Homília v Singapure: Bez lásky nie sme ničím

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Sv. omša

Národný štadión, 12. septembra

„Poznanie nadúva, kým láska buduje“ (1 Kor 8, 1). Svätý Pavol adresuje tieto slová bratom a sestrám z kresťanského spoločenstva v Korinte, ktoré je bohaté na mnohé charizmy (porov. 1 Kor 1, 4-5). Apoštol vo svojich listoch im často odporúča, aby budovali spoločenstvo v láske. 

Počúvame ich, keď spoločne ďakujeme Pánovi za Cirkev v Singapure, tiež bohatú na dary, živú, rastúcu a v konštruktívnom dialógu s rôznymi inými vierovyznaniami a náboženstvami, s ktorými zdieľa túto nádhernú krajinu.

Práve preto by som sa chcel vyjadriť k tým istým slovám, pričom chcem vychádzať z krásy tohto mesta a z veľkej a odvážnej architektúry, ktorá prispieva k tomu, že je také slávne a fascinujúce, počnúc impozantným komplexom Národného štadióna, kde sa nachádzame. A chcem to urobiť tak, že pripomeniem, že v konečnom dôsledku tak pri zrode týchto impozantných stavieb, ako aj pri zrode akéhokoľvek iného podniku, ktorý zanecháva pozitívnu stopu na tomto svete, nie sú v prvom rade peniaze, ani technika, ba ani inžinierstvo - všetko užitočné prostriedky -, ako si mnohí myslia, ale je to láska: „láska, ktorá buduje“, presne tak.

Možno by si niekto mohol myslieť, že je to naivné tvrdenie, ale ak sa nad tým zamyslíme, nie je to tak. V skutočnosti neexistuje dobré dielo, za ktorým by nestáli možno geniálni, silní, bohatí, tvoriví ľudia, no predsa sú to vždy krehké ženy a muži, ako sme my, pre ktorých bez lásky niet života, niet podnetu, niet dôvodu konať, niet sily budovať.

  (Vatican Media)

Drahí bratia a sestry, ak na tomto svete existuje a pretrváva niečo dobré, je to len preto, že v nekonečných a rozmanitých okolnostiach zvíťazila láska nad nenávisťou, solidarita nad ľahostajnosťou, štedrosť nad sebectvom. Bez toho by tu nikto nedokázal vybudovať takú veľkú metropolu, architekti by neprojektovali, robotníci by nepracovali a nič by sa nedosiahlo.

To, čo vidíme, je teda znamenie a za každým dielom, ktoré máme pred sebou, sa skrýva mnoho príbehov lásky, ktoré treba objaviť: o mužoch a ženách zjednotených navzájom v spoločenstve, o občanoch oddaných svojej krajine, o matkách a otcoch starajúcich sa o svoje rodiny, o odborníkoch a pracovníkoch všetkých druhov a stupňov, ktorí poctivo plnia svoje rôzne poslanie a úlohy. A je dobré, aby sme sa ich naučili čítať, tieto príbehy, napísané na fasádach našich domovov a na cestách našich ulíc, a aby sme ich odovzdávali ďalej, aby nám pripomínali, že nič trvalé sa nerodí a nerastie bez lásky.

Niekedy sa stáva, že nám veľkosť a veľkoleposť našich projektov môže spôsobiť, že na to zabudneme, oklamať nás, že sami môžeme byť autormi seba samých, svojho bohatstva, blahobytu, šťastia, ale napokon život nás vždy vráti k jednej skutočnosti: bez lásky nie sme ničím.

  (Vatican Media)

Viera nás teda v tejto istote ešte viac utvrdzuje a osvecuje, pretože nám hovorí, že koreňom našej schopnosti milovať a byť milovaný je sám Boh, ktorý si nás s otcovským srdcom želal a priviedol k existencii úplne bezodplatne (porov. 1 Kor 8, 6) a ktorý nás rovnako bezodplatne vykúpil a oslobodil od hriechu a smrti a to smrťou a zmŕtvychvstaním svojho jediného Syna. V ňom, v Ježišovi, má pôvod a naplnenie všetko, čím sme a čím sa môžeme stať.

