Pápež novým kardinálom: Buďme symfonickou a synodálnou Cirkvou

Vatican news

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:

Keď som myslel na túto slávnosť a najmä na vás, drahí bratia, ktorí sa stanete kardinálmi, prišiel mi na um tento text zo Skutkov apoštolov (porov. 2,1-11). Je to podstatný text: rozprávanie o Turícach, krste Cirkvi... V skutočnosti však moje myšlienky upútalo niečo zvláštne: to vyjadrenie, ktoré vyšlo z úst Židov, ktorí «vtedy žili v Jeruzaleme» (v. 5). Hovoria: «My, Parti, Médi, Elamčania... » (v. 9) a tak ďalej. Tento dlhý zoznam národov ma priviedol k myšlienke na kardinálov, ktorí vďaka Bohu pochádzajú zo všetkých častí sveta, z najrozmanitejších národov. Preto som si vybral tento biblický úryvok.

Keď som nad ním neskôr meditoval, uvedomil som si akési „prekvapenie“, ktoré sa skrývalo v tomto spojení myšlienok, prekvapenie, v ktorom som s radosťou akoby rozpoznal takpovediac „humor“ Ducha Svätého, prepáčte mi tento výraz.

Čo je to za „prekvapenie“? Spočíva v tom, že zvyčajne sa my pastieri, keď čítame príbeh o Turícach, stotožňujeme s apoštolmi. Je prirodzené, že to tak je. Na druhej strane tí „Parti, Médi, Elamčania“ atď., ktorých som si v mysli spájal s kardinálmi, nepatria do skupiny učeníkov, sú mimo večeradla, sú súčasťou toho «zástupu», ktorý sa «zhromaždil», keď počul hluk spôsobený prudkým vetrom (porov. v. 6). Apoštoli boli “všetci Galilejčania“ (porov. v. 7), zatiaľ čo ľudia, ktorí sa zhromaždili, boli «zo všetkých národov, čo sú pod nebom» (v. 5), rovnako ako biskupi a kardináli v našich časoch.

Takýto druh výmeny rolí nám dáva zamyslieť sa a pri bližšom pohľade sa nám odkrýva zaujímavá perspektíva, o ktorú by som sa s vami rád podelil. Ide o to, aby sme na seba aplikovali - a ja ako prvý - skúsenosť tých Židov, ktorí sa z Božieho daru stali protagonistami udalosti Turíc, teda „krstu“ Duchom Svätým, ktorý dal vzniknúť jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Túto perspektívu by som zhrnul takto: s úžasom znovu objaviť dar prijatia evanjelia «v našich jazykoch» (v. 11), ako hovoria títo ľudia. S vďačnosťou si pripomeňme dar, že sme boli evanjelizovaní a že sme boli vzatí z národov, ktoré každý vo svojom čase prijali kerygmu, ohlasovanie tajomstva spásy, a jeho prijatím boli pokrstení v Duchu Svätom a stali sa súčasťou Cirkvi. Matky Cirkvi, ktorá hovorí všetkými jazykmi, ktorá je jedna a je katolícka.

Tu nás toto slovo z Knihy Skutkov apoštolov núti myslieť na to, že skôr než sme „apoštoli“, skôr než sme kňazi, biskupi, kardináli, sme „Parti, Médi, Elamčania“ a tak ďalej. A to by v nás malo prebudiť úžas a vďačnosť za to, že sme prijali milosť evanjelia v príslušných národoch, z ktorých pochádzame. Myslím si, že toto je veľmi dôležité a nemalo by sa na to zabúdať. Pretože tam, v dejinách nášho ľudu, povedal by som v „tele“ nášho ľudu, Duch Svätý konal zázrak odovzdávania tajomstva Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. A prišlo k nám „v našom vlastnom jazyku“, na perách a v gestách našich starých rodičov a prarodičov, katechétov, kňazov, rehoľníkov... Každý z nás si môže pamätať konkrétne hlasy a tváre. Viera sa odovzdáva „v nárečí“, nezabudnite na to: viera sa odovzdáva v nárečí, teda prostredníctvom mám a starých mám.

