Hľadaj

Pápež: Treba učiť mladú generáciu riešiť konflikty bez násilia

V piatok 18. marca prijal pápež František vo Vatikáne účastníkov stretnutia s názvom „Vychovávať k demokracii v roztrieštenom svete“, organizovaného Pápežskou nadáciou Gravissimum Educationis v súvislosti s úsilím podporovať širokospektrálne „výchovné spojenectvo“ všetkých zložiek spoločnosti pre dobro mladých generácií.

Stovke zástupcov oblasti školstva a vzdelávania sa Svätý Otec prihovoril v Klementínskej sále. Hneď na úvod spontánnymi slovami poukázal na súčasnú drámu vojny práve v súvislosti s mladou generáciou:

„Boli sme navyknutí počúvať správy o vojnách, pravda, vzdialených: Sýria, Jemen, ako niečo bežné. Teraz sa vojna priblížila, je prakticky predo dvermi, a to nás núti zamyslieť sa nad barbarskosťou ľudskej povahy, nad tým, kam až sme schopní zájsť. Vrahovia našich bratov...

Hovoríme o výchove a vzdelávaní, a keď myslíme na vzdelávanie, predstavíme si deti, mládež... Pomyslime na toľkých vojakov, ktorí sú posielaní na front, mladučkí, ruskí vojaci, chudáci... Myslime na toľkých mladých ukrajinských vojakov, myslime na obyvateľov, mládež, deti, na tých chlapcov a dievčatá. Toto sa deje blízko nás.

Evanjelium nás žiada, aby sme len neodvracali zrak, čo je pre kresťana práve tým najpohanskejším postojom: keď si kresťan zvykne pozerať bokom, pomaly sa stáva pohanom prezlečeným za kresťana. Preto som chcel začať touto úvahou. Vojna nie je ďaleko: je predo dvermi. Čo robím ja?

Tu v Ríme, v [detskej nemocnici]„Bambin Gesù“, sú deti zranené bombardovaním. Berú si ich domov. - Modlím sa? Postím sa? Robím pokánie? Alebo to beriem bezstarostne, ako sa to bežne berie pri tých vzdialených vojnách? Vojna je vždy - vždy! - porážkou ľudstva, vždy. My, vzdelaní ľudia, ktorí pracujeme v školstve, sme v tejto vojne porazení, pretože na druhej strane sme za ňu zodpovední. Neexistujú spravodlivé vojny: neexistujú!“

Účastníci dvojdňového stretnutia s témou „Vychovávať k demokracii v roztrieštenom svete“ prišli na audienciu v sprievode prefekta Kongregácie pre katolícku výchovu, kardinála Giuseppeho Versaldiho. Po úvodných slovách už pápež František pokračoval pripraveným príhovorom, v ktorom ponúkol tri cesty zamerané na výchovu mladých k „civilizácii lásky“ cez odvahu a tvorivosť.

Vychádzajúc z Božieho slova sa Svätý Otec najprv zamyslel nad evanjeliovou perikopou dňa. Ježiš v podobenstve o zlých vinohradníkoch (Mt 21,33n) upozorňuje na pokušenie bohatstva:

„Vinohradníci v podobenstve, zaslepení túžbou zmocniť sa vinice, neváhajú použiť násilie a zabíjať. To nám pripomína, že keď človek popiera svoje vlastné povolanie spolupracovníka na Božom diele a dovolí si postaviť sa na jeho miesto, stráca svoju dôstojnosť syna a stáva sa nepriateľom svojich bratov. Zmení sa na Kaina.

Dobrá stvorenstva sú ponúknuté všetkým úmerne jeho potrebám, takže nikto nehromadí nadbytočne a nikomu nechýba to, čo potrebuje. Naopak, keď sebecké vlastníctvo zapĺňa srdcia, vzťahy a politické a spoločenské štruktúry, potom je podstata demokracie otrávená. A stáva sa formálnou demokraciou, nie skutočnou.“

Tu pápež František poukázal na totalizmus a sekularizmus ako dve „degenerácie demokracie“, ktoré potláčajú slobodu a stávajú sa ideológiami:

„Pristavím sa pri dvoch degeneráciách: totalitarizme a sekularizme. Sú to degenerácie demokracie.

Sv. Ján Pavol II. zdôraznil, že štát je totalitný vtedy, keď „má tendenciu pohltiť do seba národ, spoločnosť, rodinu, náboženské spoločenstvá a samotných ľudí“ (Centesimus annus, 45). Uplatňovaním ideologického útlaku totalitný štát vyprázdňuje zmysel základných práv človeka a spoločnosti, až po potláčanie slobody. Je to ideologický útlak a môžeme hovoriť o ideologických kolonizáciách, ktoré pokračujú a vedú k tomuto.

