Šepot v tichu stepi

Andrea Tornielli

V slovách, ktoré pápež František adresoval Cirkvi v Mongolsku, ktorá je malá počtom, ale veľká láskou, možno nájsť cenné postrehy, ktoré môžu byť užitočné aj ďaleko za hranicami tejto krajiny, kde sa pohľad stráca v horizonte stepí. Tejto ešte len rodiacej sa Cirkvi Petrov nástupca pripomenul, čo je misia, teda „vydať svoj život za evanjelium“. Ako povedal, práve preto, že „človek vo vlastnom živote zakúsil nežnosť Božej lásky“, toho „Boha, ktorý sa v Ježišovi stal viditeľným, ktorého sa možno dotknúť a stretnúť“. Cirkev „nemôže prestať prinášať“ ohlasovanie dobrej zvesti, ktoré je určené všetkým národom, musí ho „vteliť do vlastného života a ‚našepkávať‘ ho do sŕdc jednotlivcov a kultúr“.

Obraz „šepkania do srdca“ je mimoriadne sugestívny. Kresťanstvo sa nerozšírilo vďaka hromovým kultúrnym bojom alebo vyhláseniam, ale ani vďaka prispôsobeniu sa zosvetštenému náboženstvu, ktoré sa skladá z obradov, tradícií a pokojného života, ktoré odsúdil už Charles Peguy. Je to ohlasovanie, ktoré treba dosvedčiť predovšetkým vlastným životom, a tak ho našepkať do sŕdc ľudí a kultúr. Sloveso „šepkať“ pripomína tú pasáž z Prvej knihy kráľov, kde sa Boh prorokovi Eliášovi nezjavuje v zemetrasení alebo ohni, ale v „šumení jemného vánku“.

Len ozvena svedectva môže skutočne priťahovať. Nie náhodou Friedrich Nietzsche takto vyčítal kresťanom svojej doby: „Pre vašu vieru boli vždy škodlivejšie vaše tváre ako naše dôvody!“.

Privilegovanou cestou svedectva, ako ju vidíme stelesnenú v realite malej Cirkvi v Mongolsku, je láska. Pápež František vyzval katolíkov tejto krajiny, aby vždy zostávali v kontakte s Ježišovou tvárou, aby sa stále znova vracali k tomu pôvodnému pohľadu, z ktorého sa všetko zrodilo. Pretože inak hrozí, že aj pastoračná angažovanosť „sa stane sterilným poskytovaním služieb, v slede náležitých úkonov, ktoré nakoniec nič neprenášajú“.

Pápež potom zdôraznil, že Nazaretský, keď posielal svojich na misiu, neposielal ich „šíriť politickú myšlienku, ale svedčiť svojím životom o novosti vzťahu s Otcom, ktorý sa stal ‚naším Otcom‘, a tak iniciovať konkrétne bratstvo s každým ľudom“. Cirkev, ktorá sa rodí z tohto mandátu, je preto chudobná, nespolieha sa na vlastné zdroje, štruktúry a privilégiá, nepotrebuje barličku moci, ale „opiera sa len o pravú vieru, o bezbrannú a odzbrojujúcu moc Zmŕtvychvstalého, schopnú zmierniť utrpenie zraneného ľudstva“.

Preto sa vlády a svetské inštitúcie „nemusia obávať evanjelizačného pôsobenia Cirkvi“, dodal Svätý Otec František, „pretože ona nemá politický program, ktorý by musela presadzovať, ale pozná len pokornú moc Božej milosti, slová milosrdenstva a pravdy, ktoré sú schopné podporovať dobro všetkých“. Sú to významné slová nielen pre krajinu, akou je Mongolsko, kde má úcta k rôznym náboženstvám stáročnú tradíciu, ale aj pre jej veľké „blízke“ susedné krajiny.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Martin Jarábek)