Hľadaj

Vatican News

Japonsko – krajina a jej katolíci v historickom prehľade

„Chráň každý život“ – s týmto mottom prišiel pápež František do Japonska – druhej etapy svojej 32. apoštolskej cesty. Ako hosť sa tu zdrží od 23. do 26. novembra. Táto krajina je zemou mučeníkov. Aj keď katolíkov v Japonsku je len niečo vyše pol milióna, obdivuhodná je viera ich predkov, ktorí si v časoch prenasledovania dokázali vieru v skrytosti odovzdávať viac než 200 rokov, teda sedem generácií, bez jediného kňaza.

Zuzana Klimanová - Vatikán

Japonsko je konštitučnou monarchiou ležiacou na vulkanickom súostroví v Tichom oceáne. Pozostáva z takmer 7-tisíc ostrovov, z ktorých najväčšie sú známe Honšu, Kjúšu, Šikoku, Hokkaido. Najvyšším vrchom krajiny je sopka Fudži (3776 m). Tá je spolu s vychádzajúcim slnkom symbolom krajiny.

Drvivú väčšinu (98,5%) obyvateľstva Japonska tvoria Japonci, 0,5% Kórejčania a 0,4% Číňania. Väčšina Japoncov sa hlási k šintoizmu a budhizmu, katolíkov je tu 0,42%, čo je celkovo 536 tisíc.

Krátke video - Sv. Ján Pavol II. v Japonsku

Z histórie „krajiny vychádzajúceho slnka“

Dejiny niekdajšieho Kráľovstva vychádzajúceho slnka boli poznačené dlhými obdobiami národnej izolácie pred vonkajším svetom, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice i zákazu cudzích kníh. Striedali sa s obdobiami, ktoré zas ukazujú osobitnú schopnosť kultúrnej asimilácie Japonska.

Táto uzavretosť voči Západu sa skončila tlakom zo strany USA v roku 1854, kedy bola podpísaná Zmluva z Kanagawy. Po nej nastalo obdobie reforiem cisára Meiji (Meidži), ktoré začali  meniť zastarané feudálne Japonsko na moderný štát. Japonsko sa neskôr ako jedna z mocností sveta pustilo do viacerých vojenských konfliktov, aby zvýšilo svoj prístup k prírodným zdrojom v Ázii, zameriavajúc sa najmä na Kóreu a Čínu. V roku 1910 Japonsko kontrolovalo Kóreu a južnú časť ruského ostrova Sachalin.

Počas Prvej svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. Jeho priemyselná produkcia vzrástla štvornásobne a bolo schopné vybudovať si transoceánsku flotilu.

Počas vlády cisára Hirohita, ktorý nastúpil v roku 1926, mala čoraz väčší vplyv vojenská moc. To malo za následok nástup militarizmu. Vojenskí velitelia, ktorí sa viackrát snažili zosadiť cisára, začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázii. Cieľom ich útokov sa stala Čína.

Až do roku 1945 v Japonsku existoval totalitný režim. V roku 1931 Japonsko napadlo Mandžusko a nastolilo tu režim s bábkovou vládou, v roku 1937 okupovalo Čínu a v roku 1940 južný Vietnam. Na snahu USA zastaviť japonskú expanziu prostredníctvom embárg odpovedalo Japonsko vystúpením zo Spoločenstva národov, v roku 1940 sa pridalo k Paktu troch veľmocí s Nemeckom a Talianskom a v roku 1941 zaútočilo na americkú námornú základňu Pearl Harbour bez vyhlásenia vojny.

Hirošima a Nagasaki - memento pre celé ľudstvo

Od Druhej svetovej vojny po katastrofy posledných rokov

Japonsko vyšlo z Druhej svetovej vojny ako porazenec. Po atómovom útoku na Hirošimu a Nagasaki bola krajina okupovaná Spojenými štátmi americkými, ktoré ho spravovali až do roku 1951, pričom ho prinútili k odzbrojeniu. Po porážke v roku 1945 Japonsko muselo do svojej ústavy zaviesť článok, v ktorom sa zrieka vojny a udržiavania ozbrojených síl.

Postupom času však dochádza k ústupkom – pod názvom „Sily sebaobrany“ si Japonsko zabezpečilo vojenský aparát, od roku 2001 môže vysielať vojsko do zahraničia a 

od roku 2007 má opäť ministerstvo obrany. V rokoch 2004-2008 udržiavala krajina kontingent vojska v Iraku. V politike sa v poslednom období opäť objavuje vplyv nacionalistov, ktorí chcú v zahraničnej politike Japonsku prinavrátiť rolu veľmoci s impulzom k militarizmu.

