Hľadaj

Vatican News

Predvianočný príhovor Rímskej kúrii: Novosť zrodená v kríze z vôle Ducha

V pondelok 21. decembra dopoludnia sa Svätý Otec ako zvyčajne pred Vianočnými sviatkami stretol s kadinálmi a vedúcimi dikastérií Rímskej kúrie. Vo svojom príhovore vychádzal zo súčasnej reality krízy pandémie a v pohľade Svätého písma a stáročnej skúsenosti Cirkvi poukázal na zmysluplnosť prežívania krízy vo svetle nádeje ako príležitosti k obráteniu a obnove pod vedením Ducha Svätého. Na poludnie pápež František venoval osobitnú audienciu aj všetkým zamestnancom Vatikánu s ich rodinami.

Každoročné predvianočné stretnutie Svätého Otca s kardinálmi a predstavenými jednotlivých úsekov Rímskej kúrie otvoril úvodným pozdravom dekan kardinálskeho zboru, kardinál Giovanni Battista Re. Tentoraz sa stretie nekonalo v Klementínskej sále, ale kvôli zachovania bezpečnostných vzdialeností to bolo v priestrannej Aule požehnaní (Aula delle Benedizioni) nad priečelím Vatikánskej baziliky.

Videozáznam

Svoj rozsiahly príhovor začal Svätý Otec poukazom na všeľudský odkaz tajomstva Vianoc v konfrontácii s realitou smrti. Z textu rozčleneného do desiatich bodov prinášame vybrané časti:

„1. Sviatok narodenia Ježiša z Nazareta je tajomstvo narodenia, ktoré nám pripomína, že „ľudia, hoci musia zomrieť, nie sú zrodení pre smrť, ale pre nový začiatok,“ (The Human Condition, Chicago, University of Chicago Press, 1958, p. 246) ako konštatuje tak oslňujúcim, ako aj trefným spôsobom Hannah Arendtová, židovská filozofka, ktorá prevracia myslenie svojho učiteľa Heideggera, podľa ktorého sa človek rodí, aby bol vrhnutý do smrti. Na ruinách totalitarizmov 20. storočia, Arendtová uznáva túto žiarivú pravdu: „Zázrak, ktorý uchováva svet, sféru ľudských podujatí, od jeho normálneho, „prirodzeného“ zničenia, je v konečnom dôsledku skutočnosť narodenia. [...] Toto je viera a nádej sveta, ktorá nachádza azda svoje najslávnejšie a najúčinnejšie vyjadrenie v tých pár slovách, ktorými Evanjelium oznámilo „radostnú zvesť“ adventu: «Narodilo sa dieťa uprostred nás»“ (Tamtiež).

2. Zoči-voči Tajomstvu vtelenia, pri Dieťati uloženom v jasličkách (porov. Lk 2,16), ako tiež aj zoči-voči Veľkonočnému tajomstvu, pri pohľade na ukrižovaného muža, nachádzame správne miesto len ak sme neozbrojení, pokorní, prostí. Len potom, ako zrealizujeme v tom prostredí, kde žijeme – vrátane Rímskej kúrie – životný program predložený sv. Pavlom: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4,31-32). Len ak sme „zaodetí pokorou“ (porov. 1 Pt 5,5), napodobňujúc Ježiša, „tichého a pokorného srdcom“ (Mt 11,29); len potom, ako sme zaujali „posledné miesto“ (Lk 14,10) a stali sme sa „sluhami všetkých“ (porov. Mk 10,44). A čo sa toho týka, sv. Ignác vo svojich Exercíciách prichádza až do bodu, že žiada, aby sme si predstavili sami seba v jasličkovej scéne, takže „sa urobím“ – ako píše – „chudobným žobráčikom a nehodným služobníkom, dívajúc sa nazerajúc na nich a posluhujúc im v ich potrebách“ (114,2).

(...)            

3. Tieto Vianoce sú Vianocami pandémie, krízy zdravotnej, krízy ekonomickej, sociálnej a dokonca i cirkevnej, ktorá naslepo zasiahla celý svet. Kríza už viac nie je len spoločnou témou pre rečnícke prejavy a pre skupinu intelektuálov, ale stala sa realitou, ktorú zdieľajú všetci.

