Beta verzia

Cerca

Vatican News
Biskup Dávid Tencer pri audiencii predstavil pápežovi svojich veriacich z diecézy Reykjavík Biskup Dávid Tencer pri audiencii predstavil pápežovi svojich veriacich z diecézy Reykjavík  (AFP or licensors)

Biskup Tencer na synode: Aby cítili, že ich máme tak radi ako otcovia svoje deti

Na Synode biskupov s témou „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“ zastupuje Konferenciu biskupov Škandinávie. 55-ročný biskup Reykjavíku Mons. Dávid Bartimej Tencer z rehole kapucínov sa so svojou skúsenosťou zo Synody podelil pre Vatikánsky rozhlas.

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

„Pán Boh nie je zákerák! Keď je problém, tak je riešenie určite blízko,“ tvrdí Mons. Tencer. Synodálnym otcom vo svojom vystúpení v pléne odporúčal vidieť budúcnosť mladých ľudí a Cirkvi nádejne. Je presvedčený, že synoda pomôže usmerneniami zo všeobecného pohľadu, ale rozmenenie na drobné v konkrétnych riešeniach sa dosiahne priamo na mieste, v konkrétnej farnosti, ktorá má svojho konkrétneho kňaza a konkrétnych ľudí. 

Rozhovor s biskupom Tencerom (11 min.)

„Prvýkrát v živote som na synode a vidí sa mi to veľmi dobré a užitočné, nielen pre mňa osobne, ale pre celú Cirkev. Na jednom mieste sa zíde veľa ľudí z celého sveta, ktorí majú svoje osobné skúsenosti s práve tou súvisiacou témou, ktorá je veľmi dôležitá pre každú diecézu, teda mládež, pastorácia mládeže a práca s mládežou, to, čo žije každá jedna farnosť.“

Na synode je 267 biskupov plus ďalší účastníci z radov expertov či audítorov. „Je to veľmi dobrá skúsenosť, byť tu, počúvať druhých a byť pri tom, keď sa voľačo vytvára aj do budúcna,“ hovorí Mons. Tencer. Východiskom pre budúcnosť by podľa neho mala byť skôr dôvera ako strach: „Keď som čítal prípravný dokument, mal som taký dojem, akoby z toho dokumentu bolo cítiť určitý strach. Strach z budúcnosti, že čo tu už len bude, ako to prežijeme, ako to prežije Cirkev a mládež.“

Každý z biskupov prišiel na synodu počúvať ostatných a ponúknuť im aj svoje skúsenosti. Mons. Tencer priblížil svoje uvažovanie nad tým, čo by sa oplatilo na synode povedať:

„Môj príspevok som zameral na dôveru. Viackrát som si prešiel dokument a zistil som, že dôvera sa tam spomína len dvanásť ráz. Z toho desať ráz je dôvera v Boha, dôvera v Ducha Svätého, dôvera v Cirkev. Jeden raz je to ako nedôvera a jeden raz ako: „mali by sme aj tým mladým dôverovať“. Tak sa mi to videlo predsa len trošku málo. A tak som potom vyzval synodálnych otcov: „Nebojme sa im veriť!““

„Za tridsať rokov tu už veľká časť z nás nebude, už budeme v Abrahámovom lone. Ale napriek tomu Cirkev pôjde ďalej, napriek tomu bude obľúbená, napriek tomu bude ďalej tým mystickým telom Kristovým a bude vedená novými biskupmi...“

Mons. Dávid Tencer si trúfol vo svojom vystúpení pred troma stovkami synodálnych otcov aj zaprorokovať. Ako sa priznal, z odozvy má dojem, že jeho proroctvo zabralo. Pre Vatikánsky rozhlas ho zreprodukoval týmito slovami:   

„Za tridsať rokov tu už veľká časť z nás nebude, už budeme v Abrahámovom lone. Ale napriek tomu Cirkev pôjde ďalej, napriek tomu bude obľúbená, napriek tomu bude ďalej tým mystickým telom Kristovým a bude vedená novými biskupmi, bude tam nový pápež, budú noví kňazi, noví rehoľníci, noví rodičia. A zaujímavé je, že či im teraz veríme alebo neveríme, aj tak to budú oni. Z ich generácie budú tí noví biskupi, nový pápež, noví kňazi, noví rodičia. Tak isto sa aj oni potom budú trápiť so svojimi deťmi a budú hovoriť, že tá dnešná mládež, to už nie je to, čo bývalo.“

Synoda je priestor vzájomného podelenia sa. Takto ju chápe aj biskup Tencer: „Snažil som sa pripraviť to, čo mi najviac na srdci ležalo, a to čo najlepšie. A som presvedčený, že každý jeden z biskupov postupoval presne takto isto. To znamená, aj oni priniesli to najlepšie, čo im najviac na srdci ležalo. No a je nás tam okolo tristo, to znamená tristo ľudí povie to, čo mu najviac na srdci leží, to, čo vidí ako najdôležitejšie... Tak som si narobil poznámok, že z toho budem ešte niekoľko rokov žiť.“