V našej láske teda vidíme odraz Božej lásky, ako povedal svätý Ján Pavol II. pri príležitosti svojej návštevy tejto krajiny (porov. Ján Pavol II., Homília pri svätej omši na Národnom štadióne v Singapure, 20. novembra 1986) a dodal dôležitú vetu, že „preto sa láska vyznačuje hlbokou úctou ku všetkým ľuďom bez ohľadu na ich rasu, vierovyznanie alebo čokoľvek, čím sa od nás líšia“ (tamže).

Bratia a sestry, toto slovo je pre nás dôležité, pretože okrem úžasu, ktorý pociťujeme pred dielami vytvorenými človekom, nám pripomína, že existuje ešte väčší zázrak, ktorý treba prijať s ešte väčším obdivom a úctou: totiž bratia a sestry, ktorých denne stretávame na našej ceste, bez preferencií a bez rozdielov, ako singapurská spoločnosť a Cirkev, etnicky taká rôznorodá, a predsa taká jednotná a solidárna!

Kto je najkrajšou stavbou, najvzácnejším pokladom, najvýhodnejšou investíciou v Božích očiach? Sme to my všetci: milované deti toho istého Otca (porov. Lk 6, 36), povolané zasa šíriť lásku. Čítania tejto svätej omše nám o tom hovoria rôznymi spôsobmi, ktoré z rôznych uhlov pohľadu opisujú tú istú skutočnosť: lásku, ktorá je nežná v rešpektovaní zraniteľnosti slabých (porov. 1 Kor 8, 13), prozreteľná v poznávaní a sprevádzaní tých, ktorí sú na ceste životom neistí (porov. Ž 139), veľkodušná a dobrotivá v odpúšťaní nad všetku vypočítavosť a mieru (porov. Lk 6, 27-38).

Láska, ktorú nám Boh prejavuje a ktorú nás vyzýva, aby sme ju praktizovali, je takáto: „veľkodušne odpovedá na potreby chudobných, vyznačuje sa súcitom s trpiacimi, je pripravená ponúknuť pohostinnosť, je verná v ťažkých časoch, je vždy ochotná odpustiť, dúfať“, až do tej miery, že „oplácať rúhanie požehnaním je jadrom evanjelia“ (porov. Ján Pavol II. Homília svätej omše na Národnom štadióne v Singapure, 20. novembra 1986).

  (Vatican Media)

Môžeme to vidieť na toľkých postavách svätých: mužov a žien, ktorých si Boh milosrdenstva podmanil až do tej miery, že sa stali jeho odrazom, ozvenou, živým obrazom. A na záver by som chcel pripomenúť dvoch z nich. Dve postavy.

Prvou je Mária, ktorej Najsvätejšie meno dnes oslavujeme. Koľkým ľuďom jej podpora a prítomnosť dávali a dávajú nádej, na koľkých perách sa objavilo a objavuje jej meno vo chvíľach radosti, ale aj smútku! A to preto, lebo v nej, v Márii, vidíme Otcovu lásku, ktorá sa prejavuje jedným z najkrajších a najúplnejších spôsobov: nežnosťou – nezabúdajme na nežnosť -, nežnosťou matky, ktorá všetko chápe a všetko odpúšťa a ktorá nás nikdy neopúšťa. Preto sa obraciame k nej!

Druhým je svätec drahý tejto krajine, ktorý tu mnohokrát našiel pohostinnosť počas svojich misijných ciest. Hovorím o svätom Františkovi Xaverskom, ktorý bol v tejto krajine mnohokrát prijatý, naposledy 21. júla 1552.

  (Vatican Media)

Zostal nám po ňom krásny list adresovaný svätému Ignácovi a jeho prvým spoločníkom, v ktorom vyjadruje túžbu ísť na všetky univerzity svojej doby, aby „tu a tam kričal ako blázon a otriasol tými, ktorí majú viac vedomostí ako lásky“, aby sa cítili poháňaní stať sa misionármi z lásky k bratom a „z hĺbky srdca hovorili: Pane, tu som, čo chceš, aby som robil?“ (List z Cochína, január 1544).

Aj my by sme si mohli tieto slová osvojiť podľa jeho a Máriinho príkladu: „Pane, tu som; čo chceš, aby som robil?“, aby nás sprevádzali tieto slová nielen v týchto dňoch, ale vždy, ako neustály záväzok počúvať a pohotovo odpovedať na pozvania k láske a spravodlivosti, ktoré k nám aj dnes prichádzajú od nekonečnej Božej lásky.

Preklad Ľudovít Malík, Martin Jarábek