Tento bič sa stal nie bezvýznamným skúšobným kameňom, a zároveň veľkou príležitosťou na obrátenie a znovu nadobudnutie autenticity. 

Keď som sa 27. marca v posvätnom priestore pred Bazilikou sv. Petra, pred prázdnym námestím, avšak naplneným spolupatričnosťou, ktorá nás spája v každom kúte Zeme, keď som sa tam rozhodol modliť za všetkých a so všetkými, mal som príležitosť nahlas hovoriť o možnom význame „búrky“ (porov. Mk 4,35-41), ktorá sa oborila na svet:

«Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu. Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť” a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov.

Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni. Búrkou opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o náš imidž; a odhalila sa opäť tá (požehnaná) spoločná príslušnosť, z ktorej sa nemôžeme vymknúť: že sme navzájom bratia.»

4. Prozreteľnosť chcela, aby som práve v tomto náročnom čase mohol napísať Fratelli tutti, encykliku venovanú téme bratstva a sociálneho priateľstva. A jedno ponaučenie, ktoré k nám prichádza z Evanjelia o Ježišovom detstve, kde sa rozpráva o jeho narodení, je o novej solidárnosti a jednote, ktoré sa vytvárajú medzi tými, ktorí sú jej protagonistami: Mária, Jozef, pastieri, králi a všetci tí, ktorí tým, či oným spôsobom ponúknu svoje bratstvo, svoje priateľstvo, aby v temnote dejín mohlo byť prijaté Slovo, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1,14).

(...)

5. Kríza pandémie je vhodnou príležitosťou ku krátkej reflexii o význame krízy, čo môže pomôcť každému.

Kríza je fenomén, ktorý zahŕňa všetkých a všetko. Je prítomná všade a v každej dobe dejín, postihuje ideológie, politiku, ekonómiu, techniku, ekológiu, náboženstvo. Ide o povinnú etapu osobných dejín i dejín spoločnosti. Prejavuje sa ako mimoriadna udalosť, ktorá vždy spôsobí nepokoj, úzkosť, nerovnováhu a neistotu pri rozhodovaní čo konať. Ako pripomína etymologický koreň slova krino: kríza je tým preosievaním, ktorým sa po mlatbe očisťuje zrno od pliev.“

(...)

Po týchto slovách pápež František predložil rad biblických postáv, v ktorých živote mala fáza krízy rozhodujúce miesto v ich raste. Abrahám obetujúci Izáka, Mojžiš, Eliáš, Ján Krstiteľ, sv. Pavol z Tarzu. Hlavnú pozornosť však Svätý Otec venoval samému Ježišovi, počnúc jeho konfrontáciou s pokušiteľom v púšti, až po krízu v Getsemani, po ktorej nastúpil cestu kríža vedúcu ku Vzkrieseniu. Ďalej pokračoval:

6. „Bratia a sestry, toto uvažovanie o kríze nás varuje pred unáhleným posudzovaním Cirkvi na základe kríz spôsobených pohoršeniami včerajška i dneška, tak ako prorok Eliáš, ktorý žalujúc sa Pánovi, mu predložil príbeh o realite bez nádeje: «Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov. Veď synovia Izraela opustili tvoju zmluvu, tvoje oltáre zborili a tvojich prorokov pobili mečom! Ja sám som ostal a za mojím životom sliedia, chcú mi ho vziať» (1 Kr 19,14).

Koľkokrát aj naše cirkevné analýzy sa zdajú byť príbehmi bez nádeje. Interpretácia reality bez nádeje sa nemôže nazývať realistickou. Nádej dáva našim analýzam to, čo mnohokrát naše krátkozraké pohľady nie sú schopné vnímať. Boh odpovedá Eliášovi, že skutočnosť nie je taká, ako ju on pochopil: «Vstaň, vráť sa svojou cestou na Damaskú púšť; [...] V Izraeli si ponechám sedemtisíc mužov: iba kolená, ktoré sa nesklonili pred Bálom, a ústa, ktoré ho nebozkali» (1 Kr 19,15.18). Nie je pravda, že by [Eliáš] bol sám. Je v kríze.

