Veľkonočná vigília: Kráčaj a spomínaj

Pri svätej omši bolo pokrstených a pobirmovaných 8 

katechumenov z rôznych častí sveta: Abánsko, USA, Taliansko, Nigéria a Venezuela.

Homília pápeža Františka

Noc sa chýli ku koncu a zapaľujú sa prvé svetlá úsvitu, keď sa ženy vydávajú k Ježišovmu hrobu. Postupujú neisto, stratené, ich srdcia sú rozorvané smútkom nad smrťou, ktorá im vzala Milovaného. Keď však dorazia na to miesto a vidia hrob prázdny, menia smer, menia trasu; opúšťajú hrob a bežia oznámiť učeníkom novú cestu: Ježiš vstal z mŕtvych a čaká na nich v Galilei. V živote týchto žien nastala Veľká noc, ktorá znamená prechod: v skutočnosti prechádzajú od smutnej chôdze k hrobu k radostnému behu k učeníkom, aby im povedali nielen to, že Pán vstal z mŕtvych, ale aj to, že je tu cieľ, ku ktorému treba okamžite dôjsť, Galilea. Tam je stretnutie so Zmŕtvychvstalým. Znovuzrodenie učeníkov, vzkriesenie ich sŕdc prechádza cez Galileu. Vstúpme aj my do tejto cesty učeníkov, ktorá vedie od hrobu do Galiley.

Evanjelium hovorí, že ženy „išli pozrieť hrob“ (Mt 28, 1). Myslia si, že Ježiš je na mieste smrti a že všetko sa navždy skončilo. Niekedy sa aj nám stáva, že si myslíme, že radosť zo stretnutia s Ježišom patrí minulosti, zatiaľ čo v prítomnosti poznáme predovšetkým zapečatené hroby: hroby našich sklamaní, našej trpkosti a nedôvery, hroby typu „už sa nedá nič robiť“, „veci sa nikdy nezmenia“, „lepšie je žiť zo dňa na deň“, pretože „o zajtrajšku niet istoty“. Aj my, ak sme boli zovretí bolesťou, obťažení smútkom, ponížení hriechom, rozhorčení nejakým neúspechom alebo nahlodaní nejakou starosťou, sme zakúsili trpkú chuť únavy a videli sme, ako radosť v našom srdci vyhasína.

Niekedy sme jednoducho pocítili únavu z každodenného života, únavu z toho, že sme my sami riskovali pred gumeným múrom sveta, v ktorom sa zdá, že vždy prevládajú zákony tých najprefíkanejších a najsilnejších. Inokedy sme sa cítili bezmocní a znechutení pred silou zla, konfliktmi, ktoré rozbíjajú vzťahy, logikou vypočítavosti a ľahostajnosti, ktorá akoby vládla spoločnosti, pred rakovinou zvrátenosti – toľko je toho -, šírením nespravodlivosti, ľadovým vetrom vojny. A dokonca sme sa možno stretli tvárou v tvár so smrťou, pretože nám vzala sladký pocit z prítomnosti našich drahých alebo sa nás dotkla v chorobe či nešťastí, a my sme sa stali korisťou rozčarovania a prameň nádeje vyschol. Tak sa pre tieto alebo iné situácie – každý pozná tie svoje - naše cesty zastavujú pred hrobmi a my zostávame nehybne plakať a nariekať, sami, bezmocní a opakujeme to naše „prečo“. Celá reťaz otázok „prečo“...

Naopak, ženy na Veľkú noc nezostali ochromené pred hrobom, ale, ako hovorí evanjelium, „rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom“ (v. 8). Prinášajú správu, ktorá navždy zmení život a dejiny: Kristus vstal z mŕtvych! (porov. v. 6). A zároveň zachovávajú a odovzdávajú Pánovo odporúčanie, jeho pozvanie učeníkom, aby išli do Galiley, lebo tam ho uvidia (porov. v. 7). Bratia a sestra, dnes sa zamyslime nad otázkou: čo znamená ísť do Galiley? Znamená to dve veci: na jednej strane vyjsť z uzavretého večeradla a ísť do kraja obývaného pohanmi (porov. Mt 4, 15), vyjsť z úkrytu a otvoriť sa poslaniu, uniknúť strachu a kráčať v ústrety budúcnosti. A na druhej strane – a to je veľmi pekné - to znamená vrátiť sa k počiatkom, pretože práve v Galilei sa všetko začalo. Tam Pán prvýkrát stretol a povolal učeníkov. Ísť do Galiley teda znamená vrátiť sa k pôvodnej milosti, znamená to znovunadobudnúť pamäť, ktorá obnovuje nádej, „pamäť budúcnosti“, ktorou nás poznačil Zmŕtvychvstalý.