 „Aby mládež cítila aj zo strany nás starších, že ich máme tak radi ako otcovia svoje deti. A potom, že by sme sa nebáli ich nielen karhať, ale že by sme sa nebáli ich nadchnúť.“

Podnety zo synodálnych diskusií si otec Dávid Tencer triedi, aby si preosiate „zrnká zlata“ priniesol naspäť do Reykjavíku. Medzi tým, čo ho zvlášť oslovilo z prejavov iných biskupov, spomenul kardinála Tagleho, ktorému pri rozprávaní príbehu mladého človeka, s ktorým sa stretol, vypadli slzy. „Musí byť v tom našom vystupovaní cítiť aj ten cit,“ hovorí Mons. Tencer.

Za ďalší cenný podnet považuje otec Dávid slová jedného z biskupov, ktorý citoval Exupéryho: „Ak chce niekto postaviť loď, nemal by zháňať ľudí, ktorí budú znášať drevo a klince, tkať plachty a podobne, ale snažiť sa ich nadchnúť pre krásu oceánu. A oni potom z ničoho nič začnú znášať drevo, plachty, a všetko potrebné k tomu, aby mohli vybudovať loď.“

O čo teda má ísť Cirkvi? Mons. Tencer hovorí: „Aby mládež cítila aj zo strany nás starších, že ich máme tak radi ako otcovia svoje deti. A potom, že by sme sa nebáli ich nielen karhať, ale že by sme sa nebáli ich nadchnúť.“

„Pán Boh nie je zákerák! Keď je problém, tak je riešenie určite blízko.“

Prínos synody je potrebné chápať v prepojení na život Cirkvi na konkrétnom mieste, vysvetľuje biskup Tencer:  

„Cirkev je veľmi rôznorodá a my tu môžeme niečo generálne poriešiť, teraz, generálne pre celú Cirkev. Ale to rozmenenie na drobné, to je až na tom každom jednom pánu farárovi, alebo na tom malom spoločenstve, lebo oni vedia, v akej situácii sú, len by mali hľadať to riešenie niekde tam, naokolo.“

Na tom mieste, kde je problém, sa vždy nachádza aj riešenie, tam ho treba hľadať, „nie na druhom konci sveta“, zdôrazňuje biskup veľmi jasne:

„Pán Boh nie je „zákerák“, že ti spraví voľačo zlé a môžeš sa zachrániť, ale musíš precestovať celý svet, lebo tam na druhej strane je to riešenie. Nie! Pán Boh nie je zákerák! Keď je problém, tak je riešenie určite blízko.“

Ako príklad uvádza otec Dávid napr. skúsenosti afrických misionárov, že protilátka na jedovaté uštipnutie hadom sa často nachádza v rastline, ktorá v danej lokalite rastie. Riešenie na islandskú zimu sa zase skrýva pod nohami, vo využití termálnych prameňov. Podobne to však platí aj v Cirkvi, tvrdí synodálny otec z Islandu.

„A najväčšia radosť, nielen to, že môžem byť biskupom, ale biskupom na Islande. To je vec, to je paráda!“

Za „čerešničku na torte“ označil to, že pri generálnej audiencii vo Vatikáne v uplynulú stredu mohol osobne predstaviť Svätému Otcovi skupinu svojich „diecézanov“, ktorí prišli na púť pri príležitosti 50. výročia založenia diecézy Raykjavík. Vysvetľuje, že ich počet 70 predstavuje v skutočnosti skoro jedno percento celej diecézy. „A kto to môže povedať, že jedno percento diecézy odišlo na púť?“, dodáva s úsmevom.

Mons. Tencer bol menovaný pápežom Františkom za biskupa Reykjavíku 18. septembra 2015. O týždeň, 31. októbra oslávi tretie výročie svojej biskupskej vysviacky. A vníma svoj doterajší život na Islande? Čo z toho považuje za najväčší dar a z čoho má najväčšiu radosť?

„Vidím, že Pán Boh nás má veľmi rád, to je jasné. Ale že to nevieme tak vnímať: samozrejme, najskôr to vnímame ako deti, potom ako dospievajúci, potom ako dospelí, atď. A ja to neustále tak prežívam, stále viac to prežívam, že Pán Boh ma ľúbi. Už len to, že Pán Boh mi doprial byť živým, byť kresťanom, potom na mňa milostivo zhliadol a dal mi kňazské povolanie, som z toho veľmi rád. Potom to, že mi doprial rehoľné povolanie, že môžem byť kapucínom. Nie že ja som sa obetoval, kdeže, čoby som sa ja naobetoval! Ale že Pán Boh mi dal veľký dar. Nielen to, dokonca aj biskupom môžem byť, a najväčšia radosť, nielen to, že môžem byť biskupom, ale biskupom na Islande. To je vec, to je paráda!“

-jb, kv-

22 októbra 2018, 16:19