Vianočná homília pápeža Františka: Dnes láska mení dejiny

Homília pápeža Františka v plnom znení

„Súpis ľudu po celom svete“ (Lk 2, 1). Toto je kontext, v ktorom sa narodil Ježiš, a na ktorý sa sústreďuje evanjelium. Mohlo sa o ňom rýchlo zmieniť, ale namiesto toho o ňom hovorí presne. A pritom vyzdvihuje veľký kontrast: zatiaľ čo cisár sčítava obyvateľov sveta, Boh doň vstupuje takmer potajomky; zatiaľ kým sa vladár usiluje vyniknúť medzi veľkými v dejinách, Kráľ dejín si volí cestu malosti. Nikto z mocných si ho nevšíma, iba niekoľko pastierov, odsunutých na okraj spoločenského života.

Sčítanie ľudu však hovorí viac. V Biblii nezanecháva peknú spomienku. Kráľ Dávid, ktorý podľahol pokušeniu veľkých čísel a nezdravému nároku na sebestačnosť, dopustil sa ťažkého hriechu práve tým, že vykonal sčítanie ľudu. Chcel poznať svoju silu a asi po deviatich mesiacoch mal zoznam tých, ktorí vedeli narábať s mečom (porov. 2 Sam 24, 1 - 9). Pán bol rozhorčený a ľud postihlo nešťastie. V túto noc sa však „Dávidov syn“ Ježiš narodí v Betleheme, po deviatich mesiacoch v Máriinom lone, v Dávidovom meste. Netrestá sčítanie, ale pokorne sa nechá započítať. Ako jeden z mnohých. Nevidíme rozhnevaného boha, ktorý trestá, ale milosrdného Boha, ktorý sa vteľuje, ktorý vstupuje do sveta slabý a predchádza mu ohlásenie: „na zemi pokoj ľuďom“ (Lk 2, 14). Naše srdce je dnes večer v Betleheme, kde je ešte stále Knieža pokoja odmietané rinčaním zbraní nezmyselnej vojny, ktorá mu ešte aj dnes bráni nájsť vo svete domov (porov. Lk 2, 7).

Sčítanie ľudu na celej zemi skrátka na jednej strane manifestuje až príliš ľudskú drámu, ktorá sa tiahne dejinami. Je to dráma sveta, ktorý hľadá moc a silu, popularitu a slávu, kde sa všetko meria úspechom a výsledkami, číslami a počtom. Je to posadnutosť výkonom. Zároveň však pri sčítaní ľudu vyniká cesta Ježiša, ktorý nás prichádza hľadať prostredníctvom vtelenia. On nie je Bohom výkonu, ale Bohom vtelenia. Nevyvracia nespravodlivosť zhora silou, ale zdola láskou; nevystupuje s neobmedzenou mocou, ale zostupuje do našich obmedzení; nevyhýba sa našim krehkostiam, ale berie ich na seba.

Bratia a sestry, dnes večer si môžeme položiť otázku: V akého Boha veríme? V Boha vtelenia alebo v boha výkonu? Riskujeme, že Vianoce prežijeme s pohanskou predstavou o Bohu v našich mysliach, akoby to bol mocný pán na nebesiach; akoby to bol boh, ktorý sa snúbil s mocou, či svetským úspechom a modloslužbou konzumizmu. Neustále sa opakuje falošná predstava vzdialeného a nedotknuteľného boha, ktorý sa správa dobre k dobrým a hnevá sa na zlých; boha stvoreného na náš obraz, užitočného len na riešenie našich problémov a odstraňovanie našich neduhov. On však nepoužíva čarovný prútik, nie je komerčným bohom mať „všetko a okamžite“; nezachraňuje nás stlačením tlačidla, ale On sa stáva blízkym, aby zmenil skutočnosť zvnútra. A predsa, ako veľmi je v nás zakorenená svetská predstava boha, ktorý je vzdialený a kontrolujúci, mocný a strnulý, ktorý tým svojim pomáha zvíťaziť nad ostatnými! Ako často je tento obraz v nás. Ale nie je to tak: On sa narodil pre všetkých, počas sčítania ľudu na celej Zemi.

Obráťme sa teda k „živému a pravému Bohu“ (1 Sol 1, 9): k Nemu, ktorý sa vymyká akejkoľvek ľudskej vypočítavosti, a predsa sa nechá spočítať naším sčítaním; obráťme sa k Nemu, ktorý obracia dejiny tým, že v nich prebýva; obráťme sa k Nemu, ktorý nás rešpektuje až do takej miery, že nám dovolí, aby sme ho odmietli; obráťme sa k Nemu, ktorý vymazáva hriech tým, že ho berie na seba, ktorý neodstraňuje bolesť, ale ju premieňa, ktorý neodstraňuje problémy z nášho života, ale dáva nášmu životu nádej väčšiu ako problémy. On tak veľmi túži objať naše životy, že nekonečný sa pre nás stáva konečným; veľký sa stáva malým; spravodlivý prebýva v našich nespravodlivostiach.

