Hľadaj

Vatican News
Archívna snímka Archívna snímka  

Rozhovor s pápežom Františkom: Čo pre Vás znamená sv. Jozef? (DOPLNENÉ)

„Chcel by som povedať týmto otcom, týmto matkám, že sú pre mňa hrdinami, pretože v nich nachádzam odvahu tých, ktorí riskujú svoje životy z lásky k deťom, z lásky k rodine.“ To sú slová pápeža Františka z rozhovoru, ktorý dnes, vo štvrtok 13. januára, publikovali vatikánske médiá. Venovaný je významu sv. Jozefa pre neho osobne, pre Cirkev a pre neľahkú situáciu, v ktorej sa svet dnes nachádza.

Pri príležitosti nedávno skončeného Roka sv. Jozefa a pri ešte stále pokračujúcom cykle katechéz venovaných patrónovi Cirkvi, poskytol pápež František rozhovor pre vatikánsky denník  L´Osservatore Romano, ktorý dlhodobo venuje rubriku téme apoštolského listu Patris corde o sv. Jozefovi.

Prinášame odpovede Svätého Otca na celkovo desať položených otázok:

Svätý Otec, vyhlásili ste osobitný rok venovaný sv. Jozefovi, napísali ste list Patris corde a v cykle katechéz sa venujete jeho osobe. Čo pre Vás znamená sv. Jozef?

Nikdy som neskrýval súzvuk, ktorý cítim voči postave sv. Jozefa. Myslím, že to pochádza z môjho detstva, z mojej výchovy. Vždy som si pestoval zvláštnu úctu voči sv. Jozefovi, pretože verím, že jeho postava krásnym a osobitným spôsobom predstavuje to, čím by mala byť kresťanská viera pre každého z nás. Jozef je v skutočnosti normálny človek a jeho svätosť spočíva práve v tom,

že sa stal svätým cez tie dobré i zlé okolnosti, ktoré musel prežívať a čeliť im. Ale nemôžeme ani zakrývať skutočnosť, že sv. Jozefa nachádzame v Evanjeliu, zvlášť v Matúšovom a Lukášovom rozprávaní, ako dôležitého protagonistu na začiatku dejín spásy. Udalosti okolo Ježišovho narodenia boli vskutku náročné, plné prekážok, problémov, prenasledovania, temnoty, a Boh v ústrety svojmu Synovi, keď prichádza na svet, stavia po jeho boku Máriu a Jozefa. Ak je Mária tou, ktorá dala svetu Slovo, ktoré sa stalo telom, Jozef je tým, ktorý ho bránil, ochraňoval, živil a dával mu rásť.

Mohli by sme povedať, že v ňom nachádzame človeka ťažkých čias, človeka konkrétneho, človeka, ktorý vie prevziať zodpovednosť. V tomto zmysle sa vo sv. Jozefovi spájajú dve charakteristiky. Na jednej strane je to jeho výrazná duchovnosť, ktorá sa do Evanjelia premieta prostredníctvom príbehov o snoch; tieto príbehy svedčia o Jozefovej schopnosti počúvať Boha, ktorý hovorí k jeho srdcu. Iba človek, ktorý sa modlí, ktorý má intenzívny duchovný život, môže mať aj schopnosť vedieť rozoznať Boží hlas uprostred mnohých hlasov, ktoré nás obkolesujú. Popri tejto charakteristike je tu aj ďalšia: Jozef je človek konkrétny, teda človek, ktorý sa stavia k problémom mimoriadne prakticky, a zoči-voči ťažkostiam a prekážkam nikdy nezaujíma pozíciu obete. Naopak sa vždy stavia do perspektívy reagovania, odpovedania, dôverovania v Boha a nachádzania riešenia tvorivým spôsobom.

Táto obnovená pozornosť voči sv. Jozefovi nadobúda v súčasnej tak náročnej dobe osobitný význam?

Čas, ktorý žijeme je náročným časom, poznačeným pandémiou koronavírusu. Mnoho ľudí trpí, mnohé rodiny sú v ťažkostiach, veľa ľudí sú obliehaní úzkosťou, smrťou, a neistou budúcnosťou. Myslel som, že práve v tak ťažkom čase potrebujeme niekoho, kto by nás mohol povzbudiť, pomôcť nám, inšpirovať nás, aby sme pochopili, aký je ten správny spôsob pristupovania k týmto chvíľam temnoty. Jozef je osvetľujúcim svedkom v pochmúrnych časoch. Hľa, preto bolo správne dať miesto jemu v tomto čase, aby sme mohli znovu nájsť cestu.