To je teda to, čo robí Pánova Veľká noc: nabáda nás ísť vpred, vyjsť z pocitu porážky, odvaliť kameň z hrobu, v ktorom často uzatvárame nádej, s dôverou hľadieť do budúcnosti, pretože Kristus vstal z mŕtvych a zmenil smerovanie dejín. Ale aby sme to mohli urobiť, Pánova Veľká noc nás vracia do minulosti našej milosti, núti nás vrátiť sa do Galiley, kde sa začal náš príbeh lásky s Ježišom, tam kde nás prvý krát povolal. Žiada od nás, aby sme znovu prežili tú chvíľu, tú situáciu, tú skúsenosť, v ktorej sme sa stretli s Pánom, zakúsili jeho lásku a dostali nový a žiarivý pohľad na seba, na skutočnosť, na tajomstvo života. Bratia a sestry, aby sme mohli znovu vstať, znovu začať, pokračovať v našej ceste, musíme sa vždy vrátiť do Galiley, to znamená vrátiť sa nie k abstraktnému, ideálnemu Ježišovi, ale k živej, konkrétnej, hmatateľnej spomienke na naše prvé stretnutie s ním. Áno, na to aby sme mohli kráčať, musíme si spomínať; aby sme mali nádej, musíme živiť pamäť. Toto je pozvanie: pamätaj a kráčaj! Ak znovu objavíš prvotnú lásku, úžas a radosť zo stretnutia s Bohom, pôjdeš ďalej. Pamätaj a kráčaj.

Spomeň si na svoju Galileu a kráčaj ku svojej Galilei. Je to „miesto“, kde si osobne spoznal Ježiša, kde pre teba nezostal historickou postavou ako iní, ale stal sa životnou osobou. Nie vzdialeným Bohom, ale Bohom, ktorý je blízky, ktorý ťa pozná a miluje viac ako ktokoľvek iný. Brat, sestra, spomeň si na Galileu, na svoju Galileu. Na svoje povolanie, na to Božie slovo, ktoré ťa oslovilo v presne určenom okamihu; na tú silnú skúsenosť v Duchu, na tú najväčšiu radosť z odpustenia, ktorú si pocítil po spovedi, na tú intenzívnu a nezabudnuteľnú chvíľu modlitby, na to svetlo, ktoré sa rozžiarilo v tvojom vnútri a premenilo tvoj život, na to stretnutie, na tú púť... Každý z nás pozná svoju Galileu, každý z nás pozná svoje vlastné miesto vnútorného vzkriesenia, to počiatočné, to základné, to, ktoré všetko zmenilo. Nemôžeme ho nechať v minulosti, Zmŕtvychvstalý nás pozýva, aby sme tam išli vykonať si Veľkú noc. Spomeň si na svoju Galileu, oživ ju dnes. Vráť sa k tomu prvému stretnutiu. Spýtaj sa sám seba, aké to bolo a kedy to bolo, zrekonštruuj kontext, čas a miesto, zakús emócie a pocity, preži farby a chute. Lebo ty vieš, keď si zabudol na tú prvú lásku, práve vtedy, keď si zabudol na to prvé stretnutie, začal sa ti na srdce usádzať prach. A zažil si smútok a podobne ako učeníci sa ti všetko zdalo bez perspektívy, s balvanom, ktorý zapečatil nádej. Ale dnes, brat, sestra, ťa sila Veľkej noci pozýva odvaliť balvany sklamania a nedôvery. Pán, expert na prevracanie náhrobných kameňov hriechu a strachu, chce osvietiť tvoju svätú pamäť, tvoju najkrajšiu spomienku, zaktualizovať to prvotné stretnutie s ním. Pamätaj a kráčaj: vráť sa k nemu, znova v sebe nájdi milosť Božieho vzkriesenia! Vráť sa do Galiley, do tvojej Galiley.

Bratia, sestry, poďme za Ježišom do Galiley, stretnime sa s ním a klaňajme sa mu tam, kde očakáva každého z nás. Oživme krásu z toho, keď sme ho po objavení živého vyhlásili za Pána svojho života. Vráťme sa do Galiley, kde sme zažili prvotnú lásku, vráťme sa každý do svojej vlastnej Galiley, do Galiley nášho prvého stretnutia, a povstaňme k novému životu!

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek)