Hľadaj

Vatican News

Generálna audiencia: Modlitba chvály Boha nám pomáha prekonať temné chvíle

V dnešnú stredu 13. januára sa ako zvyčajne Svätý Otec prihovoril v katechéze pri generálnej audiencii. Z dôvodu zdravotných opatrení to aj tentoraz bolo bez prítomnosti veriacich, formou prenosu cez médiá z bibliotéky Apoštolského paláca. Pápež František pokračoval v cykle o modlitbe, pričom sa tentoraz sústredil na modlitbu chvály. Ježiš nás ňou učí, ako prekonať náročné chvíle.

V úvode zaznel biblický úryvok z Knihy žalmov:

„Oslavovať ťa chcem, Bože, môj kráľ, a tvoje meno velebiť navždy a naveky. Budem ťa velebiť každý deň a tvoje meno chváliť navždy a naveky. Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden, tvoju veľkosť nemožno preskúmať. […] Nech moje ústa hlásajú slávu Pánovu a všetko živé nech jeho sväté meno velebí navždy a naveky.“ (Ž 145, 1-3.21).    

Videozáznam generálnej audiencie

Katechéza o modlitbe (21): Modlitba chvály

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o modlitbe a dnes dáme priestor rozmeru chvály.

Podnetom nám bude jeden kritický úsek Ježišovho života. Po prvých zázrakoch a po zapojení učeníkov do ohlasovania Božieho kráľovstva, prechádza poslanie Mesiáša krízou. Ján Krstiteľ pochybuje a zatiaľ čo je vo väzení, [Ježišovi] posiela túto správu: «Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?» (Mt, 11,3) – pretože pociťuje úzkosť z toho, či sa azda v ohlasovaní nepomýlil. V živote sú vždy chvíle temnoty, chvíle duchovnej noci a Ján práve prechádza touto chvíľou. V mestečkách pri jazere, kde Ježiš vykonal najviac zázračných znamení (porov. Mt 11, 20-24), panuje nevraživosť.

Teraz, práve v tejto chvíli sklamania, Matúš hovorí o jednej naozaj prekvapujúcej skutočnosti: Ježiš k Otcovi nepozdvihuje žalospev, ale jasavý chválospev, hovoriac: «Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Mt, 11,25). Čiže v plnej kríze, v plnej tme v dušiach mnohých ľudí, ako Jána Krstiteľa, Ježiš velebí Otca, Ježiš chváli Otca. Prečo to však robí?

Predovšetkým ho chváli za to, kým je: «Otcom, Pánom neba i zeme». Ježiš sa vo svojom duchu raduje, pretože vie a cíti, že jeho Otec je Boh vesmíru, a naopak: Pán všetkého, čo existuje, je Otcom, „mojím Otcom“. Z tejto skúsenosti, že sa cíti byť „synom Najvyššieho“ pramení chvála. Ježiš sa cíti byť synom Najvyššieho.

A potom Ježiš chváli Otca za to, že dáva prednosť maličkým. On sám to zakúša, keď káže v dedinách: „múdri“ a „rozumní“ reagujú nedôverčivo a uzavreto, kalkulujú, zatiaľ čo „maličkí“ sa otvárajú a posolstvo prijímajú. Nemôže to byť inak, než vôľa Otca a Ježiš sa z toho raduje. Aj my sa máme radovať a chváliť Boha za to, že pokorní a jednoduchí ľudia prijímajú Evanjelium. Ja sa teším, keď vidím týchto jednoduchých ľudí, týchto pokorných ľudí, ktorí idú na púť, ktorí sa idú modliť, ktorí spievajú, ktorí chvália, ľudí, ktorým možno chýba mnoho vecí, no pokora ich vedie k chváleniu Boha. Súčasťou budúcnosti sveta a nádeje Cirkvi sú vždy „maličkí“: tí, ktorí sa nepovažujú za lepších od ostatných, ktorí si uvedomujú vlastné limity a vlastné hriechy, ktorí nechcú panovať nad druhými, ktorí sa v Bohu Otcovi uznávajú všetci za bratov.