Krajinu vychádzajúceho slnka zastihlo v poslednom období aj niekoľko katastrof. V roku 2011 to bolo cunami, ktoré zasiahlo japonskú atómovú centrálu vo Fukušime a spôsobilo jadrovú nehodu, ktorá bola ničivejšia než tá v Černobyle. V roku 2018 zas krajinu postihli ničivé záplavy, ktoré si vyžiadali viac než 200 mŕtvych a zničili južnú časť krajiny.

Z hľadiska sily ekonomiky je Japonsko treťou najsilnejšou krajinou na svete, po USA a Číne. Vyznačuje sa najmä technologickým rozvojom, osobitne v oblasti nanotechnológie. Po atómových katastrofách, ktoré zažilo Japonsko, si krajina vyvinula silnú protinukleárnu mentalitu a podporuje obnoviteľné a čisté zdroje energie.

Dejiny Cirkvi – sedem generácií v podzemí

Kresťanstvo do Japonska ako prvý priniesol sv. František Xaverský, ktorý pristál na tamojších ostrovoch 15. augusta 1549. Po jezuitoch sem prichádzali na misie i františkáni, dominikáni a augustiniáni. Misionári tu dokázali vybudovať kresťanskú komunitu, ktorá bola silne zakorenená vo viere a zároveň v lokálnej kultúre, používajúc japončinu. Katolícka komunita rýchlo rástla, dosiahla vyše 300 tisíc veriacich a v roku 1588 tu vznikla diecéza Funay, ktorej centrom bolo mesto Nagasaki.

Táto prvá komunita kresťanov bola takmer úplne vyhubená počas prenasledovaní, ktoré sa začali koncom 16. storočia ukrižovaním 26 mučeníkov (šesť františkánov, 

troch jezuitov a 17 veriacich). Toto prenasledovanie, ktoré sa považuje za jedno z najnásilnejších v dejinách kresťanstva, vyvrcholilo v 17. storočí.

Po vyhubení všetkých kňazov a zničení kostolov i napriek masakrom dokázali niektorí Japonci prežiť a tajne odovzdávať svoju vieru z generácie na generáciu. Vytvorili si vlastnú tajnú symboliku, ríty i jazyk. Tak sa začala epocha skrytých kresťanov kakure kirišitan. Existenciu týchto kresťanov v Urakami neďaleko Nagasaki objavili v Japonsku až v polovici 19. storočia misionári z Parížskych zahraničných misií.

Keď vypuklo prenasledovanie, kresťania sa pripravovali na mučeníctvo prostredníctvom rukopisov s názvom „Inštrukcie pre mučeníctvo“. Počas obdobia, ktoré trvalo až 260 rokov, sa metodicky školili aj samotní prenasledovatelia kresťanstva. Vďaka spisu „Príručka pre vyšetrovateľov o náboženských presvedčeniach“ vieme, že úlohu vyhubiť kresťanov v Japonsku považovali za neľahkú. „Osobitne Kórejci sú hlboko spätí s vierou, ktorá je veľmi zakorenená najmä u žien“, píše sa v spise, kde sa tiež uvádza, že za udanie kresťana sa vyplácalo 300 strieborných.

Svoju vieru si skrytí kresťania z Urakami udržiavali aj vďaka knihe „Manuál pre kajúcnosť“, ktorá vyšla v roku 1603 a týkala sa tých, ktorí v strachu zapreli vieru a potom sa opäť prihlásili ku Kristovi. Pôsobenie viacerých reholí tu spôsobilo vytvorenie viacerých skupín skrytých kresťanov, ktoré odzrkadľujú rozdiely spiritualít, všetci sa však považovali za nasledovníkov misionárov starobylých čias.

Postupná obnova prítomnosti kňazov

V roku 1644 bol v Japonsku zavraždený posledný kňaz, ktorý zostal v krajine, rehoľník a misionár Konishi Mansho. Odvtedy viac než 200 rokov nemohol na pôdu Japonska vkročiť žiaden kňaz. Cirkev však celý čas plánovala ako do Japonska dostať kňazov. V roku 1708 tu pristál diecézny kňaz Sidotti, no hneď bol zadržaný a 15. decembra 1715 bol popravený. Jeho prítomnosť však iste povzbudila tamojších skrytých kresťanov.  Pápež Benedikt XIV. 24. februára 1748 vyhlásil Františka Xaverského za patróna Japonska, čím obrátil pozornosť celej Cirkvi na túto krajinu.

