Hľadaj

Vatican News
Svätý Otec pri homílii na Slávnosť Krista Kráľa, v nedeľu 22. novembra Svätý Otec pri homílii na Slávnosť Krista Kráľa, v nedeľu 22. novembra  (ANSA)

Žiť, a nie živoriť - homília pápeža Františka na Slávnosť Krista Kráľa

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka na Slávnosť Krista Kráľa v nedeľu 22. novembra. Prihovoril sa ňou pri slávení Eucharistie v Bazilike sv. Petra za účasti zástupcov mladých z Panamy a Portugalska, ktorí si pri tejto príležitosti odovzdali symboly Svetových dní mládeže.

To, čo sme si práve vypočuli, je posledná stať Matúšovho evanjelia pred umučením: predtým, než nám Ježiš daroval svoju lásku na kríži, dáva nám svoj závet. Hovorí nám, že to dobro, čo urobíme jednému z jeho najmenších bratov – hladných, smädných, cudzincov, núdznych, chorých, väznených – je vykonané jemu (porov. Mt 25,37- 40). Pán nám takto odovzdáva zoznam darov, ktoré si želá pre večnú svadobnú hostinu s nami v nebi. Sú to skutky milosrdenstva, ktoré robia náš život večným.

Každý z nás sa môže pýtať: uplatňujem ich v praxi? Robím niečo pre tých, ktorí sú v núdzi? Alebo robím dobro iba pre svojich blízkych a priateľov? Pomáham niekomu, kto mi to nemôže vrátiť? Som priateľom nejakého chudobného človeka? A tak ďalej, toľko otázok si môžeme klásť. „Ja som tam,“ hovorí ti Ježiš, „čakám ťa tam, kde si to nepredstavuješ a kam by si sa azda ani nechcel pozrieť, tam v úbožiakoch“. Ja som tam, kam nesiaha záujem prevládajúcej mentality, podľa ktorej život je v poriadku, ak vyhovuje mne. Ja som tam, hovorí Ježiš aj tebe, mladý človek, ktorý sa snažíš naplniť svoje sny o živote.

Ja som tam, povedal Ježiš pred stáročiami mladému vojakovi. 

Mal osemnásť a ešte nebol pokrstený. Jedného dňa uvidel úbožiaka, ktorý prosil ľudí o pomoc, ale nijakej nedostal, pretože «všetci sa uberali ďalej». A ten mladík, «keď videl, že sa v ostatných nepohol súcit, pochopil, že ten úbožiak bol vyhradený pre neho». Ale nemal pri sebe nič, iba svoju služobnú uniformu. Tak rozrezal svoj plášť a polovicu dal úbožiakovi, znášajúc posmešky niektorých naokolo. Nasledujúcu noc mal sen: videl Ježiša oblečeného v tej časti plášťa, ktorou zahalil úbožiaka. A počul, ako hovorí: «Martin ma zakryl týmto odevom» (porov. Sulpicius Severus, Vita Martini, III). Svätý Martin bol mladý muž, ktorý mal tento sen, pretože, aj keď o tom nevedel, zakúsil to, čo spravodliví v dnešnom evanjeliu.

Drahí mladí, drahí bratia a sestry, nevzdávajme sa veľkých snov. Neuspokojme sa s tým povinným. Pán nechce, aby sme si zužovali obzory, nechce nás mať zaparkovaných bokom od života, ale v behu za vysokými cieľmi, radostne a smelo. Nie sme stvorení pre snívanie o dovolenkách alebo víkendoch, ale pre uskutočňovanie Božích snov v tomto svete. Boh nám dal schopnosť snívať, aby sme objali krásu života. A skutky milosrdenstva sú tými najkrajšími dielami života.

Skutky milosrdenstva mieria priamo do centra našich veľkých snov. Ak máš sny o skutočnej sláve, nie o sláve sveta, ktorá príde a odíde, ale o sláve Boha, toto je cesta. Prečítaj si dnešný úryvok evanjelia, zamysli sa nad ním. Pretože skutky milosrdenstva oslavujú Boha viac ako čokoľvek iné. Dobre počúvajte: skutky milosrdenstva oslavujú Boha viac než čokoľvek iné. Zo skutkov milosrdenstva budeme napokon súdení.

Odkiaľ však začať s uskutočňovaním veľkých snov? Od robenia veľkých rozhodnutí. Dnešné evanjelium nám hovorí aj o tomto. Totiž vo chvíli posledného súdu sa bude Pán opierať o to, čo sm si zvolili. Zdá sa, akoby ani nesúdil: oddeľuje ovce od kôz, ale to, či sme dobrí alebo zlí, závisí od nás. On iba vyvodzuje dôsledky z našich rozhodnutí, vynáša ich na svetlo a rešpektuje ich. Život je teda časom robenia silných, zásadných a večných rozhodnutí. Banálne rozhodnutia vedú k banálnemu životu, veľké rozhodnutia robia život veľkým.

