Pápežova autobiografia: pokora, humor, detstvo a rodina migrantov

Vatican News

Život si vyžaduje pokoru

Pápež František

Na konci roku 1955 nebudú všetci spoločne maturovať, tých štrnásť mladých ľudí, ktorí plní nádeje pred šiestimi rokmi v marci prvýkrát vkročili na Escuela Técnica Especializada en Industrias Quimicas č. 12. Žiaľ, nie všetci. Niekto tragicky padol na tejto ceste.

Bol to syn policajta. A pravdepodobne v mnohých ohľadoch najinteligentnejší a najnadanejší z nás všetkých, nadšenec a hlboký znalec vážnej hudby a s literárnou kultúrou rovnajúcou sa jeho hudobnému vzdelaniu... Bol to génius, veľký, urastený chlap medzi nami. Génius. Ale ľudská myseľ je niekedy nepochopiteľnou záhadou. A jedného dňa, ktorý sa zdal byť ako každý iný, ten chlapec vzal otcovu pištoľ a zabil rovesníka, svojho priateľa zo susedstva.

Tá správa bola ako výstrel z pušky aj pre nás, šokovala nás. Zavreli ho do trestnej časti psychiatrického ústavu a ja som ho išiel navštíviť. Bola to moja prvá, konkrétna skúsenosť s väzením, dvojitým väzením, pretože to bol aj žalár pre duševne chorých. Svojho priateľa som mohol pozdraviť len cez maličké okienko, ako keď je poštová známka rozrezaná na štyri časti mriežkou a orámovaná ťažkými železnými dverami. A bolo to hrozné, bol som hlboko otrasený. Vrátil som sa tam s niekoľkými kamarátmi, aby som ho navštívil. O niekoľko dní neskôr som však počul, ako sa o ňom posmešným tónom rozprával školník a niekoľko chlapcov z inej triedy v škole. Rozhneval som sa. Povedal som im všetko, takže som sa ponáhľal za riaditeľom školy, aby som vyjadril svoj nesúhlas: povedal som, že takéto veci by sa už nikdy nemali opakovať, že je to ešte vážnejšie, ak je do toho zapletený aj školník, že chlapec už dosť trpí, medzi ústavom a väzením. Tento výbuch mi v škole priniesol istú povesť spravodlivého človeka, neviem nakoľko zaslúženú, tak to už býva s fámou. Môjho kamaráta potom poslali do polepšovne a naďalej sme si písali: zachránilo ho to pred doživotným väzením, lebo bol vtedy ešte neplnoletý. Po niekoľkých rokoch ho prepustili.

Po maturite, keď som už bol v noviciáte, mi zatelefonoval môj bývalý spolubrat: povedal mi, že sa mu podarilo spojiť so sestrou toho chlapca a že zdrvená mu povedala, že krátko po odchode z polepšovne spáchal samovraždu. Mohol mať asi dvadsaťštyri rokov.

Ako sa hovorí v žalme, srdce človeka je niekedy priepasť. Bol to jeden smútok, ktorý v mysli a v srdci vyvolal ďalší.

Keď som bol vo štvrtom ročníku, v autobuse ma oslovil chlapec z prvého ročníka. Myslím, že sa ma spýtal, či mu môžem zohnať nejakú knihu, ktorú potrebuje, povedal som, že áno, že ju mám doma a prinesiem mu ju, a tak sa začalo priateľstvo. Bol jedináčik a v škole bol známy svojimi disciplinárnymi problémami. Už som v sebe cítil volanie ku kňazstvu, intenzívne som si uvedomoval svoje povolanie, ale nevyjadril som ho iným, videl som, že chlapec ešte nebol na prvom svätom prijímaní, a skrátka, začal som ho sprevádzať, rozprávať sa s ním, starať sa o neho, ako som najlepšie vedel. Išiel som aj k nemu domov, aby som sa stretol s jeho rodičmi, dvoma dobrými ľuďmi, rodinou Herediovou, ale... Ale nakoniec, keď som bol v šiestom ročníku, ten chlapec zabil svoju matku nožom. Musel mať pätnásť rokov, nie viac. 

Spomínam si na smútočný obrad v tom dome, na otcovu smutnú tvár, na jeho dvojitý smútok bez pokoja. Vyzerala ako Jóbova maska: „Oči sa mi od žiaľu skalili, celé telo mi vychudlo na tieň“ (Jób 17, 7).    

