Hľadaj

Vatican News

Katechéza pápeža Františka: Ústna modlitba je bezpečnou cestou k Bohu

„Prvá ľudská modlitba je vždy ústnym recitovaním. Pery sa vždy hýbu ako prvé.“ Aj týmito slovami hovoril v stredu 21. apríla pápež František pri generálnej audiencii o hodnote ústnej modlitby. Samotný Ježiš nás naučil slová modlitby „Otče náš“, a je v nej obsiahnuté všetko, zdôraznil pápež. Preto aj naša modlitba perami má vyjadrovať všetky naše pocity, dobré, i tie zlé.

Z bibliotéky Apoštolského paláca sa Svätý Otec prihovoril veriacim v katechéze, ktorá bola už tridsiatym pokračovaním cyklu o modlitbe. Tentoraz ju venoval zmyslu ústnej modlitby, ktorou, ako povedal, „nesmieme pohŕdať“, hoci by sa niekomu zdalo, že takéto opakovanie naučených slov je len „niečím pre deti“. Veriacim odporučil modlitbu ruského pútnika, ktorej je venovaná známa kniha spirituality kresťanského východu.

Samotnú katechézu uviedol biblický úryvok: «Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas. Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe. Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť. Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo.» (Ž 130,1-5)

Ústna modlitba

30. pokračovanie katechéz o modlitbe

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Modlitba je rozhovor s Bohom; a každé stvorenie sa istým spôsobom zhovára s Bohom. U človeka sa modlitba stáva slovom, invokáciou, piesňou, poéziou... Božie slovo sa stalo telom, a v tele každého človeka sa slovo vracia k Bohu v modlitbe.

Slová sú našimi výtvormi, ale sú aj našimi „matkami“, a do istej miery nás formujú. Slová modlitby nám dávajú bezpečne prejsť tmavou dolinou, vedú nás k pašienkam zeleným a bohatým na vodu, čo nám umožňuje hodovať pred očami protivníka, ako nás to učí recitovať žalm (porov. Ž 23). Slová sa rodia z citov, ale existuje aj opačná cesta: keď sa slovami stvárňuje cítenie.

Biblia vychováva človeka k tomu, aby všetko vyšlo na svetlo slova, aby nič ľudské nebolo vylúčené, cenzurované. Predovšetkým bolesť je nebezpečná, ak zostáva ukrytá, uzavretá v nás... Bolesť uzavretá v nás, ktorá sa nemôže prejaviť či ventilovať, môže otráviť dušu; má to smrteľné následky.

A práve z tohto dôvodu nás Sväté písmo učí modliť sa niekedy aj odvážnymi slovami. Posvätní pisatelia nás nechcú zavádzať ohľadom človeka: vedia, že v jeho srdci pobývajú tiež city málo príkladné, priam i nenávisť. Nikto z nás sa nenarodí svätý, a ak tieto zlé city klopú na dvere nášho srdca, treba ich vedieť zneškodniť modlitbou a slovami, ktoré sú Božie.

V žalmoch nachádzame aj vyjadrenia veľmi tvrdé voči nepriateľom – vyjadrenia, ktoré nás duchovní majstri učia prisudzovať diablovi a našim hriechom –; a predsa sú to slová, ktoré patria do ľudskej reality, a ktoré sa zaradili do rámca Svätého písma. Sú tam, aby nám dosvedčili, že keby voči násiliu neexistovali slová schopné priviesť zlé city k neurážaniu a usmerniť ich tak, aby nepôsobili škody, svet by bol v nich úplne ponorený.

Prvá ľudská modlitba je vždy ústnym recitovaním.  Pery sa vždy hýbu ako prvé. Aj keď všetci vieme, že modliť sa neznamená opakovať slová, napriek tomu ústna modlitba je najistejšia a je vždy možné ju praktizovať. Naopak city, akokoľvek vznešené, sú vždy neisté: prichádzajú a odchádzajú, opúšťajú nás a vracajú sa. Nielen to, aj milosti modlitby sú nepredvídateľné: v niektorých chvíľach sú útechy hojné, avšak v najtemnejších dňoch sa zdá, že sa celkom vyparili.