Bratia a sestry, toto je úžas Vianoc: nie zmes nasladlých citov a svetskej útechy, ale nevídaná neha Boha, ktorý zachraňuje svet tým, že sa vtelil. Pozrime sa na Dieťa, pozrime sa na jeho maštaľ, pozrime sa na jasličky, ktoré anjeli nazývajú „znamením“ (Lk 2, 12): v skutočnosti je to znamenie odhaľujúce tvár Boha, ktorý je súcit a milosrdenstvo, všemohúci vždy a len v láske. Stáva sa blízkym, nežným a súcitným, toto je Boží spôsob, blízkosť, súcit a nežnosť.

Sestry, bratia, žasnime, lebo „on sa stal telom“ (porov. Jn 1, 14). Telo: slovo, ktoré pripomína našu krehkosť a ktoré evanjelium používa, aby nám povedalo, že Boh vstúpil až do hĺbky našej ľudskej prirodzenosti. Prečo zašiel až tak ďaleko? – pýtame sa. Pretože mu na všetkom záleží, pretože nás miluje do takej miery, že nás považuje za vzácnejších než čokoľvek iné. Brat, sestra, pre Boha, ktorý počas sčítania ľudu zmenil dejiny, nie si číslo, ale máš tvár; tvoje meno je zapísané v jeho srdci. Avšak ty, keď sa pozeráš do svojho srdca, na svoj výkon, ktorý nie je na úrovni, na svet, ktorý odsudzuje a neodpúšťa, možno prežívaš tieto Vianoce nesprávne, myslíš si, že sa ti nedarí, prechovávaš pocit nedostatočnosti a nespokojnosti kvôli svojim slabostiam, pádom, problémom a hriechom.

Lenže dnes, prosím, prenechaj iniciatívu Ježišovi, ktorý ti hovorí: „Pre teba som sa stal telom, pre teba som sa stal podobným tebe“. Prečo zostávaš vo väzení svojich úzkostí? Ako pastieri, ktorí opustili svoje stáda, opusti ohradu svojho smútku a objím nehu Božieho dieťaťa. Bez masiek a brnenia zhoď svoje bolesti na Neho a On sa o teba postará (porov. Ž 55, 23): On, ktorý sa stal telom, nečaká na tvoj úspešný výkon, ale na tvoje otvorené a dôverujúce srdce. Až v Ňom znovu objavíš, kto si: milovaný Boží syn, milovaná Božia dcéra. Teraz tomu môžeš uveriť, pretože dnes večer Pán vyšiel na svetlo, aby osvetlil tvoj život, a jeho oči žiaria láskou k tebe. Ako ťažko je uveriť tomu, že Božie oči žiaria láskou k nám.

Áno, Kristus sa nepozerá na čísla, ale na tváre. Kto sa však na Neho pozerá uprostred množstva vecí a šialeného zhonu neustále zaneprázdneného a ľahostajného sveta? Kto sa na neho pozerá? V Betleheme, kým mnohí ľudia, uchvátení opojením zo sčítania ľudu, prichádzali a odchádzali, zapĺňali príbytky a hostince rozprávaním o tom, či viac alebo menej, iba niektorí boli Ježišovi nablízku: boli to Mária a Jozef, pastieri a potom mudrci. Učme sa od nich. Stáli s očami upretými na Ježiša, so srdcom obráteným k Nemu. Nerozprávajú, ale klaňajú sa mu. V túto noc, bratia a sestry, je čas na poklonu.

Adorácia je spôsob, ako prijať vtelenie. Lebo práve v tichu sa Ježiš, Otcovo Slovo, stáva telom v našom živote. Urobme aj my to, čo sme urobili v Betleheme, čo znamená „dom chleba“: postavme sa pred neho, Chlieb života.  Znovu objavme adoráciu, pretože adorovať neznamená strácať čas, ale dovoliť Bohu, aby obýval náš čas. Znamená to nechať v nás rozkvitnúť zrnko vtelenia, znamená to spolupracovať na diele Pána, ktorý podobne ako kvások mení svet. Adorovať znamená prihovárať sa, uskutočňovať nápravu, dovoliť Bohu, aby napravil dejiny. Veľký rozprávač epických činov napísal svojmu synovi: „Ponúkam ti jedinú veľkú vec, ktorú treba milovať na zemi: Najsvätejšiu Oltárnu sviatosť. Tam nájdeš pôvab, slávu, česť, vernosť a pravú cestu všetkých svojich lások na zemi“ (J. R. R. Tolkien, List 43, marec 1941).

Bratia a sestry, dnes večer láska mení dejiny. Pane, daj aby sme uverili v silu tvojej lásky, ktorá je veľmi odlišná od sily sveta. Pane daj, aby sme sa zomkli okolo Teba a klaňali sa Ti tak ako Mária, Jozef, pastieri a mudrci. Aby sme sa s Tvojou pomocou stávali viac podobnými Tebe a tak mohli svetu svedčiť o kráse Tvojej tváre.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Martin Jarábek)