Farnosť v Gaze: Katolíci i pravoslávni jednohlasne volajú k Bohu

Pásmo Gazy je stále úplne uzavreté a viac ako dva milióny ľudí sú bez vody, potravín, liekov a paliva. „Po bombardovaní pred pár dňami, ktoré sa dotklo aj gréckeho pravoslávneho chrámu v Gaze a vyžiadalo si 18 obetí, prišlo do našej farnosti oveľa viac kresťanských utečencov“, hovorí kňaz. Dodáva: „Je u nás aj 54 detí, o ktoré sa starajú rehoľné sestry Matky Terezy a tie deti, ktoré majú aj fyzické problémy, potrebujú špeciálnu starostlivosť“.

Vo farnosti, ktorá sa stala centrom Cirkvi v Gaze, sa momentálne nachádzajú aj všetky rehoľné komunity. Ako vysvetľuje farár, „všetky rehoľníčky sa tu rozhodli zostať, aby boli nablízku vysídlencom. Sú si vedomé rizika, ktorému sa vystavujú, pretože neexistuje žiadne bezpečné miesto. Izraelská armáda nás opakovane žiadala, aby sme opustili sever pásma Gazy: povedali nám, že máme ísť na juh, ale aj ten je bombardovaný“, hovorí otec Romanelli. Latinský patriarcha Jeruzalema kardinál Pierbattista Pizzaballa poskytol izraelským úradom presné súradnice farnosti, aby zabránil obrovským tragédiám.

Otec Romanelli hovorí, že farnosť sa teraz stala podobnou komunite prvých Ježišových učeníkov: „Všetko robíme spoločne. Modlíme sa a snažíme sa žiť lásku deliac sa o všetko, čo máme“. Na otázku, aké sú ich najnaliehavejšie potreby, farár bez váhania odpovedá: „Prvá vec je modlitba. Treba sa modliť a podnecovať druhých k modlitbe a prinášať obety za ukončenie vojny. A potom, samozrejme, základné potreby, pretože chýba naozaj všetko.“

A ako vyzerá deň obyvateľov farnosti v Gaze? Muži, ženy i spomínané trpiace deti každý deň volajú k Bohu, rozpráva farár Romanelli: „Vstávajú skoro ráno a o ôsmej hodine pripravujú kostol na prvú svätú omšu. Potom sa cez deň modlia svätý ruženec, rozdelení do skupín, zatiaľ čo popoludnie je venované adorácii Najsvätejšej sviatosti a sláveniu druhej svätej omše.“ Výnimočné je, že sa na nej zúčastňujú všetci: katolíci i pravoslávni.

Farár Gazy Romanelli napokon ďakuje pápežovi Františkovi za jeho neustálu blízkosť. „Volá nám takmer každé popoludnie. Volá mne, a ak ma nemôže nájsť, volá na faru. Je to veľký znak veľkodušnosti, dobroty. Vieme, že je nablízku všetkým obyvateľom bez rozdielu.“

Článok Federica Pianu spracovala Zuzana Klimanová