Vaše petrovské ministérium sa začalo práve 19. marca, v deň sviatku sv. Jozefa...

Vždy som považoval za zvláštne dobrodenie z neba, že som mohol začať svoju petrovskú službu 19. marca. Verím, že sv. Jozef mi chcel nejakým spôsobom povedať, že mi bude aj naďalej pomáhať, že mi bude nablízku a že ho môžem aj naďalej považovať za priateľa, na ktorého sa môžem obrátiť, ktorému sa môžem zveriť, ktorého môžem požiadať o príhovor a modlitbu za mňa.

Ale iste tento vzťah, ktorý je daný spoločenstvom svätých, nie je vyhradený len mne, myslím si, že môže pomôcť mnohým. Preto dúfam, že rok venovaný sv. Jozefovi viedol mnohých kresťanov k tomu, aby vo svojich srdciach znovu objavili hlbokú hodnotu spoločenstva svätých, ktoré nie je abstraktným spoločenstvom, ale spoločenstvom konkrétnym, čo sa prejavuje v konkrétnych vzťahoch a má konkrétne dôsledky.

V rubrike Patris corde, ktorú naše noviny viedli počas mimoriadneho roka venovaného sv. Jozefovi, sme prelínali život svätca so životom dnešných otcov, ale i synov. Čo môžu dnešní synovia, teda budúci otcovia, získať z dialógu so sv. Jozefom?

Nerodíme sa ako rodičia, ale istotne sa všetci rodíme ako synovia či dcéry. Toto je prvá vec, ktorú musíme vziať do úvahy, čiže každý z nás bez ohľadu na to, čo mu život nadelil, je predovšetkým synom či dcérou, bol niekomu zverený, pochádza z nejakého dôležitého vzťahu, ktorý mu dal rásť, a ktorý ho ovplyvnil v dobrom alebo v zlom. Mať tento vzťah, rozpoznať v ňom svoj význam vo vlastnom živote, znamená pochopiť, že raz, keď budeme mať zodpovednosť za život niekoho, čiže keď budeme musieť praktizovať otcovstvo, prinesieme si so sebou predovšetkým skúsenosť, ktorú sme mali osobne. A je teda dôležité môcť reflektovať nad touto osobnou skúsenosťou, aby sme neopakovali rovnaké chyby, a aby sme si uchovávali poklad tých krásnych vecí, ktoré sme prežili.

Som presvedčený, že Jozefov otcovský vzťah k Ježišovi ovplyvnil jeho život až do tej miery, že neskoršie Ježišovo kázanie je plné obrazov a odkazov prevzatých práve z otcovskej predstavivosti. Ježiš napríklad hovorí, že Boh je Otec, a toto tvrdenie nás nemôže nechať ľahostajnými, najmä keď si uvedomíme jeho ľudskú skúsenosť s otcovstvom. To znamená, že Jozef si ako otec počínal tak výborne, že Ježiš našiel v láske a otcovstve tohto muža tú najkrajšiu referenciu, akú možno dať Bohu. Mohli by sme povedať, že dnešné deti, ktoré sa stanú otcami zajtrajška, by si mali položiť otázku, akých otcov mali a akými otcami sa chcú stať. Nemali by dovoliť, aby ich otcovská úloha bola plodom náhody alebo len dôsledkom minulej skúsenosti, ale vedome by sa mali rozhodnúť, ako niekoho milovať, ako prevziať za niekoho zodpovednosť.

V poslednej kapitole Patris corde sa hovorí o Jozefovi ako o otcovi v tieni. Otec, ktorý vie byť prítomný, ale necháva svojho syna slobodne rásť. Je toto možné v spoločnosti, ktorá akoby odmeňovala len tých, ktorí zaujímajú priestor a zviditeľňujú sa?

Jednou z najkrajších vlastností lásky, a nielen otcovstva, je práve sloboda. Láska vždy vytvára slobodu, láska sa nikdy nesmie stať väzením, vlastníctvom. Jozef nám ukazuje schopnosť starať sa o Ježiša bez toho, aby sa ho zmocňoval, bez toho, aby ním chcel manipulovať, bez toho, aby ho chcel odvádzať od jeho poslania. Myslím, že je to veľmi dôležitá skúška našej schopnosti milovať a tiež schopnosti vedieť ustúpiť. Dobrý otec je taký, keď sa vie v správnom čase odobrať, aby sa jeho syn mohol prejaviť so svojou krásou, so svojou jedinečnosťou, so svojím rozhodnutím, so svojím povolaním. V tomto zmysle je v každom dobrom vzťahu potrebné zrieknuť sa túžby vnucovať nejakú predstavu, očakávanie, zviditeľnenie, úplné a neustále zaplnenie scény nadmerným protagonizmom.