Radikálny sekularizmus, zo svojej strany ideologický, deformuje demokratického ducha rafinovanejším a zákernejším spôsobom: tým, že eliminuje transcendentný rozmer, oslabuje a postupne ruší akúkoľvek otvorenosť k dialógu. Ak neexistuje konečná pravda, ľudské myšlienky a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť v záujme moci. „Humanizmus, ktorý vylučuje Boha, je humanizmus neľudský“, povedal Benedikt XVI. (Caritas in veritate, 78). A v tom spočíva ten rozdiel, malý, ale podstatný, medzi zdravou sekulárnosťou a otráveným sekularizmom. Keď sa sekulárnosť stane ideológiou, zmení sa na sekularizmus, a to otrávi vzťahy a dokonca aj demokracie.“

V prevencii týchto skutočností Svätý Otec ponúkol tri edukačné cesty. Prvá sa týka chápania hodnoty demokracie:

„Po prvé je to živiť u mladých ľudí túžbu po demokracii. Znamená to pomáhať im pochopiť hodnotu života v demokratickom systéme, vždy zdokonaliteľnom, ale schopnom dbať o participáciu občanov, slobodu voľby, konania a vyjadrovania. A ísť cestou univerzálnosti proti uniformite. Uniformita je jed.“

Druhá výchovná cesta je chápanie, že jedine láska vytvára hodnoty, násilie naopak ničí:

„Po druhé, učiť mladých, že spoločné dobro je uhnietené láskou. Preto ho nemožno brániť vojenskou silou. Taká komunita alebo národ, ktorý by sa chcel presadiť silou, robí to na úkor iných komunít alebo národov a stáva sa podnecovateľom nespravodlivostí, nerovností a násilia. Je ľahké vydať sa cestou deštrukcie, ale vytvára toľko trosiek; ľudskú rodinu môže zachrániť len láska. V tomto ohľade zažívame ten najmrzkejší príklad v našej blízkosti.“

Treťou cestou, ktorú sformuloval pápež František vo svojom príhovore, je vzdelávať mladých ľudí, aby vnímali autoritu ako službu:

„Po tretie: vychovávať mladých ľudí k tomu, aby vnímali autoritu ako službu. Je potrebné vychovávať „ľudí k ochote dať sa do služieb spoločnosti“ (Posolstvo pri výzve k Výchovnej dohode, 12. septembra 2019). Všetci sme povolaní k službe autority, v rodine, v práci, v spoločenskom živote. Vykonávanie autority nie je jednoduché: je to služba. Nezabúdajme, že Boh nám zveruje určité úlohy nie pre osobné presadenie sa, ale preto, aby našou prácou rástlo celé spoločenstvo. Keď autorita prekročí práva spoločnosti, jednotlivcov, stáva sa autoritárstvom a nakoniec diktatúrou. Autorita je veľmi vyvážená vec, ale je to krásna vec, ktorej sa musíme naučiť a učiť mladých ľudí, aby si ju osvojili.“

Pápež František v tejto súvislosti pripomenul aj duchovný odkaz pápeža sv. Pavla VI., známeho svojím termínom „civilizácia lásky, ktorý súvisí aj so súčasným úsilím o vytváranie výchovného spojenectva, vyjadreného v iniciatíve s názvom „Výchovné spojenectvo“ (Patto educativo):

„Sú to tri výchovné cesty, ktoré smerujú, ako by povedal sv. Pavol VI., k civilizácii lásky, a je potrebné ich rozvíjať s odvahou a tvorivosťou. Zdá sa mi, že dobre zapadajú do rámca Výchovného spojenectva, ktoré sme rozbehli spolu s Kongregáciou pre katolícku výchovu. Rád by som využil túto príležitosť a nanovo vyzval k tomuto spojenectvu, ktorého cieľom je spojiť všetkých, ktorým leží na srdci vzdelávanie mladej generácie, a ktoré sa môže stať nástrojom na dosahovanie globálneho spoločného dobra.

V kontexte vojny na Ukrajine ešte viac vyniká hodnota tohto Výchovného spojenectva, v záujme podpory univerzálneho bratstva v jednej ľudskej rodine, založenej na láske. Modlitbu za mier musí totiž sprevádzať trpezlivé výchovné úsilie, aby deti a mladí ľudia dozrievali v pevnom vedomí, že konflikty sa neriešia násilím, neriešia sa útlakom, ale stretnutím a dialógom. Konflikty tu budú vždy: treba mladých ľudí učiť, ako konflikt vyriešiť. Nie násilím, nie útlakom, ale stretnutím, zdravou konfrontáciou a dialógom.“

-mh, jb-

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

19 marca 2022, 11:03