Takže, v tej chvíli zdanlivého nezdaru, kde je všetko temné, sa Ježiš modlí chváliac Otca. A jeho modlitba vedie aj nás, čitateľov evanjelia, k odlišnému hodnoteniu našich osobných porážok, situácií, v ktorých nevidíme jasne prítomnosť Boha a jeho konanie, keď sa zdá, že zlo prevláda a nemáme ho ako ho zastaviť. Ježiš, ktorý rovnako veľmi odporúčal prosebnú modlitbu, práve vo chvíli, v ktorej mal dôvod prosiť Otca o vysvetlenie, ho naopak chváli. Vyzerá to rozporuplne, no práve tam spočíva pravda.

Kto potrebuje chválu? My alebo Boh? Jeden text eucharistickej liturgie nás pozýva modliť sa k Bohu týmto spôsobom, hovorí takto: «Hoci ty nepotrebuješ našu oslavu, predsa prijímaš naše vďaky, pretože nás nesmierne miluješ. Naše chvály nepridávajú nič k tvojej veľkosti, ale nám prispievajú k spáse». (Rímsky misál, Spoločná prefácia IV). Chváliac [Boha] sme zachránení.

To my potrebujeme modlitbu chvál. Katechizmus ju definuje takto: «Chvála je účasťou na blaženosti čistých sŕdc, ktoré milujú Boha vo viere skôr, ako by ho videli v sláve» (KKC, 2639). Paradoxne, musíme ju praktizovať nie len vtedy, keď nás život zahŕňa šťastím, ale predovšetkým v ťažkých chvíľach, vo chvíľach temnoty, keď cesta stúpa do kopca. Aj to je čas na chválu, ako keď Ježiš v temnej chvíli chváli Otca. Pretože sa učíme, že cez to stúpanie, cez tú ťažkú, vyčerpávajúcu cestu, cez tie náročné úseky, dospejeme k videniu novej panorámy, otvorenejšieho horizontu. 

Chváliť [Boha] je ako dýchať čistý kyslík: očisťuje ti dušu, dáva ti hľadieť do diaľky, nenecháva ťa uväzneného v náročnej a temnej chvíli ťažkostí.

Veľké je ponaučenie v tej modlitbe, ktorá už osem storočí neprestáva pulzovať, a ktorú zložil sv. František na konci svojho života: „Pieseň brata slnka“ alebo „Chválospev stvorenia“. František ju nezložil vo chvíli radosti, vo chvíli blaha, ale naopak, uprostred ťažkostí. Je už takmer slepý, a vníma na duši ťažobu samoty, akú predtým nikdy nezakúsil: svet sa od začiatku jeho kázania nezmenil, mnohí sa stále nechávajú sužovať hádkami, a naviac, cíti kroky smrti, ktoré sa čoraz viac približujú. Mohla by to byť chvíľa sklamania, toho extrémneho sklamania a prežívania vlastného zlyhania.

Avšak František sa v tomto okamihu smútku, okamihu temnoty modlí. Ako sa modlí? „Buď pochválený, môj Pane...“ Modlí sa chválou. František chváli Boha za všetko, za všetky dary stvorenstva, a tiež za smrť, ktorú s odvahou nazýva „sestrou“, „sestra smrť“. Tieto príklady svätých, kresťanov, aj Ježiša, príklady chválenia Boha v ťažkých chvíľach, nám otvárajú dvere pre velikánsku cestu smerom k Pánovi a vždy nás očisťujú. Modlitba chvály vždy očisťuje.

Svätí a sväté nám ukazujú, že sa dá chváliť vždy, v dobrom i zlom, pretože Boh je verný priateľ. Toto je základ chvály: Boh je verný priateľ a jeho láska nikdy nezmizne. On je vždy po našom boku, vždy nás čaká. Niekto povedal: „On je strážcom, ktorý ti je nablízku a dáva ti napredovať s istotou“. V náročných a temných chvíľach, majme odvahu povedať: „Zvelebený si, ó Pane“. Chváľme Pána. Toto nám veľmi prospeje. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, zk-

13 januára 2021, 15:20