Boh neustále dáva rásť semiačkam svojho Kráľovstva medzi nami. Tu, v Kúrii, sú mnohí, ktorí dávajú svedectvo svojou pokornou, diskrétnou, tichou, lojálnou, profesionálnou a poctivou prácou, bez klebetenia. Toľkí z vás, ďakujem. Aj naša doba má svoje problémy, ale má aj živé svedectvo skutočnosti, že Pán neopustil svoj ľud, s jediným rozdielom, že problémy sa okamžite objavia v novinách, je to dennodenne, no naopak znaky nádeje sa objavia v správach až po dlhšom čase, a nie vždy.

Kto nehľadí na krízu vo svetle Evanjelia, obmedzuje sa na pitvanie mŕtvoly. Hľadí na krízu, ale bez nádeje Evanjelia, bez svetla Evanjelia. Zľakli sme sa krízy nie iba preto, že sme zabudli hodnotiť ju ako nás vyzýva Evanjelium, ale preto, že sme pozabudli, že Evanjelium je prvé, ktoré nás uvádza do krízy (porov. Jn 6,60-61; 6,68). Je to Evanjelium, čo nás uvádza do krízy. Ale ak nájdeme znovu odvahu a pokoru povedať nahlas, že čas krízy je časom Ducha Svätého, tak aj zoči-voči skúsenosti temnoty, slabosti, krehkosti,  rozporov, rozpakov, sa nebudeme cítiť viac zdrvení, ale uchránime si naďalej vnútornú dôveru v to, že veci dostávajú novú formu, dôveru prameniacu výhradne zo skúsenosti Milosti ukrytej v tme. «Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia» (Sir 2,5).

7. Nakoniec by som vás chcel vyzvať, aby sme si neplietli krízu s konfliktom. Sú to dve rôzne veci. Kríza má všeobecne pozitívny výsledok, zatiaľ čo konflikt vytvára vždy protiklad, súperenie, zjavne neriešiteľný antagonizmus, medzi jednotlivcami rozdelenými na priateľov, ktorých treba mať radi a nepriateľov, proti ktorým treba bojovať, s následným víťazstvom jednej zo strán.

Logika konfliktu sa snaží vždy označiť „vinníkov“, ktorými sa má opovrhnúť a „spravodlivých“, ktorým treba dať za pravdu, aby sa vytvorilo povedomie, mnohokrát magické, že tá či oná situácia sem nepatrí. Táto strata zmyslu pre spolupatričnosť podnecuje rast alebo potvrdenie istých postojov elitárskeho charakteru a „uzatvorených skupín“, ktoré podporujú obmedzujúce a čiastkové logiky, ktoré ochudobňujú univerzálnosť našej misie. «Ak sa zastavíme v okolnostiach konfliktu, stratíme zmysel hlbokej jednoty celej skutočnosti» (Ap. exhortácia Evangelii gaudium, 226).

Cirkev, interpretovaná kategóriami konfliktu – vpravo a vľavo, progresisti a tradicionalisti – triešti, polarizuje, prevracia a zrádza jej opravdivú povahu: ona, Cirkev, je Telom, ktoré je večne v kríze, pretože je živé, ale nesmie sa nikdy stať telom v konflikte, s víťazmi a porazenými. V skutočnosti sa týmto spôsobom rozšíri strach, stane sa viac skostnatelou, menej synodálnou, a bude nanucovať uniformnú a šablónovú logiku, tak vzdialenú tej bohatosti a pluralite, ktorú Duch Svätý daroval svojej Cirkvi.

Novosť zrodená z krízy z vôle Ducha nie je nikdy novosťou v protiklade s tým, čo je staré, avšak je novosťou, ktorá klíči zo starého a robí ho vždy plodným. Ježiš používa vyjadrenie, ktoré jednoducho a jasne vysvetľuje tento prechod: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. » (Jn 12,24). Akt odumretia semiačka je dvojznačný, pretože v rovnakom čase naznačuje koniec niečoho a i začiatok ďalšieho. Nazývame ten istý moment smrťou v odumretí a zrodom v klíčení, pretože je to to isté: pred našimi očami vidíme jeden koniec a zároveň sa v tom konci zjavuje nový začiatok.