Modlitba srdca je tajuplná a v niektorých momentoch nám uniká. Modlitba pier, ktorá sa šepoce alebo recituje zborovo, je naopak vždy k dispozícii, a potrebná je tak ako manuálna práca. Katechizmus uvádza: «Ústna modlitba je nevyhnutnou zložkou kresťanského života. Ježiš učí svojich učeníkov, ktorých priťahovala tichá modlitba ich učiteľa, ústnu modlitbu: Otče náš» (KKC, 2701). „Nauč nás modliť sa“, prosia učeníci Ježiša, a Ježiš ich učí ústnu modlitbu: Otče náš. A v tej modlitbe je všetko.

Všetci by sme mali mať tú pokoru niektorých starých ľudí, ktorí v kostole, možno preto, že ich sluch už slabne, recitujú polohlasne modlitby, ktoré sa naučili ako deti, a chrámovú loď zapĺňajú šeptom. Tá modlitba nenarúša ticho, ale dosvedčuje vernosť povinnosti modliť sa, praktizovanej po celý život bez zanedbávania. Títo ľudia pokornej modlitby sú často veľkými orodovníkmi farností: sú tými dubmi, ktoré z roka na rok rozširujú svoje vetvy, aby ponúkli tieň väčšiemu počtu ľudí. Iba Boh vie, kedy a nakoľko sa ich srdce spája s tými odriekanými modlitbami: istotne aj títo ľudia museli čeliť nociam a chvíľam prázdnoty. Avšak ústnej modlitbe možno vždy zostať vernými. Je ako kotva: držať sa lana a takto verne vytrvať, nech sa deje, čo chce.

Všetci sa máme čo učiť od vytrvalosti ruského pútnika, o ktorom hovorí jedno slávne duchovné dielo, že sa naučil umeniu modlitby nekonečným opakovaním invokácie: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ (porov. KCC 2616; 2667). Opakoval iba toto. Ak bude vo svojom živote obdarený milosťami, ak sa jeho modlitba jedného dňa stane tak horúcou, že mu dá vnímať prítomnosť Božieho kráľovstva uprostred nás, ak sa jeho pohľad premení tak, že bude ako pohľad dieťaťa, je to preto, lebo vytrval v odriekaní jednoduchej kresťanskej opakovacej prosby. 

Tá sa napokon stane súčasťou jeho dychu. Ten príbeh ruského pútnika je nádherný: je to kniha prístupná každému. Radím vám prečítať si ju: pomôže vám pochopiť, čo je to ústna modlitba.

Nesmieme teda pohŕdať ústnu modlitbu. Niekto povie: „Veď je to niečo pre deti, pre nevzdelaných ľudí; ja hľadám modlitbu mysle, meditáciu, vnútorné vyprázdnenie, aby prišiel Boh“. Prosím vás, neupadnime do pýchy pohŕdania ústnou modlitbou. Je to modlitba jednoduchých ľudí, tá, ktorú nás naučil Ježiš: Otče náš, ktorý si na nebesiach...

Tie slová, ktoré vyslovujeme, nás chytia za ruku; v niektorej chvíli nám vracajú chuť, prebudia aj tie najospalejšie srdcia; prebúdzajú city, ktoré sa nám vytratili z pamäti, a vedú nás za ruku k zakusovaniu Boha. A predovšetkým sú jediné, ktoré bezpečným spôsobom nasmerujú k Bohu otázky, ktoré chce počuť. Ježiš nás nenechal v hmle. Povedal nám: „Vy sa budete modliť takto!“ A naučil nás modlitbu Otče náš (porov. Mt 6,9).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Pri generálnej audiencii prenášanej televíziou v priamom prenose boli prítomní len pápežovi spolupracovníci, ktorí tlmočili jeho slová veriacim vo svetových jazykoch. V osobitnom pozdrave Poliakom Svätý Otec v závere pripomenul sviatok svätého biskupa a mučeníka Vojtecha, patróna Poľska, ktorý sa bude sláviť v piatok 23. apríla:

„Muž hlbokej viery, modlitby a sily, jeho mučeníctvo sa stalo základom identity poľskej Cirkvi. Nech pre vás získava od Boha odvahu vo viere a v ľudskom sociálnom i duchovnom raste vašej vlasti.“

-mh, jb-

21 apríla 2021, 13:53

Nedávne audiencie

Čítaj celé >