Objavenie japonských kresťanov po dlhých rokoch ich existencie bez kňazov bolo historickým momentom, avšak už onedlho, v roku 1867 sa začalo ďalšie prenasledovanie a kresťania, ktorí otvorene vyznávali svoju vieru, boli vyhnaní do exilu. Takto zomrelo v exile vyše 600 veriacich. Pápež Pius IX., ktorý bol o tom informovaný, zaslal list na povzbudenie kresťanov.

V roku 1862 bolo svätorečených 26 kresťanských mučeníkov z roku 1597 a v roku 1863 im bol v Nagasaki zasvätený vôbec prvý kresťanský kostol v Japonsku. Po otvorení sa Japonska nanútenom zo Strany USA a po obnove cisárstva dynastie Meidži nastala v roku 1871 náboženská sloboda. Kresťanstvo sa šírilo najmä v Ósake, Sendai, vtedajšom hlavnom mete Kjóto i v severných častiach krajiny.

Do Japonska sa vrátili jezuiti, františkáni, dominikáni a saleziáni. V roku 1891 vznikajú diecézy Nagasaki, Ósaka a arcidiecéza Tokio. V roku 1927 bol vysvätený prvý biskup japonskej národnosti Mons. Januarius Kyunosuke Hayasaka. Jeho diecézou bolo Nagasaki. V roku 1919, čiže pred sto rokmi, zriadila Svätá stolica v Japonsku apoštolskú delegatúru s jurisdikciou aj pre Kóreu a Taiwan. V roku 1966 tu za pontifikátu Pavla VI. vznikla apoštolská nunciatúra.

Aj po získaní náboženskej slobody bolo kresťanov v krajine len veľmi málo. Kresťanská viera bola v Japonsku dlho považovaná za cudziu miestnej kultúre. Až po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965) Cirkev pochopila nutnosť inkulturácie pri evanjelizácii v Japonsku.

Ako prvý pápež v histórii navštívil Japonsko sv. Ján Pavol II., a to vo februári 1981.

Katolícka cirkev v Japonsku dnes

V súčasnosti tvorí Cirkev v Japonsku 536 tisíc katolíkov z radov občanov krajiny, ďalších 600 tisíc veriacich sem prišlo z iných krajín za prácou.

Cirkev v Japonsku má tri arcidiecézy a 13 diecéz. Pôsobí tu 29 biskupov, 1407 kňazov 29 stálych diakonov, 80 bohoslovcov, takmer 5 tisíc rehoľníčok, 174 členov sekulárnych inštitútov, päť laických misionárov a 1307 katechétov. Katolícke komunity sú rozšírené v oblasti ostrova Hirado, na súostroví Goto a v meste Nagasaki. Najpočetnejšou je arcidiecéza Nagasaki, po nej nasleduje Jokoama a Ósaka.

Cirkev je v Japonsku rešpektovaná vďaka svojím školám, ktoré navštevujú aj nekresťania. Najznámejšou z nich je Univerzita Sofia v Tokiu vedená jezuitmi. Školy sú tiež pôdou pre medzikultúrny a medzináboženský dialóg. Japonskí šintoisti sa zúčastnili na svetovom medzináboženskom stretnutí v Assisi v roku 1986.

Katolícka cirkev v Japonsku pôsobí najmä na charitatívnom poli, v oblasti zdravotníctva, spravuje domy pre dôchodcov, centrá pre bezdomovcov a iné sociálne služby. Po zemetrasení v roku 1995 i po jadrovej nehode vo Fukušime v roku 2011 poskytovala pomoc Katolícka charita a iné katolícke organizácie. Cirkev sa v Japonsku angažuje aj v oblasti pokoja. Biskupi upozorňujú na vzrastajúce riziko radikálneho nacionalizmu.

Cirkev v Japonsku sa sústreďuje na posilnenie evanjelizačnej činnosti farností a diecéz. Výzvou súčasnosti je otázka, ako odovzdať vieru novým generáciám ovplyvneným konzumným spôsobom života a lákaným novými sektami. Japonsko je známe vysokým počtom samovrážd. Problémom je aj odovzdávanie viery deťom v zmiešaných manželstvách, ktoré v Japonsku nie sú zriedkavé. Ďalšou výzvou je aj slabá znalosť náuky viery u katolíkov v oblasti manželstva, rodiny a ochrany života. Časté u katolíkov sú aj rozvody, spolužitie nezosobášených párov a používanie antikoncepcie.

23 novembra 2019, 12:57