Hľadaj

Vatican News
2020.05.15 VESCOVI DI BURUNDI Ilustračná snímka: Biskupi Burundi 

Hroby zabitých seminaristov v Burundi sú dnes výzvou k bratstvu etník

V Burundi v minulom roku otvorili proces blahorečenia 40 seminaristov, ktorí boli zabití v roku 1997 v Bute na juhu krajiny. Na mieste masakru dnes stojí jednoduché sanktuárium s hrobmi seminaristov, ktorých už teraz nazývajú „mučeníkmi bratstva v Burundi“. Masaker spôsobili ozbrojenci motivovaní etnickou nenávisťou.

Do tej istej kauzy blahorečenia boli začlenené ďalšie štyri osoby: dvaja talianski misionári - xaveriáni (páter Ottprino Maule a Aldo Marchiola) a jedna dobrovoľníčka (Vatina Gubertová), zavraždení v roku 1995, i diecézny kňaz Michhel Kayoya zavraždený v roku 1972. Spolu tak ide o 44-člennú skupinu.

Burundskí biskupi v júni minulého roku pri otvorení kauzy blahorečenia uviedli:

„Cirkev v Burundi ... si chce uctiť skupinu ľudí, ktorí v Ježišovom mene obetovali svoje životy, aby ukázali, že bratstvo v Kristovi je dôležitejšie než príslušnosť k etnickej skupine“. „Je to vynikajúce svedectvo, ktoré považujeme za skutočne dôležité pre všetkých kresťanov“.

Pripomeňme, že občianska vojna v Burundi v rokoch 1993-2005 bola výsledkom dlhotrvajúcich rozdelení medzi etnikami Hutu a Tutsi, ku ktorým prispelo aj predchádzajúce pôsobenie európskych kolonizátorov.

Kňaz Edouard Nkeshimana - očitý svedok masakru spred 23 rokov, bol jedným zo 16 seminaristov, ktorí zázrakom prežili.

Ako povedal, k masakru došlo 30. apríla 1997 okolo pol šiestej ráno, keď sa seminaristi budili, aby sa pripravili na rannú omšu. V okolí bola zhruba stovka vojakov, aby občanov i seminaristov chránila pred členmi ozbrojených skupín, ktorí sa pohybovali po okolí. Mnohí zo strážnych vojakov boli 18-roční chlapci, ktorí mali väčší strach, než seminaristi, triasli sa ako lístie, spomína Edouard. Po tom, ako bolo počuť výstrely a neskôr aj guľomet, do seminára vtrhla skupina ozbrojencov. Celkovo bolo teroristov 3 až 5 tisíc a zaplavili celé údolie. Bohoslovcov sa snažili vystrašiť výstrelmi, pálili postele a nakoniec všetkých zhromaždili. Kázali im rozdeliť sa do skupín za základe etnickej príslušnosti – na skupinu etnika hutu a etnika tutsi.

„Avšak nikto z nás tak neurobil,“ - hovorí duchovný otec Edouard - „bola to tak absurdná žiadosť, že nikomu neprišlo na um rozdeľovať sa: boli sme si bratmi, priateľmi, pomocníkmi, boli sme solidárni. A tiež sme nejako tušili, že ak by nás rozdelili, stalo by sa pravdepodobne čosi horšie: zoči-voči hrozbe sme museli zostať zjednotení. Povedal by som, že nás viedol spoločný prirodzený a evanjeliový inštinkt. Ozbrojenci hutu sa rozzúrili a začali medzi nás hádzať granáty a strieľať do nás.

Mnohí zomreli na mieste, ďalší boli zranení. Ja som ležal pod mŕtvolami a zázračne som prežil. Fingoval som, že som mŕtvy. Ozbrojenci potom úderom mačety do hlavy dobili zvyšných ranených a mysleli si, že sme všetci mŕtvi. Avšak z 32 spolužiakov (z ktorých najmladší mal len 16 rokov a naj starší 24), nás prežilo 16. Z nich sa nás päť stalo kňazmi, ostatní zanechali kňazskú formáciu.“

Neskôr vyšlo najavo, že pravdepodobným plánom ozbrojencov z etnika hutu, ktorí patrili k tzv. Národnému výboru demokratickej obrany, bolo zajať seminaristov svojho etnika, aby z nich urobili vojakov a zároveň zabiť tých, čo patrili k etniku tutsi.

Edouard vyviazol s niekoľkými guľkami v nohe a úlomkami granátu po celom tele. Na dva týždne stratil chuť a celkovo sa zo zranení zotavoval približne rok. Po roku sa znova vrátil do seminára, no zakaždým, keď videl miesto masakru, nanovo prežíval traumatické emócie a strach zo smrti. Cítil pach krvi a streliva. „V seminári som pokračoval len vďaka sile od Boha i vďaka tomu, že dennodenne cítim prítomnosť mojich mŕtvych priateľov“, konštatoval Edouard.

Po masakri začala Katolícka cirkev v regióne veľký zmierovací proces, ktorý priniesol trvácne ovocie. Dnes žijú etniká regiónu v pokoji a vyznačuje sa ním aj spomínané sanktuárium.

-zk-

24 júla 2020, 14:26