To plne charakteristické pre Jozefa, vedieť sa postaviť bokom, pokora, ktorá je zároveň schopnosťou stiahnuť sa do druhej línie, je azda najrozhodujúcejším aspektom lásky, ktorú Jozef prejavuje Ježišovi. V tomto zmysle je dôležitou osobnosťou, odvážil by som sa povedať, že zásadnou v Ježišovej biografii, práve preto, že v istom momente vie ustúpiť zo scény, aby Ježiš mohol zažiariť v celom svojom povolaní, v celom svojom poslaní. Na obraz Jozefa sa musíme pýtať sami seba, či sme schopní urobiť krok späť, dovoliť druhým, a predovšetkým tým, ktorí sú nám zverení, aby v nás našli vzťažný bod, ale nikdy nie prekážku.

Viackrát ste uviedli, že otcovstvo je dnes v kríze. Čo sa dá robiť, čo môže robiť Cirkev, aby sa znovu posilnil vzťah otec-syn, zásadne dôležitý pre spoločnosť?

Keď myslíme na Cirkev, vždy si ju predstavujeme ako Matku, a to určite nie je pomýlené. Aj ja som sa v priebehu týchto rokov snažil veľmi trvať na tejto perspektíve, pretože spôsob, ako uskutočňovať materstvo Cirkvi, je milosrdenstvo, čiže je to láska, ktorá tvorí a obnovuje život. Odpustenie, zmierenie - nie sú to azda spôsoby, ako sa nanovo staviame na nohy? Nie je to cesta, ktorou znovu dostávame život, pretože dostávame ďalšiu šancu? Cirkev Ježiša Krista nemôže existovať inak ako prostredníctvom milosrdenstva!

Myslím si však, že by sme mali mať odvahu povedať, že Cirkev by mala byť nielen materská, ale aj otcovská. Je teda povolaná vykonávať otcovskú, nie paternalistickú službu. A keď hovorím, že Cirkev musí obnoviť tento otcovský aspekt, mám na mysli práve úplne otcovskú schopnosť vytvoriť deťom podmienky, aby prevzali zodpovednosť, uplatnili svoju slobodu a rozhodovali sa. Ak nás na jednej strane milosrdenstvo uzdravuje, utešuje, povzbudzuje, na druhej strane sa Božia láska neobmedzuje len na odpúšťanie a uzdravovanie, ale Božia láska nás nabáda urobiť rozhodnutia, vydať sa na hlbinu.

Niekedy sa zdá, že strach, a ešte viac v tomto čase pandémie, ochromí tento rozlet...

Áno, toto historické obdobie je doba poznačená neschopnosťou robiť veľké rozhodnutia vo vlastnom živote. Naši mladí ľudia sa často boja rozhodnúť, vybrať si, zapojiť sa. Cirkev je tou, ktorá nielen hovorí áno alebo nie, ale predovšetkým  povzbudzuje a umožňuje veľké rozhodnutia. Každá voľba má vždy svoje dôsledky a riziká, ale niekedy zo strachu pred dôsledkami a rizikami zostávame ochromení a nie sme schopní čokoľvek urobiť alebo sa rozhodnúť. Skutočný otec vám nepovie, že všetko pôjde vždy dobre, ale že aj keď sa ocitneš v situácii, že sa ti nebude dariť, dokážeš tomu čeliť a prežiť tieto chvíle s dôstojnosťou, dokonca aj tieto neúspechy. Zrelý človek sa nepozná podľa víťazstiev, ale podľa toho, ako vie prežiť zlyhanie. Práve v skúsenosti neúspechu a slabosti spoznávame charakter človeka.

Pre Vás je veľmi dôležitým duchovné otcovstvo. Ako môžu byť otcami kňazi?