Aj táto správa vtrhla do školy ako búrka a možno by som povedal, že nás prenikla tragickosťou a zložitosťou života. Jorge Luis Borges napísal: „Snažil som sa, neviem s akým šťastím, skladať lineárne príbehy. Netrúfam si tvrdiť, že sú jednoduché, na svete neexistuje jediná stránka, jediné slovo, ktoré by také bolo“. Je potrebná pokora na to, aby sme mohli tlmočiť zložitú životnú skúsenosť.

Veľmi som si vážil a ctil Borgesa, bol som zasiahnutý vážnosťou a dôstojnosťou, s akou žil svoj život. Bol to veľmi múdry a hlboký človek. Keď som sa ako 27-ročný stal učiteľom literatúry a psychológie na „Colegio de la Inmaculada Concepción“ v Santa Fe, viedol som pre študentov kurz tvorivého písania a napadlo mi poslať mu prostredníctvom jeho sekretárky, ktorá bola mojou učiteľkou klavíra, dve poviedky, ktoré napísali študenti. Vyzeral som ešte mladší, ako som bol, až tak, že ma študenti medzi sebou prezývali „Carucha“ (detská tvár), a Borges, na druhej strane, bol už jedným z najslávnejších autorov 20. storočia, si ich napriek tomu dal prečítať - keďže bol už prakticky slepý - a navyše sa mu veľmi páčili.

Pozval som ho aj na niekoľko prednášok na tému tzv. „Gauchov“ (domorodí obyvatelia nížin v niektorých oblastiach Južnej Ameriky – pozn. prekl.) v literatúre a on súhlasil. Vedel rozprávať o všetkom, bez toho, aby sa pretvaroval. Vo veku šesťdesiatich šiestich rokov nastúpil v Buenos Aires do autobusu a osem hodín v noci cestoval do Santa Fe. Pri jednej z týchto príležitostí sme prišli neskoro, pretože keď som ho prišiel vyzdvihnúť do hotela, spýtal sa ma, či mu môžem pomôcť s holením. Bol to agnostik, ktorý každý večer recitoval Otče náš, pretože sľúbil svojej matke, že zomrie s náboženským utešením.

Mohol to byť len duchovný človek, ktorý napísal slová ako tieto: „Ábel a Kain sa stretli po Ábelovej smrti. Prechádzali sa po púšti a spoznali sa už z diaľky, lebo obaja boli veľmi vysokí. Bratia si sadli na zem, zapálili oheň a jedli. Mlčali, ako to robia unavení ľudia, keď sa deň skláňa. Na oblohe, ktorá ešte nedostala svoje meno, vyšlo niekoľko hviezd. Vo svetle plameňov si Kain všimol znamenie kameňa na Ábelovom čele a upustil chlieb, ktorý sa mu chystal priniesť k ústam, a požiadal, aby mu bol jeho zločin odpustený. Ábel mu odpovedal: „Zabil si ty mňa, alebo ja teba? Už si to nepamätám, sme tu spolu ako predtým.“ „Teraz viem, že si mi naozaj odpustil,“ povedal Kain, „lebo zabudnúť znamená odpustiť. Aj ja sa pokúsim zabudnúť...“.

Vedieť sa smiať, to je kvas, ktorý rozvíja radosť

Pápež František

Nádej je tiež vtipným dieťaťom. Vie, že humor a úsmev sú kvasom života a nástrojom na to, aby sme odolne čelili ťažkostiam, dokonca aj krížom. Irónia teda - v tomto smere je vhodná múdra definícia spisovateľa Romaina Garyho - je vyjadrením dôstojnosti, „potvrdením nadradenosti človeka nad tým, čo sa mu deje“. [...] Aj tie boli v mojej rodine v detstve predmetom výchovy našich rodičov.

Pre nás všetkých súrodencov bola dôležitá pedagogika zmyslu pre radosť, zdravú iróniu a  žartovanie. [...] Život mojej rodiny poznal veľa ťažkostí, utrpenia, sĺz, ale aj v tých najťažších chvíľach sme zažili, že úsmev, smiech dokázali dodať energiu, aby sme sa vrátili na správnu cestu. Predovšetkým otec nás takto veľa naučil. Nejde o to, aby sme sa problémov zbavili, predstierali, že sa nič nedeje, bagatelizovali ich - komik nie je nič iné ako tragik videný od chrbta-, ale skôr ide o to, aby sme si v sebe udržali radosť, aby sme im mohli čeliť a prekonávali ich. [...]

