite je pohnutý osud Nasledovania Krista (pozn. De Imitatione Christi od Tomáša Kempenského), ktoré je určitým druhom príručky na uvedenie do vnútorného života. Z knihy po Biblii najobľúbenejšej medzi kresťanmi sa behom pár desaťročí stala zabudnutá kniha.

Niektoré príčiny tejto krízy sú starodávne a vlastné samotnej našej prirodzenosti. Naša „kompozícia“, čiže to, že sme tvorení telom a duchom, spôsobuje že sme ako naklonená rovina, avšak naklonená smerom von, k tomu, čo je viditeľné a početné. Ako vesmír po počiatočnom výbuchu (známy Big bang), aj my sme vo fáze rozpínania a vzďaľovania sa od centra. «Oko sa nenasycuje videním, ani ucho sa nenapĺňa počúvaním», hovorí Písmo (Kaz 1,8). Sme ustavične „na odchode“, cez tých pätoro dverí či okien, ktorými sú naše zmysly.“

Po tomto úvode pápežský kazateľ poukázal na prítomnosť myšlienky interiority vo Svätom písme, citujúc prorokov (Iz 29,13;1 Sam 16,7; Joel 2,13), ale najmä poukazjúc na samotného Ježiša Krista (Mt 15,10n). Upozornil na fenomén, že „v posledných storočiach sa aspekt metódy dostal do prevahy nad samotným obsahom kresťanskej interiority, berúc ju neraz skôr zúžene ako určitý druh koncentrácie a meditácie, než ako stretnutie s Kristom žijúcim v srdci“. V nijakej dobe však nechýbali ani vynikajúce prejavy kresťanskej interiority, skonštatoval Raniero Cantalamessa. Ako príklad uviedol slová bl. Alžbety od Najsv. Trojice: «Našla som raj na zemi, pretože rajom je Boh a Boh je v mojom srdci» (List 122).

Na „odstredivé“ tendencie súčasného človeka, usilujúceho sa o únik pred tichom do zahlcujúceho hluku a prežívajúceho akúsi „hrôzu z prázdna“ – horor vacui, je podľa slov pápežského kazateľa potrebné reagovať rezolútnym „nie!“. Práve „interiorita je cestou k autentikému životu“, zdôraznil páter Cantalamessa a citoval filozofa Kierkegaarda o potrebe človeka stať sa skutočne ľudským, a to vďaka uvedomeniu si, že jeho „ja“ stojí pred „nekonečnou realitou“, pred Bohom.

Za jedno z najvyzretejších diel na tému kresťanskej interiority označil kazateľ Vnútorný hrad sv. Terézie z Ávily. Slovami sv. Františka z Assisi napokon zdôraznil, že aj uprostred aktívneho života je človek povolaný k pestovaniu interiority v kontakte s Bohom v hĺbke svojho srdca: «Brat telo je pustovňou a duša je pustovníkom, ktorý v nej prebýva, aby sa modlil k Bohu a meditoval» (Legenda Perugina, 80, Fonti Francescane, n. 1636).

Cyklus pôstnych kázní pátra Cantalamessu bude pokračovať v kaplnke Redemptoris Mater každý piatok o 9. hod. až do 12. apríla, piatka pred Kvetnou nedeľou.

-mh, jb-

26 marca 2019, 15:23