Už skôr sme povedali, že otcovstvo nie je samozrejmosť, otcom sa človek nerodí, nanajvýš sa ním stáva. Podobne ani kňaz sa nerodí otcom, ale musí sa to postupne učiť, počnúc predovšetkým z uvedomenia si, že je Božím synom, ale potom aj synom Cirkvi. A Cirkev nie je abstraktný pojem, je to vždy tvár niekoho, konkrétna situácia, niečo, čo môžeme presne pomenovať. Našu vieru sme dostali vždy prostredníctvom vzťahu s niekým. Kresťanská viera nie je niečo, čo sa dá naučiť z kníh alebo jednoduchým uvažovaním, naopak je to vždy existenciálny proces, ktorý prechádza vzťahmi. Takto sa naša skúsenosť viery rodí vždy zo svedectva niekoho. Musíme sa preto pýtať sami seba, ako prežívame svoju vďačnosť voči týmto ľuďom, a predovšetkým či si zachovávame tú kritickú schopnosť vedieť rozlíšiť aj to naopak nedobré, čo mohlo cez nich prejsť. Duchovný život sa neodlišuje od ľudského života. Ak je dobrý otec, ľudsky povedané, je taký preto, lebo pomáha svojmu synovi stať sa sebou samým, umožňujúc mu slobodu a podnecujúc ho k veľkým rozhodnutiam, rovnako dobrý duchovný otec je taký nie vtedy, keď nahrádza svedomie ľudí, ktorí sa mu zverujú, nie vtedy, keď odpovedá na otázky, ktoré si títo ľudia nosia v srdci, nie vtedy, keď panuje nad  životom tých, ktorí sú mu zverení, ale vtedy, keď diskrétnym a zároveň pevným spôsobom dokáže ukázať cestu, poskytnúť rozličné interpretačné kľúče, pomôcť pri rozlišovaní.

Čo je dnes najnaliehavejšie, aby sme dali silu tomuto duchovnému rozmeru otcovstva?

Duchovné otcovstvo je veľmi často darom, ktorý sa rodí predovšetkým zo skúsenosti. Duchovný otec sa môže podeliť ani nie tak o svoje teoretické schopnosti, ale predovšetkým o svoje osobné skúsenosti. Len tak môže byť užitočný pre syna či dcéru. V tejto historickej chvíli sa pociťuje veľmi naliehavá potreba smerodajných vzťahov, ktoré by sme mohli definovať duchovným otcovstvom, ale - dovolím  si povedať - aj duchovným materstvom, pretože táto úloha sprevádzania nie je výsadou mužov alebo len kňazov. Je veľa skvelých rehoľníčok, veľa zasvätených žien, ale aj veľa laikov a laičiek, ktorí majú také bohatstvo skúsenosti, s ktorým sa môžu podeliť s ostatnými ľuďmi. V tomto zmysle je duchovný vzťah jedným z tých vzťahov, ktoré musíme v tomto historickom čase silnejšie znovuobjaviť, bez toho, aby sme si ho plietli s inými metodikami povahy psychologickej alebo terapeutickej.

Medzi dramatické dôsledky pandémie Covid-19 patrí aj strata zamestnania mnohých otcov. Čo by ste povedali týmto otcom v ťažkostiach?

Veľmi zblízka pociťujem drámu týchto rodín, tých otcov a matiek, ktorí prežívajú osobitné ťažkosti, zhoršené predovšetkým pandémiou. Myslím si, že je skutočne neľahké čeliť tomu utrpeniu, keď človek nemôže dať chlieb svojim deťom a cíti ťarchu zodpovednosti za životy iných. V tejto zmysle moja modlitba, moja blízkosť, ale aj celá podpora Cirkvi smeruje k týmto ľudom, k týmto posledným.

Ale myslím aj na toľkých otcov, toľké matky, toľké rodiny, ktoré utekajú pred vojnami, sú odmietaní na hraniciach Európy, a nielen tam, a ktoré žijú v situáciách bolesti a nespravodlivosti, a nikto ich neberie vážne alebo sú zámerne ignorovaní. Chcel by som povedať týmto otcom, týmto matkám, že sú pre mňa hrdinami, pretože v nich nachádzam odvahu tých, ktorí riskujú svoje životy z lásky k deťom, z lásky k rodine.

Aj Mária a Jozef zakúsili toto vyhnanstvo, túto skúšku, keď museli utiecť do cudzej krajiny kvôli násiliu a moci Herodesa. Toto ich utrpenie ich robí blízkymi práve pre týchto bratov a sestry, ktorí dnes trpia rovnakými skúškami. Nech sa títo otcovia s dôverou obracajú na sv. Jozefa, uvedomujúc si, že on sám ako otec zažil tú istú skúsenosť, tú istú nespravodlivosť. A všetkým im a ich rodinám by som chcel povedať, aby sa necítili sami! Pápež na nich vždy pamätá a pokiaľ to bude možné, bude im naďalej dávať hlas, aby sa na nich nezabúdalo.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

Doplnené: 14.1.2022, 23:35 

13 januára 2022, 15:00