Práve preto, aby som zdôraznil toto nerozlučné puto, toto šťastné manželstvo medzi nádejou a radosťou, pred otvorením Svätej brány nového Jubilea som sa chcel stretnúť vo Vatikáne so skupinou viac ako sto humoristov rôznych národností a oblastí. Niektorí poznamenali, že je to dosť veľký skok oproti časom, keď herci a šašovia sa nemohli pochovávať do požehnanej pôdy, ale ak sa človek rozhodne prijať meno František, „Boží šašo“, je to asi to minimum, čo sa môže očakávať. Krátko nato mi jeden z nich vtipne povedal, že je pekné pokúsiť sa rozosmiať Boha... až na to, že kvôli jeho vševedúcnosti predvída všetky vaše vtipy a pokazí pointu. To je ten druh humoru, ktorý je dobrý pre srdcia.

Život má nevyhnutne svoje horkosti, sú súčasťou každej cesty nádeje a obrátenia. Treba sa však za každú cenu vyhnúť utápaniu sa v melanchólii, nedovoliť jej, aby zatvrdila srdce. [...] Sú to pokušenia, pred ktorými nie sú imúnne ani zasvätené osoby. A žiaľ, stáva sa, že sa stretávame s niektorými, ktorí sú zatrpknutí, melancholickí, viac autoritárski ako autoritatívni, viac „staromládeneckí“ ako manželia Cirkvi, viac funkcionári ako pastieri alebo viac povrchní ako radostní, a ani to určite nie je dobré. Vo všeobecnosti však máme my kňazi dobrý sklon k humoru a dokonca aj určitú znalosť vtipov a príbehov, ktorých sme často predmetom, a okrem toho aj ich dobrými rozprávačmi.

Dokonca aj pápeži. Ján XXIII, ktorého žartovná povaha bola dobre známa, počas jedného prejavu viac-menej povedal: „Často sa mi stáva, že v noci začnem premýšľať o rade vážnych problémov. Vtedy urobím odvážne a rázne rozhodnutie, že ráno sa pôjdem porozprávať s pápežom. Potom sa zobudím celý spotený a spomeniem si, že pápež som ja“. Ako mu len rozumiem... A Ján Pavol II. nebol o nič menej vtipný. Na prípravných zasadnutiach konkláve, keď bol ešte kardinálom Wojtyłom, k nemu pristúpil starší a dosť strnulý kardinál s úmyslom vynadať mu, pretože chodil lyžovať, liezol po horách, bicykloval, plával... „Myslím si, že toto nie sú aktivity vhodné pre vašu úlohu,“ povedal mu polohlasom. Na čo budúci pápež odvetil: „Ale viete, že v Poľsku sú to bežné aktivity pre najmenej 50 percent kardinálov?“ V Poľsku boli v tom čase len dvaja kardináli.

Irónia je liekom nielen na povzbudenie a osvietenie druhých, ale aj na seba samého, pretože sebairónia je mocným nástrojom na prekonanie pokušenia narcizmu. Narcisti sa neustále pozerajú na seba do zrkadla, líčia sa, ale najlepšia rada pred zrkadlom je vždy sa na sebe zasmiať. Osoží nám to. Odhalí to dôkaz toho starého čínskeho príslovia, ktoré hovorí, že existujú len dvaja dokonalí ľudia: jeden je mŕtvy a druhý sa nikdy nenarodil. [...] Cirkev má pritom neformálne aj zložitý rad kategorizácií vtipov a žartov podľa rádov, kongregácií, postáv. [...] Vtipy o jezuitoch a od jezuitov sú skutočným žánrom, porovnateľným snáď len s vtipmi o karabinieroch v Taliansku alebo o židovských matkách v tzv. „jidiš“ humore.