My sa v skutočnosti stávame tým, čo si volíme, v dobrom aj v zlom. Ak si zvolíme kradnúť, staneme sa zlodejmi, ak si zvolíme myslieť na seba, staneme sa sebcami, ak si zvolíme nenávidieť, staneme sa zlostnými, ak si zvolíme stráviť hodiny s mobilným telefónom, staneme sa závislými. Ale ak si zvolíme Boha, staneme sa každým dňom viac milovaní a ak si zvolíme milovať, staneme sa šťastnými. Je to tak, pretože krása voľby závisí od lásky: na toto nezabudnite.

Ježiš vie, že ak žijeme uzavretí a ľahostajní, zostávame paralyzovaní, ale ak sa nasadíme pre iných, stávame sa slobodnými. Pán života nás chce mať plných života a dáva nám tajomstvo života: vlastníme ho jedine tým, že ho dávame. A toto je životné pravidlo: život vlastníme, teraz i večne, iba ak ho darujeme.

Je pravda, že existujú prekážky, ktoré sťažujú voľbu: často strach, neistota, otázky „prečo“ bez odpovede, mnoho takých „prečo“. Láska si však žiada ísť ďalej, neostať visieť pri týchto životných „prečo“ vyčkávajúc, že nám z neba spadne odpoveď.  Tá odpoveď už prišla: je to pohľad Otca, ktorý nás miluje a poslal k nám Syna. Nie, láska nás núti prejsť od „prečo“ k „pre koho“, od otázky „prečo žijem“ k otázke „pre koho žijem“, od „prečo sa mi toto stalo“ k „pre koho môžem urobiť dobro“. Pre koho? Nie iba pre seba: život je už plný rozhodnutí, ktoré robíme pre seba samých, aby sme mali vyštudovaný titul, priateľov, domov, aby sme uspokojili vlastné záujmy, vlastné koníčky. Ale riskujeme, že prejdú roky, a my budeme myslieť na seba bez toho, aby sme začali milovať. [Spisovateľ Alessandro] Manzoni dal dobrú radu: «Mali by sme myslieť viac na to, ako konať dobro, než ako sa mať dobre: ​​a takto by sme sa nakoniec aj mali lepšie» (Snúbenci, kap. XXXVIII).

Avšak nielen pochybnosti a otázky „prečo“ sú ohrozením veľkých šľachetných rozhodnutí, ale každý deň je tu i mnoho ďalších prekážok. Je tu konzumná horúčka, ktorá znecitlivuje srdce nadbytočnými vecami. Je tu posadnutosť zábavou, ktorá sa zdá ako jediný spôsob ako uniknúť problémom, avšak je to iba ich odsúvanie na neskôr. Je tu i upnutie sa na vymáhanie vlastných práv, zabúdajúc na povinnosť pomáhať.

A potom je tu tá veľká ilúzia o láske, ktorá sa zdá byť ako prežívanie sledu emócií, zatiaľ čo láska je predovšetkým dar, voľba a obeta. Urobiť voľbu, to predovšetkým v dnešnej dobe znamená vyhnúť sa obojku masovej uniformity, nenechať sa znecitliviť konzumnými mechanizmami utlmujúcimi originálnosť, znamená to vedieť sa zriecť lipnutia na zovňajšku a imidži.

Voliť si život znamená bojovať proti mentalite „použi a zahoď“ a „všetko a hneď“, aby sme existenciu nasmerovali k nebeskému cieľu, k Božím snom. Voliť si život znamená žiť, a my sme sa narodili, aby sme žili, nie živorili. Toto povedal mladý človek ako vy [blahoslavený Pier Giorgio Frassati]: „Chcem žiť, nie živoriť.“

Každý deň stojí srdce pred mnohými voľbami. Chcel by som vám dať ešte poslednú radu, ako sa cvičiť v dobrých rozhodnutiach. Ak sa pozrieme do svojho vnútra, zistíme, že sa v nás často vynárajú dve rozličné otázky. Jedna z nich je: „Čo by sa mi páčilo urobiť“? Je to otázka, ktorá často klame, pretože podsúva, že dôležité je myslieť na seba a vyhovieť všetkým chutiam a popudom, ktoré prichádzajú. Ale otázka, ktorú vnuká srdcu Duch Svätý, je iná: nie „Čo sa mi páči?“ ale „Čo mi bude pre dobro?“ V tomto je tá každodenná voľba: čo sa mi páči robiť, alebo čo mi bude pre dobro? Z tohto vnútorného hľadania sa môžu zrodiť voľby banálne, alebo voľby životné, záleží to na nás.

Hľaďme na Ježiša, prosme ho o odvahu zvoliť si to, čo je pre naše dobro, aby sme kráčali za ním, cestou lásky. A nachádzali radosť. Aby sme žili, a nie živorili.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-

23 novembra 2020, 15:21