V tomto zmysle všetky naše zdráhania sa voči vstúpeniu do krízy a voči nechaniu sa viesť Duchom Svätým v čase skúšky, nás odsudzujú zostať samými a neplodnými, a nanajvýš v konflikte. Tým, že sa bránime pred krízou, prekážame dielu Božej milosti, ktorá sa chce prejaviť v nás a prostredníctvom nás. Preto, ak určitý realizmus ukazuje naše nedávne dejiny iba ako súčet nie vždy zvládnutých pokušení, škandálov, pádov, hriechov, protikladov, skratov pri vydávaní svedectva, nemáme sa vyľakať, ale nemôžeme ani zapierať toto všetko, čo nás a naše komunity poznačilo smrťou, a potrebuje to konverziu.

Všetko, čo zo zla, protirečivosti, slabosti a krehkosti sa otvorene prejavuje, nám ešte viac pripomína potrebu odumrieť istému spôsobu bytia, rozmýšľania a jednania, ktoré neodzrkadľuje Evanjelium. Iba ak odumrieme určitej mentalite, dokážeme urobiť miesto tej novosti, ktorú neustále podnecuje Duch v srdci Cirkvi. Cirkevní otcovia si boli tohto vedomí a nazývali to „metanoia“.

8. Za každou krízou je vždy nejaká oprávnená nutnosť aktualizačnej obnovy (aggiornamento): je krokom vpred. Ak naozaj chceme aggiornamento, musíme mať odvahu k disponibilite v každom smere; treba prestať myslieť na reformu Cirkvi ako na záplatu starého odevu, alebo ako jednoduché sformulovanie novej Apoštolskej konštitúcie.  Reforma Cirkvi je niečo iné.

Nejde tu o zaplátanie odevu, lebo Cirkev nie je len jednoducho odevom Krista, ale jeho telom, ktoré objíma celé dejiny. My nie sme povolaní meniť alebo reformovať Kristovo telo – Ježiš je ten istý včera, dnes a naveky! – ale sme povolaní obliecť do nových šiat toto telo, aby sa jasnejšie ukázalo, že tá milosť, ktorú vlastní, nepochádza od nás, ale od Boha. Totiž, „tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my“ (2 Kor 4,7).“ Cirkev je vždy hlinenou nádobou, vzácnou tým, čo obsahuje, a nie tým, čo zo seba neraz ukazuje.

Na záver vám s potešením podarujem knihu, dar pátra Arduru, kde sa ukazuje život jednej hlinenej nádoby, ktorá dala zaskvieť sa veľkosti  Boha a reforiem Cirkvi. Toto je doba, keď sa zdá evidentným, že tá hlina, z ktorej sme uhnietení, je zvetralá, popukaná, prasknutá. Musíme sa posnažiť, aby sa naša krehkosť nestala prekážkou ohlasovaniu Evanjelia, ale miestom, kde sa prejavuje tá veľká láska, ktorou nás Boh, bohatý na milosrdenstvo, miloval a miluje (porov. Ef 2,4). Ak by sme odťali Boha, bohatého na milosrdenstvo, z nášho života, náš život by bol výmyslom, klamstvom.  

Počas obdobia krízy nás Ježiš učí mať sa na pozore pred niektorými pokusmi dostať sa z nej, ktoré sú od počiatku odsúdené na neúspech, ako ten čo „odtŕha záplatu z nového odevu, aby ju prišil na starý odev“. Výsledok sa dá predvídať: ten nový sa roztrhá, lebo „na starý sa nehodí záplata z nového“. Podobne „nik nevlieva nové víno do starých mechov, lebo nové víno mechy roztrhne a aj ono vytečie, aj mechy sa zničia. Ale nové víno treba naliať do nových mechov“ (Lk 5,36-38).

Správne je naopak správanie „zákonníka, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva“ a „podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré“ (Mt 13,52). Tým pokladom je Tradícia, ktorá, ako pripomínal Benedikt XVI., „je živou riekou, ktorá nás spája s prameňmi, je živou riekou, v ktorej sú pramene stále prítomné. Veľká rieka, ktorá nás vedie do prístavu večnosti» (Katechéza, 26. apríla 2006). Prichádza mi na myseľ výrok onoho veľkého nemeckého hudobníka: „Tradícia je strážcom budúcnosti, a nie múzeum, uchovávateľom popola“.