Pokiaľ ide o nebezpečenstvo narcizmu, ktorému sa dá predchádzať správnymi dávkami sebairónie, vynára sa mi príbeh o trochu márnivom jezuitovi, ktorý mal problémy so srdcom a musel byť hospitalizovaný. Pred vstupom na operačnú sálu sa tento jezuita pýta Boha: „Pane, nastal môj čas?“ „Nie, budeš žiť ešte najmenej štyridsať rokov,“ hovorí mu Boh. Hneď ako sa zotavil, využil príležitosť a nechal si transplantovať vlasy, liftingovať tvár, dal si urobiť liposukciu, očné viečka, zuby... skrátka, vyšiel odtiaľ ako iný človek. Hneď pred nemocnicou ho však zrazí auto a on zomiera. Len čo predstúpi pred Boha, protestuje: „Pane, ale... ty si mi povedal, že budem žiť ešte štyridsať rokov!A Boh: „Ups, prepáč... Nepoznal som ťa...“.

A povedali mi aj jeden, ktorý sa ma priamo týka, a to o pápežovi Františkovi v Amerike. Je to asi takto: hneď ako pápež František pristane na letisku v New Yorku na svojej apoštolskej ceste do Spojených štátov, nájde tam obrovskú limuzínu, ktorá ho čaká. Je trochu v rozpakoch z tej pompéznosti, ale potom si pomyslí, že už dávno nešoféroval a nikdy v takomto aute, a povie si: no, kedy to ešte zažijem? Pozrie sa na limuzínu a spýta sa vodiča: „Dovolíte mi to skúsiť?“ A vodič: „Pozrite, je mi to naozaj ľúto, Vaša Svätosť, ale jednoducho to nemôžem urobiť, poznáte postupy, protokol...“. Ale viete, ako sa hovorí, že pápež, keď si niečo zaumieni, trvá na svojom, a trvá až kým dotyčný neustúpi. Pápež František si potom sadne za volant na jednej z tých obrovských ciest a.... Začne pridávať plyn: 50 km/h, 80, 120... Až kým sa neozve siréna a vedľa neho sa zastaví policajné auto. Mladý policajt pristúpi k tmavému oknu, trochu vystrašený pápež ho spustí a muž zbledne. „Ospravedlňte ma na chvíľu“, povie a vráti sa do auta, aby zavolal na stanicu. „Šéf... Myslím, že mám problém.“ A šéf: „V čom je problém?“ „No, zastavil som auto za prekročenie rýchlosti... ale je v ňom naozaj dôležitý človek.“ „Aký dôležitý? Je to starosta?“ “ Nie, šéf, viac ako starosta....“ „ A viac ako starosta, kto je tam? Guvernér?“ „Nie, viac...“. „Je to prezident?“ „Viac, myslím...“ „A kto by mohol byť dôležitejší ako prezident?“ „Počúvajte, šéf, ja naozaj neviem, kto to je, ale len vám hovorím, že pápež je jeho šofér!“

Evanjelium, ktoré nás napomína, aby sme sa pre svoju spásu opäť stali ako deti (Mt 18, 3), nám týmto spôsobom pripomína aj obnovenie ich schopnosti usmievať sa, ktorá je podľa psychológov, ktorí si dali tú námahu a preskúmali ju, ako sa ukázalo, viac ako desaťkrát väčšia ako u dospelých.

Nič ma dnes tak nepovzbudí ako stretnutie s deťmi: ak som mal v detstve svojich majstrov úsmevu, teraz, keď som starý, sú to často deti, ktoré sú mojimi mentormi. Sú to stretnutia, ktoré ma najviac povzbudia, pri ktorých sa cítim najlepšie. A potom tie so starými ľuďmi: starší ľudia, ktorí žehnajú životu, odkladajúc všetku nevraživosť, ktorí majú radosť ako víno, ktoré sa rokmi stalo dobrým, sú neodolateľní.

Majú milosť plaču a smiechu, ako deti. Keď deti beriem na ruky, na audienciách na Svätopeterskom námestí sa deti väčšinou usmievajú; iné, keď ma vidia celého v bielom, si myslia, že som lekár, ktorý im prišiel dať injekciu, a potom plačú. Sú to majstri spontánnosti, ľudskosti a pripomínajú nám, že tí, ktorí sa zrieknu svojej ľudskosti, sa zrieknu všetkého, a že keď nám začne byť zaťažko vážne plakať alebo sa vášnivo smiať, vtedy sa skutočne začal náš úpadok. Stávame sa necitlivými a znecitlivení dospelí neprinášajú nič dobré ani sebe, ani spoločnosti a ani Cirkvi.

Preklad Miroslava Holubíková