V skutočnosti sme evanjelizátormi do tej miery, že si v srdci uchovávame úžas a vďačnosť za to, že sme boli evanjelizovaní. Alebo skôr z toho, že sme evanjelizovaní, pretože v skutočnosti je to stále prítomný dar, ktorý si žiada, aby sme si ho neustále obnovovali v pamäti a vo viere. Sme evanjelizátormi, ktorí evanjelizujú, a nie funkcionármi.

Bratia a sestry, drahí kardináli, Turíce - podobne ako krst každého z nás - nie sú vecou minulosti, ale tvorivým činom, ktorý Boh neustále obnovuje. Cirkev - a každý jej člen - žije z tohto neustále prítomného tajomstva. Nežije „z renty“, nie, a už vôbec nie z archeologického dedičstva, nech je akokoľvek vzácne a vznešené. Cirkev a každý pokrstený človek žije z Božieho dneška vďaka pôsobeniu Ducha Svätého. Aj úkon, ktorý tu teraz vykonávame, má zmysel, ak ho prežívame v tejto perspektíve viery. A dnes, vo svetle Božieho slova, môžeme zachytiť túto skutočnosť: vy, noví kardináli, ste prišli z rôznych častí sveta a ten istý Duch, ktorý zúrodnil evanjelizáciu vašich národov, teraz vo vás obnovuje vaše povolanie a poslanie v Cirkvi a pre Cirkev.

Z tejto úvahy, vyvodenej z plodného „prekvapenia“, by som sa rád s vami, bratia kardináli, podelil s myšlienkou na obraz orchestra: kardinálske kolégium je povolané podobať sa symfonickému orchestru, ktorý predstavuje symfonickosť a synodálnosť Cirkvi. Hovorím aj „synodálnosť“, a to nielen preto, že sme vo vigílii prvého synodálneho zhromaždenia, ktoré má práve túto tému, ale aj preto, že sa mi zdá, že metafora orchestra môže dobre objasniť synodálny charakter Cirkvi.

Symfónia žije z umnej kompozície tónov rôznych nástrojov: každý z nich dáva svoj prínos, niekedy sám, niekedy spojený s niekým iným, niekedy s celým ansámblom. Rozmanitosť je potrebná, je nevyhnutná. Ale každý zvuk musí prispieť k spoločnému zámeru. A na to je nevyhnutné vzájomné počúvanie: každý hudobník musí počúvať ostatných. Ak by niekto počúval len sám seba, nech by bol jeho zvuk akokoľvek vznešený, symfónii by to neprospelo; a to isté by sa stalo, keby jedna časť orchestra nepočúvala ostatných, ale hrala by, akoby bola sama, akoby bola celá. A dirigent orchestra je v službách tohto druhu zázraku, ktorým je zakaždým prevedenie symfónie. Musí počúvať viac ako ktokoľvek iný a zároveň je jeho úlohou pomôcť každému človeku a celému orchestru rozvinúť tvorivú vernosť na maximum, vernosť predvádzanému dielu, ale tvorivú, schopnú dať tejto partitúre dušu, nechať ju rezonovať tu a teraz jedinečným spôsobom.

Drahí bratia a sestry, je pre nás dobré, keď sa odrážame v obraze orchestra, aby sme sa stále lepšie učili byť symfonickou a synodálnou Cirkvou. Navrhujem to najmä vám, členom kardinálskeho kolégia, v utešujúcej dôvere, že máme Ducha Svätého ako nášho učiteľa: vnútorného majstra každého z nás a majstra spoločného kráčania. On sa snaží vytvoriť rozmanitosť a jednotu, on je tou samotnou harmóniou. Svätý Bazil sa snaží o syntézu, keď hovorí: „Ipse harmonia est“, On sám je harmónia. Jeho jemnému a silnému vedeniu sa zverujeme ako aj starostlivej ochrane Panny Márie.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Beáta Dorková)