Hľadaj

Stories
Vatican News

Vo Večnom meste sa rozlúčili s pani Vincenzou Pudišovou

Dňa 6. januára 2021 vo veku nedožitých 90 rokov zosnula v Pánovi pani Vincenza Pudišová, rodená Tocci, vdova po nebohom Ladislavovi Pudišovi, bývalom redaktorovi Slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu a opernom spevákovi. Manželia Pudišovci patrili k významným predstaviteľom slovenskej exilovej komunity v Ríme a aktívne sa zapájali do náboženského i krajanského života Slovákov v Taliansku.

Pohrebnú svätú omšu celebroval v sobotu 9. januára v kaplnke Dermatopatologického inštitútu Nepoškvrnenej Panny Márie na Via Boccea v úzkom rodinnom kruhu rektor Pápežského slovenského ústavu a kolégia sv. Cyrila a Metoda Pavol Zvara. Pohrebné obrady pokračovali po svätej omši na cintoríne vo Frascati, kde telesné pozostatky Vincenzy Pudišovej uložili do rodinnej hrobky.

Ladislav Pudiš (18. 4. 1924 – 19. 5. 2005) pochádzal z Bešeňovej. V Taliansku v rokoch 1945 – 1948 vyštudoval operný spev a tri desiatky rokov sa venoval opernej kariére. S Vincenzou Tocci, ktorá bola tiež študentkou spevu, uzavreli manželstvo 27. decembra 1953. Pán Boh im požehnal dvoch synov a niekoľko vnúčat.

Hlas majstra Pudiša sa trvalo zapísal do dejín Vatikánskeho rozhlasu, kde v rokoch 1968 – 1989 pôsobil ako hlásateľ slovenského vysielania. Organizoval slovenské sväté omše v rozhlase a v rokoch 1976 – 1984 viedol Liturgické oddelenie Vatikánskeho rozhlasu. V archíve Slovenskej redakcie VR sa zachovala v podaní Ladislava Pudiša táto modlitba k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu:

Ladislav Pudiš: Modlitba k Ježišovmu Srdcu

Vo svojej spomienkovej knihe Z Bešeňovej do Ríma alebo Spomienky operného speváka Ladislav Pudiš už ako 75-ročný o svojej manželke napísal:

„Enza sa síce narodila vo Frascati – v malom mestečku neďaleko Ríma, ktoré preslávili najmä jeho vinice, už od malička však bývala s rodičmi v Ríme. Jej otecko mal krásny byt s obrovskou terasou priamo nad slávnou Fontana di Trevi, kde sme často spolu sedávali s mnohými významnými predstaviteľmi slovenského exilu v Taliansku.

Fontána, ktorá je jedným zo symbolov Večného mesta, sa stala známou vďaka legende. Tá hovorí, že ktokoľvek do nej vhodí mincu, ten sa do Ríma ešte vráti. Nuž, z toho zvyku majú pravdepodobne najväčšiu radosť rímski bezdomovci. Mestská správa totiž fontánu, ktorá je vždy plná mincí, pravidelne čistí a finančný výťažok používa na pomoc chudobným.

Ja som však doteraz nevhodil do fontány ani líru. Nie preto, že by som nechcel pomôcť chudobným, ale preto, lebo tejto legende jednoducho neverím. Mňa s Večným mestom spojilo omnoho silnejšie puto, ako je obyčajná povera. Enza Tocci sa totiž v neďalekom kostolíku Santa Maria in Via stala mojou právoplatnou manželkou, a tak som zostal Rímu verný po celý zvyšok svojho života.“

(Z Bešeňovej do Ríma alebo Spomienky operného speváka, Smaragd Pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 2000, s. 107-108).

-pz, jb-

10 januára 2021, 20:07