Te „staré veci“ spočívajú v pravde a milosti, ktorými už disponujeme. Nové veci sú rozličné aspekty pravdy, ktoré chápeme krok za krokom. To sú tie slová z piateho storočia: „Ut annis scilicet consolidetur, dilatetur tempore, sublimetur aetate“: toto je tradícia, takto rastie. Žiadny historický spôsob žitia Evanjelia nevyčerpá jeho chápanie. Ak sa necháme viesť Duchom Svätým, každý deň sa priblížime stále viac «celej pravde» (Jn 16,13). V opačnom prípade, bez milosti Ducha Svätého, sa dá dokonca začať premýšľať o Cirkvi v istej synodálnej forme, ktorá však namiesto aby sa stávala spoločenstvom s prítomnosťou Ducha Svätého, dospeje k tomu, že bude seba samu chápať ako hocaké demokratické zhromaždenie, tvorené väčšinami a menšinami. Ako parlament, napríklad: a toto nie je synodalita. Iba prítomnosť Ducha Svätého to robí iným.

9. Čo robiť počas krízy? Predovšetkým ju prijať ako čas milosti, daný nám na pochopenie vôle Boha pre každého z nás osobne a pre celú Cirkev. Je treba vstúpiť do zjavne protichodnej logiky, v ktorej „keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10). Je potrebné pamätať na uistenie dané sv. Pavlom Korinťanom: „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10,13).

Základom je neprerušiť dialóg s Bohom, i keď je to namáhavé. Mmodliť sa nie je ľahké. Nesmieme stratiť neúnavnosť ustavičnej modlitby (porov. Lk 21,36; 1 Sol 5,17). Nepoznáme žiadne iné riešenie na problémy, ktoré prežívame, než je modliť sa viac a zároveň konať všetko nakoľko je len možné s väčšou dôverou. Modlitba nám umožní „dúfať proti každej nádeji“ (porov. Rim 4,18).

(...)

Dovoľte mi poprosiť špeciálne vás všetkých, ktorí ste so mnou v službe evanjelia o jeden vianočný darček: vašu ochotnú a nadšenú spoluprácu na ohlasovaní Dobrej noviny predovšetkým chudobným (porov. Mt 11,5). Pamätajme, že Boha pozná skutočne iba ten, kto prijíma chudobného, ktorý prichádza zdola s jeho biedou, a že práve v nej odetý bol poslaný zhora; nemôžeme uvidieť tvár Boha, môžeme ho však zakúsiť v jeho obráte)ní sa k nám, keď si uctíme tvár blížneho, toho, čo nám dáva zabrať svojimi potrebami (prov. E. Lévinas, Totalité et infini, Paríž 2000, 76).

(...)

Kiež nikto z vás dobrovoľne neprekáža dielu, ktoré Pán uskutočňuje v tomto čase, a prosme o dar pokory v službe, aby On rástol a my sme sa zmenšovali (porov. Jn 3,30).

Blahoželám všetkým, každému z vás, vašim rodinám a vašim priateľom. A ďakujem, ďakujem za vašu prácu, veľká vďaka. A prosím, modlite sa stále za mňa, aby som mal odvahu zotrvať v kríze. Požehnané Vianoce! Ďakujem.“

Po záverečnom udelení požehnania Svätý Otec podaroval každému z prítomných dve knihy. Prvou bola biografia bl. Karola de Foucauld, ako vyššie spomenutý dar od pátra Bernarda Arduru O.Praem, ktorý je postulátorom jeho kauzy svätorečenia. (Francúzsky premonštrát je predsedom Pápežského výboru pre historické vedy.) Druhým knižným darčekom bola publikácia s názvom „Holotropia: Slová kresťanskej familiarity. Ľudská stránka zjavená v meniacom sa momente“ (Olotropia. - I verbi della familiarità cristiana. L'umano rivelato in un momento che cambia) od talianskeho biblistu Gabriele Coriniho, žiaka kardinála C. M. Martiniho.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

21 decembra 2020, 23:59